Milan v base pracoval, no zarábal akurát na keksíky. Aj napriek niektorým otrasným životným podmienkam hovorí, že vo väzení sa niektorí ľudia cítia dobre.
Nášho respondenta, ktorý sa nedávno dostal z väzenia a rozhodol sa nám porozprávať o tom, aké to tam bolo, čo tam všetko zažil a ako ho to zmenilo, budeme volať Milan. Má dosť kritických poznámok a odkazov smerom k zamestnancom väznice, ktorí neboli féroví a ktorí si podľa neho svoju prácu nerobia dobre. Nechce, aby ho identifikovali.
V rozhovore prezradil, koľko zarábal za to, že každý deň pracoval, prečo je pre niekoho život vo väzení jednoduchší ako na slobode, do akých enormných dlhov sa skrz väzenie dostal a ako to tam funguje z hľadiska homosexuálnych vzťahov či gangov.
Ako dlho si bol vo väzení a kedy ťa prepustili?
Bol som tam tri a pol roka a prepustili ma nedávno.
Čo boli prvé veci, ktoré si spravil, keď ťa pustili?
Najprv som šiel na úrad práce a sociálnych vecí pre resocializačný príspevok v hodnote 100 eur a následne som šiel za svojou probačnou úradníčkou. Na úrade som sa pýtal na pracovné miesta, no zatiaľ mi nič neponúkli. Našiel som konečne aj prácu, kde však vyžadovali živnosť, ale tú si nedokážem založiť, keďže som trestaný. Bohužiaľ, výpis z registra trestov si pýtajú pri väčšine prác, dokonca aj pri tých, ktoré ponúkajú minimálnu mzdu.
Takže si na úrade a dostávaš podporu?
Na úrade mi povedali, že na podporu nemám nárok, že som štátu na odvodoch neodviedol dosť peňazí. V podstate som dostal 100 eur a odzdrav ži si, ako chceš.
Ako sa cítiš na slobode? K čomu by si to prirovnal?
Stále si zvykám. Som rád, že mi rodina pomáha. Bývam pri rodičoch a je to ťažké.
Takže neprišiel nával pozitívnych myšlienok a energie, aké by človek čakal, že bude čerstvo prepustený cítiť?
Nie. Mám veľa dlhov, neviem si nájsť prácu a neviem, kde by som býval, nebyť rodičov. Človeka po prepustení čaká veľa prekážok a dalo by sa povedať, že život vo väzení bol jednoduchší.
V čom je to pre človeka taký šok, že má problémy zvyknúť si na slobodu?
Predstav si, že ťa päť rokov každý deň niekto budí, varí ti, robí ti rozvrh, perie ti a nemusíš sa starať o bývanie. Zrazu nič z toho nemáš a nemáš ani kam ísť. Podľa mňa ľudia, ktorí sú tam viac ako 5 rokov, sa tam neskôr aj vrátia. Najmä, ak vonku nemajú dobrú rodinu a kamarátov, ktorí by im pomáhali tak, ako mne. Zachránili ma po finančnej, ale aj psychickej stránke. Mnohí z tých väzňov ani nie sú veľmi s rodinou v kontakte, pretože nemajú peniaze na telefonáty a poštu, ktoré sú tam tiež veľmi drahé.
Niektorí chalani masturbovali aj trikrát za deň.
Vnímaš na sebe, že by si sa celkovo zmenil ako človek, že by sa zmenilo tvoje myslenie či niečo iné?
Človek tam má veľa času premýšľať o svojich rozhodnutiach a živote a tiež som sa rozhodol vydať inou cestou.
Spomínal si dlhy. Si na tom veľmi zle?
Právnik ma stál 5-tisíc eur a každý rok som v base minul okolo dva a pol až tri tisíc eur. Tam rátam stravu, ale aj nové oblečenie a všetky ostatné náklady. Niečo stáli aj súdy a nakopili sa mi iné dlhy. Dokopy sa to vyšplhalo asi aj na 20-tisíc eur.
Ako často si mohol mať návštevy?
Prvotne sme mohli mať raz za mesiac 20 minút Skype a fyzickú návštevu dve hodiny, ale len s najbližšou rodinou. V druhom zariadení sme mali k dispozícii videotelefonáty, ktoré však neboli veľmi funkčné a stáli 2,70 € na 10 minút. V tých návštevných miestnostiach bola veľká zima a jedna bola skôr ako zamrznutá kôlňa.
