Aké sú rozdiely medzi životom v horách a mestách? Prečo musel Michal nechcene vháňať stádo do ohrady? Čo treba vidieť? Centrálna Ázia nie je rozhodne nudná, ba naopak.
Opäť pokračujeme v sérii rozhovorov s rozcestovanými Slovákmi. Po Mongolsku sa presúvame do Kirgizska ležiaceho približne v strede Ázie. O svojich zážitkoch, strastiach i očakávaniach nám prezradí viacej Michal Šváb. Pútavé čítanie doplnené krásnymi fotografiami nesmie obísť žiadneho milovníka exotiky a cestovania, tak preto bez zbytočných slov poďme rovno k veci.
Ahoj Michal! Mohol by si sa nám na začiatok predstaviť?
Ahoj Tomáš. Mám 31 rokov a pochádzam zo Studenca, dediny pod Spišským hradom v Levočskom okrese. Momentálne pôsobím ako profesionálny CéPéčkar v Bratislave, kde pracujem v zahraničnej firme a je to super. No nie tak super, aby ma vždy, keď to čas a počasie dovolí, nezlákalo niekde na hory, do prírody. Ideálne s prenocovaním, najideálnejšie s partiou podobne skvelo obutých ľudí. Nie som horolezec, skôr horochodec. Nebyť pár nepríjemných okamihov a jedného pobytu v nemocnici, mohlo by to byť aj opačne.
Turistika je síce stále len môj spôsob trávenia voľného času, no po toľkých rokoch a tisíckach odchodených kilometrov je to zároveň aj životný štýl, ktorý ovplyvňuje aj ostatné, zjavne nesúvisiace, aspekty môjho života. Naproti tomu mi sedí i mestský a naoko rozmaznane lenivý život. Áno, mám aj iné ako trekové topánky, do práce nechodím v buffke a krikľavej goretex bunde. Viem aj infantilne snobsky ohundrať zlé espresso a rovnako viem aj polovicu dňa presedieť doma pri Narcos (tým myslím seriál, nie mojich kamošov). Tie kontrasty to všetko vedia obohatiť.
Ako už vieme, zavítal si do Kirgizska. Bežní Slováci tam nechodia často a ide pre nás o akúsi neznámu exotiku. Prečo si sa rozhodol ísť práve do stredu Ázie?
Hovorí sa, že čím viac máte, tým viac chcete. Slovensko je trekovým rajom, no každý, kto už videl mapu, vie, že tých rajov máme (zatiaľ) vo svete viac ako je u nás štítov. A pri mape to začalo. Jednoducho som pred pár rokmi prechádzal Google Maps a hľadal tie “hnedé” miesta znázorňujúce pohoria. Prechádzal som od Himalájí smerom na západ. Keď ma niečo zaujalo, priblížil som si to, pozrel sa v akej krajine sa dané pohorie nachádza. Zaujala ma oblasť, ktorá sa ukázala byt ako súčasť Kirgizska a Tadžikistanu. Išlo o pohoria Ťian Šan a Pamír. Veľa hnedej farby, a v tej hnedej farbe fľaky bielej a modrej – ľad, sneh a voda – už len na mape to vyzeralo lákavo.
Hlavné mestá boli Biškek a Dušanbe. Letenky do Biškeku v Kirgizsku sa ukázali byť v tom čase dostupnejšie. A to mi stačilo, aby som to začal nosiť v hlave, kalkulovať a plánovať. Predstavil som tento nápad pár kamarátom a chytil sa toho jeden milý párik (zdravím Diča a Niku). Prešlo pár mesiacov a kupovali sme letenky: Viedeň – Moskva – Biškek. Prvá návšteva ma uchvátila natoľko, že som sa tam vrátil ešte dvakrát a minimálne jeden trip ešte plánujem.
Prvé dojmy a pocity z novej krajiny v počiatočných hodinách návštevy?
Aby som to ozrejmil, v tom čase som si túto časť sveta predstavoval ako takú sovietsku Afriku. A síce to nebol žiaden Singapur, kontrola na letisku prebehla úplne štandardne, doprava do mesta nebola žiadnym problémom. Ako to už v menej rozvinutej časti sveta býva, taxikári sú tu veľmi priebojní a máte čo robiť, aby vás do piatich minút nevtiahli aj s batožinou do auta za trojnásobnú cenu.
Náš príchod bol poznačený i nadchádzajúcou udalosťou a to zasadaním Rady turkicky hovoriacich krajín v Biškeku. Celá štvorprúdovka z letiska bola tým pádom opravená a lemovaná policajtmi každých pár stoviek metrov. Policajti, topole a kravy, to bol náš prvý obrázok mesta. Samotné mesto je rušné ako sa na takmer miliónovú metropolu patrí, no v zásade neponúka nič zvláštne v porovnaní s inými hlavnými mestami regiónu.
