Nejde o to, nakoľko nás jedlo zasýti, ale ako rýchlo nás omrzí, píše Sciencer.
Bežná návšteva babky sa končí plným bruchom. Babku nezaujíma, že nie si hladný, a netrápi ju ani to, že v tebe nezostalo miesto. Donesie ti koláč a ty veľmi rýchlo zabudneš na to, že v tvojom žalúdku prebieha boj o posledné kúsky priestoru.
Prečo sa vždy (nielen u babky) nájde miesto na dezert?
Nie, nemáme zázračnú schránku na sladké. Odpoveďou je dopamín. Nejde totiž o to, nakoľko nás jedlo zasýti, ale ako rýchlo nás omrzí. Napriek tomu, že je objem žalúdka limitujúcim faktorom, vďaka ktorému do seba nenatlačíš nebezpečné množstvo jedla, náš mozog vníma jedlo inak.
Jeme, kým nás jedlo nezačne nudiť
Aj v stave, keď sa prirovnávame k piatemu mesiacu tehotenstva, môžeme dostať chuť na niečo sladké. Štúdie nám ukázali, že rozhodovanie o príjme potravy (pri opiciach aj u ľudí) je riadené nie metabolickým vlastnosťami jedla (zložením), ale senzorickými (chuťou, vôňou a vzhľadom). V preklade to znamená, že jedlo jeme dovtedy, dokým nás doslova nezačne nudiť.
Tento jav sa nazýva senzoricky špecifická sýtosť. Ak je náš obed zložený z jediného chodu, nezáleží na tom, ako dobré to jedlo je. S každý kúskom sa mozog viac a viac nudí a v istom bode prestaneme ďalej jesť. Ak sme nezašli do extrému, prestaneme skôr, ako sa žalúdok preplní.
Ak nám niekto donesie ďalší chod, ktorý vyzerá a vonia veľmi dobre, s veľkou pravdepodobnosťou sa doň pustíme. Nebol to hlad, ktorý nás prinútil prestať jesť prvý chod. Bol to dopamínový deficit, ktorý prišiel po niekoľkých hltoch prvého chodu. Nové jedlo nám dodá novú vyššiu dávku dopamínu.
Dopamín je molekula, ktorú nesprávne označujeme ako „molekula šťastia“. Nesprávne, pretože je to molekula motivácie. Ten príjemný pocit, ktorý prináša vyššia hladina dopamínu, nás doslova ženie za činnosťou, ktorá nám túto vyššiu hladinu dopriala. Motiváciu potrebujeme na všetko, nielen na dopísanie tohto článku.
Podobne funguje aj závislosť od masturbácie
Motiváciu mozog potrebuje aj na zjedenie ďalšieho kúska. V experimentoch, keď boli dopamínové centrá v mozgu potkana vypnuté, sa potkan neprinúti najesť ani napriek tomu, že má jedlo doslova pred nosom.
Výsledkom bola smrť z nedostatku potravy. Keď nám dáva niečo príliš veľké dávky dopamínu, tak existuje riziko, že to bude návykové. Na tomto princípe fungujú všetky závislosti, a to od drog až po hazardné hry či masturbáciu.
Vráťme sa k dezertu. Dopamín je natoľko silná molekula, že dokáže v mozgu preprogramovať centrá, ktoré riadia energetický príjem. V preklade to znamená, že mozog dostávajúci signál o tom, že sme zjedli dostatok kalórií, prepne do režimu „chcem viac“. A to viac je práve ten chutný dezert, ktorý opäť vystrelí dopamín do vysokých hodnôt.
To sa dá celkom dobre merať na potkanoch (je totiž omnoho jednoduchšie odoberať vzorky z mozgu potkana ako od živého človeka).
V prípade, že potkany dostali opakovane to isté jedlo, hladina dopamínu v ich mozgu sa nezvýšila a pri druhom chode zjedli menej jedla.
V prípade, že potkany dostali ako druhý chod iné jedlo, ich hladina dopamínu stúpla a druhé jedlo si vychutnali podobne ako to prvé.
To, že si vždy nájdeme miesto na dezert, nie je nič zlé. Evolúcia nás vybavila schopnosťou vyhľadávať a uprednostňovať vysokokalorické a sladké jedlá. Náš mozog je na dopamín veľmi citlivý a kedysi dávno, keď sme ešte naháňali potravu na savane, bola táto schopnosť vyhľadávať kalórie veľmi výhodná.
V dnešnej dobe to však môže byť problém. Jedla máme nadbytok, a ak si nedáme pozor, vojde sa do nás veľa dezertov. Dopriať si treba, ale nie príliš veľa a príliš často. Mozog si na tieto „doťuky“ zvykne a vzniknutá závislosť od jedla nám bude prepisovať signály o sýtosti natoľko, že nás dovedie k nezdravému prejedaniu, obezite a cukrovke.