Akú si tam mal rutinu a ostalo ti z nej niečo?
Naučil som sa skoro vstávať, pravidelne chodiť do práce a viac upratujem. Každý deň sa snažím urobiť aspoň jednu vec.
Ako prebiehal tvoj nástup do väzenia?
Keď som sa dozvedel rozsudok, rozplakal som sa. Priznal som si chybu, ale čakal som miernejší trest. Potom som čakal na súdy viac ako pol roka, počas ktorých som bol vo väzbe. Po odsúdení som mal pohovor so psychológom, po ktorom ma zaradili do prvej nápravno-výchovnej skupiny. Oboznámili ma, ako to tam funguje a podobne.
Koľko vás bolo v cele?
Najprv som bol v izbe pre šiestich ľudí a každý deň sme mali sprchu. Potom ma však dali do izby pre 20 ľudí s jedným záchodom. Sprchovať sa tam dalo v inej budove, a aj to len dvakrát za týždeň. Bolo im jedno, že by sme po práci potrebovali umytie. Odkázali nás na studenú vodu vo válove na izbe, ale umývaj si tam zadok pred 20 chlapmi.
Boli väznice, v ktorých si bol, veľmi odlišné?
Vystriedal som tri väznice. V prvej boli umelé misky, v Dubnici som mal také kovové misky ako pre psa,
no a v poslednej sme už mali taniere. Nebolo to ľahké, spočiatku som si párkrát poplakal.
Aký bol tvoj prvý deň? Bál si sa niečoho konkrétneho?
Bál som sa hlavne toho, že tam bude veľa zlých ľudí, no nakoniec tam neboli zlí ľudia v zmysle, že by mi chceli ublížiť. Každý samozrejme niečo zlé urobil, ale s väčšinou ľudí sa dalo v pohode komunikovať a vychádzať. Je samozrejme percento ľudí, ktorí sa nechceli prispôsobiť a robili problémy. Ja som sa im však vyhýbal.
Ženy väzňov chodili v sukniach, aby sa k nim chlapi ľahko dostali nenápadne pod stolom.
Ako vyzeral tvoj bežný deň od vstávania po večierku?
Vstávali sme o pol šiestej. O šiestej sme mali raňajky a následne sa delili na pracoviská. O 12 bol obed a zase sme pracovali do tretej. Potom nás čakala sprcha a o pol piatej sme mali večeru. Medzitým sme mohli robiť voľné aktivity. O deviatej sa zhasli svetlá a o desiatej sme už spali. Sobota a nedeľa boli inakšie. V sobotu sme chodili na hodinové vychádzky, hrali karty a podobne. V nedeľu sa upratovalo a robili sa nejaké aktivity, kvízy, futbalové turnaje a podobne.
Čo ti vo väzení prekážalo najviac?
To, že som chodil každý deň do roboty a skoro nič nezarobil. Keď ti po mesiaci príde výplata a nedovolíš si v bufete kúpiť ani dva balíky tabaku, tak je to hrozné. Vadila mi aj hygiena a spolužitie s toľkými ľuďmi. Som dosť čistotný a vadí mi neporiadok a špina. Boli situácie, keď sa mi fakt dvíhal žalúdok zo smradu a bordelu.
Z čoho presne ti bolo na vracanie?
Dodnes si pamätám na moment, keď som sa šiel sprchovať a našiel som v sprche výkaly. Dokonca aj na chodbe sa niekto neunúval po sebe upratať, keď nedobehol na záchod. Potom sme si z toho robili srandu, ale reálne to tam fakt musel niekto len cestou vytriasť z nohavíc (smiech). V jednom ústave sa zase každý týždeň pokazil pisoár a vytekali z neho šťanky. Nahlasovali sme to viackrát, ale nikdy to nevyriešili. Smrdel z toho celý oddiel.
Je tam určite hierarchia tých, čo majú peniaze alebo svaly a tých, čo nemajú nič.
Prečo ste sa nesťažovali nejakej kontrole?
Keď prišla kontrola, chodil s ňou veliteľ a nikto sa neodvážil nič povedať. Keď sa aj nejaké veci na čas zlepšili, nikdy netrvali dlho a keď sme sa sťažovali často, začali sme im liezť na nervy, nemalo to potom žiadny efekt, práve naopak.
Bol váš strach z odplaty dozorcov a iných zamestnancov väzenia niečím podmienený?