Mimo hlavných ciest je ťažké nájsť totálne nezdevastovaný asfalt, no vidíte tam aj mládež prevážajúcu sa na nízkoprofilových gumách s podvozkom päť centometrov nad tzv. asfaltom. Auto, tak ako u nás, je tam najväčší symbol statusu. Preto sa ani nedivím, že krajiny strednej Ázie sú vraj najväčším odbytiskom kradnutých luxusných áut z EÚ.
Čo všetko zaujímavé si pochodil? Sú miesta, ktoré by sme nemali počas prípadnej návštevy len tak obísť?
Na toto bude problém odpovedať stručne. V prvom rade, Kirgizsko sa oplatí navštíviť len v prípade, ak je vašou prioritou príroda. Pár kirgizských brožúr a youtube videí vám podsunie predstavu, že krajina ponúka i niečo z histórie. Mesto Oš, ďaleko na juhu, je vraj staršie ako Rím, je tam minaret Burana neďaleko Biškeku. No sú to lokácie, ktoré sa oplatia len ako medzizastávky na ceste hore, do kirgizských údolí plných ľadovcov, jazier a voľne pasúcich sa zvierat.
Klenotom krajiny je jazero Ala Kol neďaleko mesta Karakol na východe. Pri mojej prvej návšteve sme k nemu dotrekovali v rámci päťdňovej túry. Je to obrovské tyrkysovo modré jazero vo výške 3500 m.n.m. napájané z ľadovca. Niekoľko dolín zo západu a východu sú vzájomne poprepájané sedlami vo výške medzi 3600 a 4000 metrov, všetky sú priechodné s dobrou kondíciou v priaznivom počasí.
Jedno miesto v blízkosti jazera rozhodne stojí za zmienku. Osada Altyn Arašan je známa sústavou viacerých horúcich prameňov. Za malý poplatok dostanete kľúče od jednej z viacerých polorozpadnutých búd, kde v menších bazénoch zažijete horúci tekutý raj, priamo vedľa ľadovej rieky. Na opísanie toho pocitu po niekoľkých odchodených dňoch s 20 a viac kilovým ruksakom nemám slovnú zásobu.
Pri mojej druhej z troch návštev som sa do Kirgizska vydal úplne sám. Chcel som ísť do oblasti, ktorej priechodnosťou som si nebol istý. Išlo o hory južne od druhého najväčšieho alpínskeho jazera Issyk-Kul. Využil som služby sprievodcu, keďže sám si netrúfol odhadnúť terén. Hneď po prvej noci sme sa zobudili do zasneženej krajiny vo výške 3600 metrov a ja som nemal šajnu, kadiaľ sa vydať. Našťastie sprievodca ako-tak poznal trasu alebo si ju dobre tipol. Túto príhodu spomínam preto, lebo sme počas piatich dní, okrem troch pastierov v dolinách, nestretli ani človeka. Ani len stopy v snehu.
Je problém pomenovať pár konkrétnych miest, pre ktoré cestovanie tam stojí za to. Ak by ste na návštevu mali len jeden víkend, tak hory rovno pod hlavným mestom sú skvelým miestom na menej i viac náročné výlety. Nachádza sa tam horolezecký tábor pod vrchmi Pik Korona a Pik Učiteľa, kde sa dostanete v rámci jednodňovej túry. Nám pri ňom vyšlo hmlisté počasie, no keď sa nám priľahlý ľadovec vynoril z oparu, žasli sme.
Kirgizsko je z pohľadu turistu, ktorý sa chce hýbať po horách, krajina neobmedzených možností. Zložiť si stan môžete takmer kdekoľvek. K tomu je možné využiť služby horských pastierov a dohodnúť sa na prespatí v ich stanoch a jurtách. Za peniaze i cigarety. Pastierov som stretával takmer v každom údolí, podobne ako ich voľne sa pasúce stáda koní a dobytka.
A čo ľudia. Akí k tebe boli, dokázal si sa s nimi dorozumieť? Ak by si mohol, pokojne ich porovnaj s nami, Slovákmi.
Dohovoriť sa dá veľmi ľahko, po rusky. Kirgizsko bolo veľmi silno rusifikované počas ZSSR, viac ako ostatné krajiny strednej Ázie. Pred prvou návštevou som sa naučil trošku základy z učebnice pre samoukov (i keď si myslím, že som sa naučil len to, čo bolo rovnaké aj v slovenčine) a najmä azbuku. Nie som veľmi vykecávajúci sa typ turistu, no ozaj nebol ani raz problém niečo dohodnúť a vybaviť. S angličtinou sú na tom podobne ako Slováci v 93-ťom a ešte horšie.
