Denne prepraví stovky ľudí, budí sa o pol tretej ráno a musí byť opatrný za každých okolností. Martin si túto prácu vysníval už od útleho detstva.
Každý deň cestuje MHD-čkou množstvo študentov a pracujúcich ľudí, ktorí sa potrebujú dostať z bodu A do bodu B a neriešia, kto ich vezie. No ako vyzerá deň šoféra autobusu, ktorého úlohou je práve bezpečne dopraviť všetkých pasažierov tam, kde potrebujú?
To ti prezradí Martin Malák, ktorý od roku 2011 robí vodiča MHD-čky pre Dopravný podnik Bratislava. Prácu vodiča autobusu si vysníval ako malý chlapec a keď mal 21, rozhodol sa spraviť si naň vodičský preukaz. V nasledujúcich vetách povie, ako na toto povolanie prebiehal výcvik, prečo ti šoféri autobusu niekedy musia zatvoriť „dvere pred nosom“, aký je jeho plat a mnoho iného.
„Musíme sa naučiť myslieť vopred“
Každá práca nesie určitú zodpovednosť a niekedy nás dokáže poriadne vystresovať. Podľa Martinových slov nie je jeho povolanie stresujúce, ale priznáva, že pociťuje psychický tlak, ktorý vyplýva z premávky a zodpovednosti.
„Ja vždy hovorím príklad, keď predavačka namiesto 20 dkg šalátu naberie 25 dkg, je to chyba, ale nič sa nestane. Pokiaľ my spravíme chybu, môže to stáť životy. Musíme sa naučiť sledovať premávku a myslieť vopred. Väčšinou sú to opakujúce sa situácie, o ktorých viem, že nastanú a nemôžu ma prekvapiť. Už z diaľky vidím, že sa blíži problém,“ vysvetľuje.
Podľa Martina je byť šoférom autobusu vďačné zamestnanie, nielen pretože ho baví, ale aj preto, lebo vidí výsledok svojej práce – vďaka nemu sa dostali ľudia do práce, školy, na návštevy alebo za zábavou.
„Mám taký pocit, že v mladých ľuďoch sa dnes potláča ich nadšenie pre to, čo ich reálne baví. Rodičia ich veľakrát prehovárajú, aby robili prácu, alebo sa vzdelávali v oblasti, ktorá je najmä dobre platená. Myslím si, že časom každý pochopí, že množstvom peňazí si šťastie nekúpime. Robiť v živote prácu, ktorá ma baví, nám neskutočne mení kvalitu života,“ konštatuje.
Autobusár ťa nemôže čakať
Možno sa aj tebe stalo, že dobehneš na zastávku, autobusár ťa pravdepodobne vidí, ale zabuchne dvere a ide preč. Martin vysvetľuje, že autobusy si niekedy nemôžu dovoliť čakať na dobiehajúcich ľudí, pretože to ovplyvňuje plynulosť spojov. Najmä počas rannej bratislavskej špičky na najvyťaženejších úsekoch, kedy chodia autobusy každé 2 minúty.
„Na základe toho, že ja počkám pár sekúnd, nestihnem zelenú a tým pádom musím čakať dve minúty na ďalšiu zelenú. A koľko je semaforov na cestách v Bratislave? Jeden za druhým. Docielime iba to, že tí, ktorí boli na zastávke včas, prídu o niekoľko minút neskôr, len preto, lebo čakáme oneskorených,“ objasňuje.
Inak povedané, vodiči autobusu ti to nerobia naschvál, ale potrebujú rozmýšľať o tri kroky v pred: „Bohužiaľ ľudia myslia iba sami na seba. Dobiehajú skoro na každej zastávke. Ak by sme všetkých čakali, nepohneme sa z miesta a nebudeme hromadná doprava, ale hromadná čakáreň.“
Jedna ponuka je skvelá pre nováčikov, pretože za vybavenie vodičáku skupiny D neplatíš nič (zabezpečí ti ho DPB). Na kurze, ktorý trvá 2 mesiace, si prejdeš všetko potrebné – od výučby teórie až po samotné jazdy v teréne a počas neho si plateným zamestnancom Dopravného podniku. Podmienkou je vodičák skupiny B, mať minimálne 21 rokov a odbornú zdravotnú a psychickú spôsobilosť (všetky prehliadky absolvuješ v DPB na ich náklady).