Raz som videl, ako jeden chalan šiel k doktorovi a nedali mu lieky, ktoré mal predpísané aj na slobode. Sťažoval sa, a tak ho doktor a jeho asistent zbili do krvi. Keď som si v martinskej väznici kúpil lieky za 5-6 eur, kde je 24 kusov, tak mi dali šesť kusov. Neoplatilo sa sťažovať, lebo tam rýchlo prídeš k zápisu.
Ak chceš dosiahnuť podmienečné prepustenie, takéto zápisy robia veľké problémy, takže všetci radšej čušali. V inom väzení napríklad boli velitelia, ktorí sa pýtali väzňov, či chcú za priestupok bitku alebo zápis. Jasné, že ľudia nechcú zápis, a tak ich mlátia.
Spomínal si, že tá výplata bola mizivá. Koľko to bolo?
Keď som bol na vnútornom pracovisku, dostal som na konci mesiaca v čistom 15 eur za cca 100-120 hodín práce. Najviac, čo som zarobil, bolo v Dubnici, kde sme pracovali aj sedem hodín denne, tak sme zarobili 80 eur. Na vonkajšom pracovisku som zarábal okolo 40 eur. Na výplatnej páske som videl, že mi veľa peňazí strhávali, ale netušil som prečo. Navyše, ten celkový plat nepokryl ani životné minimum.
Ako si si krátil čas? Klasika ako knihy, práca, cvičenie?
Každý deň sme mali nárok na hodinovú prestávku vonku, zahrať si tam bedminton, futbal a podobne. Do posilky sa zmestili dvaja ľudia, ktorí na to mali hodinu. Lenže záujem o ňu malo aj viac ako 50 chlapov. V Martine boli hrozné podmienky, ale mali tam aspoň sprchy a super knižnicu. Doma som nečítal skoro nič, no tam som prečítal skoro 200 kníh.
Mal si tam nejakých kamarátov?
V base vraj nie je dobré hľadať si kamarátov, ale nejde to bez nich. Dá sa tam s nimi zabaviť, hrať karty a podobne. Napríklad na Vianoce sme sa spolu zložili a nakúpili sme si v bufete šaláty, koláče a kolu. Pripravili sme si na izbe provizórny stôl a spravili sme si „hostinu“, rozprávali sme si príhody zvonku, hrali karty. Dokonca sme si vyzdobili starý stromček.
Všeobecne tam funguje systém “obchodovania”. Napríklad za kávu alebo tabak ti niekto operie, pomasíruje chrbát alebo za teba uprace. Je tam určite hierarchia tých, čo majú peniaze alebo svaly a tých, čo nemajú nič.
Udržíš s nimi kontakt aj teraz?
Áno, sme dohodnutí, že im čoskoro napíšem. Niektorým som sľúbil, že im niečo pošlem, keďže nemajú rodinu a známych vonku, takže potrebujú pomoc. Raz sa mi stalo, že som mal staré tenisky a keď mi prišli nové, chcel som tie staré podarovať jednému väzňovi, ktorý nemal nič. Bohužiaľ, musel som ich tam pred ním rozstrihať. Je to veľká škoda, že pedagógovia a bachari to berú takto. Ešte sa ma spýtali, či chcem zápis, že sa pýtam také veci, že či to môžem podarovať. Jednoducho to zakázali.
Sú bachari takí zákerní?Väčšinou sa s nimi dá dohodnúť, ale zažil som s nimi aj zlé momenty. Keď som išiel eskortou – autobusom, tak mi jeden policajt zapol putá za chrbát. Bol som v rúšku, naobliekaný, nemohol som si dobre sadnúť a bolo mi veľmi teplo a zle od žalúdka. Aj keď som ich prosil, aby mi tie putá dali inak a mohol som sa vyzliecť, odmietli.
Mali sme tam palčeka, takého cca 130-centimetrového chlapa, ktorý sedel už tretíkrát. Zvykne sa vonku opiť, potom hryzie ľudí a kradne im peňaženky.
Boli tam aj nejaké skupiny v štýle gangov?
Určite áno, boli tam skupiny ľudí, ktorým sa bolo najlepšie vyhýbať.
Obával si sa tam fyzického napadnutia? Stávalo sa tam, že sa väzni pobili, alebo niečo podobné?
Nebolo to často, ale áno. No neboli to žiadne zlomeniny, iba krv z úst a monokle.
Prepašovali väzni a ich návštevy do väzenia veľa drog či zakázaných predmetov?
