Nahral Separ novú slovenskú klasiku?

K tejto recenzii som sa dokopával dlho. Nebolo to preto, lebo by som bol lenivý (som), takisto nie preto, že by som bol zaneprázdnený, ale preto, lebo som si nebol istý. Od Separa som totiž čakal niečo iné. Keď je niekto striktný undergroundový rapper odmietajúci akýkoľvek experiment, tak je preňho tažké zaujať viac krát. Zvlášť keď sa jedná o MCho, ktorý má za sebou už zopár nosičov, či už je to na sampleri, alebo albume svojej skupiny. O tomto by vedeli členovia GR rozprávať .Tono zvládol svoje sólo kvalitne, ale napríklad Decko, ktorý to skúšal už druhýkrát pocítil oproti podarenému Utečencovi menšie poľavenie. A neviem, či si toto Separ zobral k srdcu, keď nahrával svojho Buldozéra, alebo išiel bez nejakého vzorca. Každopádne viem, že jeho album je iný.

Už len výber producentov človeka zarazí. Mená sú síce poväčšinou rovnaké, avšak ich počet prekvapí nejedného poslucháča. Nie každý deň sa stretne na jednom LPčku s 18 skladbami 15 beatmakerov. Každý špecifický svojím zvukom, avšak stále v jednom žánri, ktorým je samozrejme hiphop, zaručujú albumu skvelú diverzitu pohlcujúcu akúkoľvek monotónnosť. Nehovorím teraz, že je Buldozér farebný ako Dan Nekonečný, to v žiadnom prípade. Stále je to underground (ak to tak môžem nazvať) a stále je to ten starý Separ. Avšak tentokrát ho tu nájdeme v rôznych polohách (no homo) takže dostaneme aj brutálny náklad zahrňujúci análnu penetráciu tvojej mamy v Hejtklube rýchlo, ale aj pomalú úvahu o nástrahách konzumu v skladbe s názvom Niekto by chcel. Nie sú to však len produkcie a flow, ktoré robia tento album tak rôznorodým.

Celkový výber tém ma zaráža, hneď po tých produkciách. Ukážte mi album z tohto roka, kde nájdem vtipnú ódu na Tepláky, ironický raprezent a.k.a Slabý kus, retrovýlet do obdobia mečiarizmu v 90tych, alebo spomienku na Separovu grafitti kariéru s názvom Mladý chalan. Taktiež nesmiem zabudnúť na vtipnú záležitosť so Strapom o nezodpovedných individuách, kde mal byť pôvodne aj Wonder, ale nedal to, lebo má Napiču prístup. Rovnako ako ho má/mala nemenovaná dievčina v tragickom príbehu Stroskotaná, čo je asi najlepší storytelling za posledných pár rokov, ktorý by mal dostať aj klip.

Áno album má možno nejaké drobné chyby. Asi som jeden z mála, čo nežere skladby Týmto, alebo Váž si čo máš, avšak stále sú to pre mňa skladby lepšie ako priemerný slovenský rap za rok 2012. A keď je skladba na ktorej hosťuje Čistychov jedná z tých slabších (fakt len o trochu) tak sme narazili na niečo naozaj špeciálne. Posledná vec, čo by som albumu vytkol je cover, ktorý ma moc nepresvedčil, ale zase minimalistický booklet je pochopiteľný. Nikto nechce ďakovať tým istým ľudom donekonečna, však.

Teraz však treba vysvetliť, čím som si to nebol istý. Album som počul bez srandy asi 15 krát. Bolo to preto, pretože som si už zvykol, že ma často niečo na prvé vypočutie dostane do kolien, ale po pár opakovaniach z toho vytriezviem. Tuto sa to však nestalo, čím sa začínam sám seba pýtať, či Separ nenahral novodobú klasiku. Album je totiž popretkávaný skvelými pančlajnami, príbehmi, či už vtipnými (Špina) alebo smutnými (Stroskotaná), ponúkajúci reflexiu a ponaučenie bez nadbytočného mudrovania. Od začiatku do konca nás Monsignor zasypáva rýmami o všemožných témach, všemožnou rýchlosťou s veľmi kvalitným výberom producentov aj hostí (áno, aj Layla) a ponúka nám tak niečo, čo už sme dlhú dobu nepočuli. Či to môžeme nazvať klasikou, to si tvrdiť netrúfam a asi to ukáže až čas, ale minimálne si to dovolím nazvať najlepším domácim sólo albumom za posledné 4 roky a zároveň najlepším počinom, aký nám stajňa Gramo Rokkaz za svoju existenciu ponúkla. A toto všetko sú dostatočujúce dôvody, aby si Separ od nás odniesol skvelých 9,5/10.