Druhá je pre tých, ktorí vodičák D už majú a chceli by sa stať súčasťou tímu DPB. Môžeš získať náborový bonus vo výške 4 000 eur.
Musí si zachovať chladnú hlavu
„Ľudia sú niekedy frustrovaní v živote, ja nemôžem vedieť, z čoho, ale ako rýchlo vybuchnú, tak aj rýchlo vychladnú. Pokiaľ samozrejme nebudeme prilievať olej do ohňa. Samozrejme, stali sa v Bratislave aj vážne situácie, ktoré sa nedajú zľahčovať, ale našťastie to nie je na dennej báze,“ vysvetľuje. Takéto konflikty však rieši s chladnou hlavou a pokojnou komunikáciou.
Komunikácia s opitími ľuďmi je zase skôr vtipnejšia, pretože častokrát nevedia, v akom meste sa nachádzajú: „Raz som mal cestujúceho, ktorý nevedel pochopiť ako je možné, že je v Bratislave, veď oslavoval včera večer v Spišskej Novej Vsi.“ Martin sa s nimi vždy snaží jednať slušne, a keď zaspia alebo nechcú vystúpiť, zavolá policajnú hliadku.
Do práce vstáva aj o pol tretej ráno
Práca autobusára vyžaduje nielen maximálne sústredenie a schopnosť zvládať náročné situácie s pokojom, ale aj flexibilitu: „Budík nám bežne zvoní okolo pol tretej ráno. Poobedné služby začínajú väčšinou v čase od 13:00 do 15:00 a niektoré trvajú aj do neskorých nočných hodín.
Martin spomína na svoje zácvikové dni, kedy musel každý autobusár vedieť šoférovať rôzne typy autobusov, pričom každý z nich mali úplne odlišné ovládanie. Dnes je skoro všetko štandardizované.
„V tých časoch, pokiaľ človek nevedel, ako presne vozidlá štartujú, nemal šancu s nimi pohnúť. Niektoré vozy sa štartovali kľúčom, niektoré gombíkmi a samozrejme mali presné poradie, v akom sa majú stláčať. Sám som sa ocitol v situácii, kedy som musel volať o pol piatej ráno kolegovi, lebo po dlhej dobe som neprišiel na to, ako sa daný voz štartuje,“ hovorí.
Podľa Martina nebol výcvik náročný, no musel si zvyknúť na veľkosť vozidla a na to, že vozí ľudí.
A ako vyzerá výplatná páska šoféra autobusu? Martin prezradil, že nezarába ako vrcholový manažér vo veľkej úspešnej firme, jeho plat je ovplyvnený mnohými faktormi podľa toho, koľko a ako odrobí. Ak sa rozhodne „potiahnúť“ viac hodín, mzda je podľa neho veľmi zaujímavá.
„Výhoda je, že každý sa môže rozhodnúť, čo je v danej chvíli pre neho dôležitejšie. My nemáme mesačný paušálny plat. O chvíľu budem zamestnaný ako vodič autobusu 15 rokov, začínal som, keď som mal 21 rokov. Toľko k tomu, či je to finančne atraktívne pre mladého človeka, samozrejme každý z nás má iné životné a materiálne nároky,“ dodáva na záver Martin.
K nim patrí napríklad zľava 90 % z ceny ročného predplatného lístka na MHD aj pre rodinu, odmeny za delené zmeny, odmeny pri životných situáciách, vyplácanie cestovného pre vodičov mimo Bratislavy, pomoc s ubytovaním, príspevok na stravovaciu kartu, Multisportka či bonus za odporučenie známeho až do výšky 2 000 eur.