Myslím, že väčšina väzňov to nerobí. Skôr idú za psychiatrom a dávajú si predpisovať rôzne tabletky na upokojenie. Je na nich vidieť, že sú takí prispatí, nevedia robiť... Je to veľmi smutné.
Nevyšetrujú psychiatri tých väzňov dostatočne na to, aby objektívne zhodnotili, či ich naozaj potrebujú?
Niekedy stačí prísť za nimi s tým, že sa človek chce zabiť, alebo že je na tom zle a chce tabletky. Oni to niekedy rozdávajú jedna radosť a nezisťujú, či má ozajstné problémy. Policajti potom nedostatočne kontrolujú, či väzni tabletky prehltnú. Po kontrole ich vypľujú a obchodujú s nimi, vymieňajú ich za tabak a podobne.
Celkovo je vo väzení veľmi veľa psychicky chorých ľudí. Jeden spoluväzeň sa napríklad od rána do večera len modlil, nič iné nerobil a s nikým sa nerozprával. Iní často vykrikovali nezmysly, bolo tam veľa tzv. “spevákov”, ktorí robili tam hluk. Mali sme tam jedného epileptika, mával každý druhý deň záchvaty, istý čas tam mal aj brata, ktorý mu pri záchvate pomáhal, dával mu čípky. Nikto iný to nechcel robiť, keďže sa dávali do zadku.
Dali sa strážnici podplatiť? Mal s nimi niekto špeciálny vzťah?
Podplatiť asi nie, ale niektorí väzni sa poznajú s bacharmi zvonku. Prirodzene tak majú nejaké výhody a dosť im odpúšťajú.
Aké si tam mal jedlá? Varili celkovo dobre?
V každom zariadení sa to dosť líšilo. Niekde boli väčšie porcie, ale nekvalitné jedlo a niekde zas celkom fajn, ale málo.
Takže si schudol?
Práveže som pribral 10 kíl. Z prídavkov sme dostávali chlieb či sladkosti a tým som sa hladný dotláčal.
Ako to tam fungovalo z hľadiska romantických a sexuálnych vzťahov?
Skoro na každej návšteve sa našiel pár, ktorý sa pod stolom minimálne obchytkával. Ženy väzňov chodili v sukniach, aby sa k nim chlapi ľahko dostali nenápadne pod stolom. Na jednom oddiele boli dvaja chlapi, ktorí aj vonku chodili a držali sa za ručičky. Na našom oddiele som napríklad nevedel o nikom.
Sex a sexuálne aktivity sú pre človeka prirodzené. Napadá mi teda otázka, či vôbec, ako často a kde si možno masturboval?Niektorí chalani masturbovali aj trikrát za deň. Zobrali si časopis a už išli na záchod. To sme sa doberali, že kto koľkokrát chodí za deň.
Väčšina ľudí tam nie je zlá. Spravili chyby, z ktorých sa poučili. Bol tam chlap, ktorý ex-ke vytiahol z kreditnej karty okolo tri tisíc eur a dostal za to 7-8 rokov.
To ste mali jeden časopis a rok ste si ho všetci požičiavali?
Mohli sme si ho objednávať a pravidelne chodili.
Tri-štyri roky sú pre človeka dlhá doba, ale pre svet nie. Zmenilo sa tu „vonku“ niečo, alebo je to ten istý svet ako predtým?
Okrem nových budov a ciest si človek všimne, že ľudia kus zostarli a kamošky majú deti. Vnímam aj to, ako extrémne všetko zdraželo. Technológie a sociálne siete sú dosť popredu. Prvé týždne som si všade zabúdal mobil, lebo nebol pre mňa vôbec dôležitý. Odvykol som si od neho.
Aké bizarné či vtipné situácie si vo väzení zažil?
Mali sme tam palčeka, takého cca 130-centimetrového chlapa, ktorý sedel už tretíkrát. Zvykne sa vonku opiť, potom hryzie ľudí a kradne im peňaženky. Tak sme sa medzi sebou smiali, že či na tie obete skáče zo stromov, alebo ako je možné, že ich premôže taký malý človek. V base nás ale masíroval a všetci sme zistili, že má v tých rukách veľkú silu. Mal v živote smolu. Neuznali mu dôchodok a prídavky skrz jeho chorobu, lebo mal o jeden centimeter viac, než koľko štát uznáva.
Čo ťa tam prekvapilo najviac?
Ako niektorí ľudia chodia bonzovať pedagógom a strážnikom. Nie je tam taká súdržnosť, akú by človek čakal. Prekvapilo ma aj to, aká katastrofálna výplata tam je a aké sú tie zariadenia veľmi staré a nespĺňajú ani základné ľudské potreby. Chýbali mi tam aj akékoľvek kurzy vzdelávania, ktoré by som si vedel počas trestu spraviť, aby som sa vedel po prepustení lepšie začleniť do spoločnosti.
Keď som nastúpil do väzenia, tak sme s priateľkou ukončili päťročný vzťah. Keď som vyšiel von, vraveli mi, že s niekým má už dieťa.
Na čo z väzenia spomínaš najradšej a na čo, naopak, chceš úplne zabudnúť?
Najradšej spomínam na kamarátov. Väčšina ľudí tam nie je zlá. Spravili chyby, z ktorých sa poučili. Bol tam chlap, ktorý ex-ke vytiahol z kreditnej karty okolo tritisíc eur a dostal za to 7-8 rokov.
Zatratili ťa niektorí kamaráti či známi pre to, že si sa dostal do väzenia?
Väčšina kamarátov ostala rovnaká. Pozvali ma aj na obed a snažia sa mi pomôcť s prácou. Všeobecne sa vôbec netajím tým, že som bol vo väzení, ani sa pre to necítim zle. Vždy to bude súčasť môjho života, ktorá mi veľa dala aj vzala. Rád budem o tom rozprávať, aby napríklad aj in prehodnotili veci na hrane so zákonom.
Vzťahy prirodzene ochladnú, keď je človek na takomto mieste. Prišiel si možno aj o nejakých najlepších priateľov?
Prišiel som o vzťah. Po piatich rokoch sme sa rozišli s frajerkou. Keď som vyšiel von, vraveli mi, že s niekým má už dieťa. Prajem jej to, nech je šťastná. Je stresujúce, že sa vonku dejú veci, ktoré odsúdený nevie ovplyvniť. Prišiel som aj o niektorých kamarátov, ale tí dobrí mi ostali a niektorí mi raz za pol roka písali. Vždy to človeka veľmi poteší.
Myslíš, že majú väznice výchovno-reedukačný charakter, čo by malo byť aj ich zmyslom, alebo na to v tvojej väznici príliš nedbali?
Pedagógovia by mali byť viac ústretoví a stretávať sa s väzňami, nie byť celé dni zavretí v kanceláriách a popíjať kávu. Nezaujímajú ich pozitívne odkazy na väzňov, iba tie negatívne. Všeobecne tí sociálni pracovníci s odsúdenými nekomunikujú. Spýtajú sa vedúceho oddielu, či je všetko v poriadku, ale tak čo má on spraviť? Hovoriť, že ten a ten má také problémy, ten fajčí a podobne? To sa tak nerobí.
Nezaujíma ich, čo väzňov viedlo k ich činom, správaniu a priestupkom už priamo vo väznici. Oni radšej strašia, že dostaneš zápis, lebo si nemal dobre upratanú skrinku. Tento systém nám nedáva pomocnú ruku. Skôr ľudí nabáda ísť zas mimo zákon, lebo nemajú veľmi na výber.
Máš nejakú radu, na ktorú by ľudia mali myslieť, ak by jedného dňa putovali do väzenia?
Nech si premyslia, čo robia a aké to má následky. Väzenie nie je lacná záležitosť, preto treba mať stále peniaze bokom, aby ste nemuseli zaťažovať svoje rodiny. Keď sa tam aj dostanú, nech zbytočne nerozmýšľajú nad tým čo sa deje vonka a sústredia sa na seba. Ja som väzenie prežil bez veľkých tráum najmä pre to, že som sa snažil byť ľudský a pomáhať slabším.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Prečo sa na hygienu a nehumánne životné podmienky nesťažovali kontrole.
- Prečo doktor vo väzení zbil chorého väzňa.
- Či sa bachari dali uplácať, s čím kšeftovali a koľko zarábali prácou vo väznici.
- Či si muži a ženy „užívali“ na návštevách a ako to tam mali s masturbáciou a homosexuálnymi vzťahmi.
- Či sa v base dajú urobiť dobrí kamaráti a ako si väzni krátia čas.
- Prečo sa veľa väzňov vracia do väzenia a v čom systém v ich resocializácii zlyháva.