Zaujímavo mi skončila moja druhá návšteva, keď som na poslednú noc docestoval do Biškeku a ubytoval som sa na byte u jednej staršej pani v domnení, že ide o guesthouse. Bol to však obyčajný byt na obyčajnom sídlisku, kde som spal v jednej z izieb trojizbového bytu. Bola veľmi zlatá. Z jednej polovice Nemka, z druhej Francúzska. Učiteľka francúzštiny na dôchodku. Moja vtedajšia francúzština bola o pol percenta lepšia ako ruština a tak sme kecali o Biškeku, jej vnučke, Slovensku, Putinovi a jej rodičoch. Ráno vstala o štvrtej ráno, aby mi urobila raňajky a zavolala mi taxi, napriek môjmu naliehaniu, aby sa neobťažovala.
Bežní Kirgizi pôsobili konzervatívne, minimálne vo vzťahu k cudzincom. Ak bolo treba, vedeli poradiť, no oni sami sa nevtierali. Veľmi pozitívne reagovali na môj “česko-slovenský“ pôvod. Neuveriteľné bolo, keď som nezávisle od seba stretol jedného staršieho pastiera, ktorý slúžil vojenčinu v Užhorode a druhého, ktorý si svoj čas odkrútil pri Komárne počas okupácie vojskami ZSSR.
Podobne ako Slováci, aj oni sa v tom malom množstve propagačných materiálov vykresľovali ako pohostinný národ. To však platilo zväčša v kopcoch, kde sú ešte zachované zvyky a postupy, ako si uctiť hostí. Pastieri a pastierske rodiny, ktoré spravovali jednotlivé údolia sa radi pristavili a prehodili pár slov. Pri jednej túre so sprievodcom sme schádzali okolo pastierskeho obydlia o veľkosti dvoch väčších stanov a jednej ohrady pre dobytok. Vyšiel starší pán a tri deti. Manželka len zakývala od vchodu. Otec sa opýtal odkiaľ som, žena vyniesla nakrájané kúsky chleba, džem a syr. Všetci sme si dali po kúsku, poďakovali sa a išli ďalej.
Tam dole, to je iný svet. Každý si hľadí svoje. V potravinách, lekárni, obchode s oblečením sa vám sotva niekto pozdraví, resp. pozerajú do mobilov, kým ich neoslovíte.
Vedel by si nám opísať bežný deň v živote obyčajného Kirgizstanca?
Rozdiely v spôsobe života medzi Kirgizmi sú omnoho väčšie ako u nás. V hlavnom meste máte dve veľké moderné nákupné centrá preplnené vyfintenými slečnami a chlapcami v adidas overaloch. Domnievam sa, že bežný deň v ich obyčajných šedých mestách by nás v ničom neprekvapil. Život mladých by bol ako na Slovensku – škola, frajerky, kino, cigarety, pivo a vysedávanie na schodoch pred panelákom (áno, aj tam ich majú a veľa).
Vo veľkom kontraste k tomu je život na horských pastvinách. Sezóna sa tam začína po roztopení posledného snehu, kedy tam pastierov a ich rodiny vyvezú nákladné autá s vlečkami plných materiálu na stavbu stanov či jurty. Predtým však musia svoje kone a dobytok vyhnať celými údoliami hore na pašu pod štvortisícovky, kde sa začína pravý život pôvodných Kirgizov - nomádov a pastierov. Do konca sezóny prespávajú v primitívnych, no dobre izolovaných stanoch, ktoré postupne nahrádzajú typické nomádske jurty.
Obohatila ťa návšteva aj o rôznorodé príhody a úsmevné zážitky?
To rozhodne áno. Mal som pred sebou naplánovanú trojdňovú túru k jazeru, ktoré som poznal len podľa mapy. Cestou som mal prespať v jurte u miestnych. Niektorí pastieri majú dohody s lokálnymi trekovými agentúrami a nechávajú vo svojich jurtách prespávať turistov za menší poplatok. Stačí prísť, miesto sa nájde. A tak bolo aj teraz. Čakala ma tam pani Pastierová, práve sťahovala nejaké zviera z kože. Ukázala na jednu z dvoch júrt, to mal byť môj airbnb na ďalšie dve noci. Skoro ráno som mal ísť k jazeru, do večera sa stihnúť vrátiť, prespať a zostúpiť do civilizácie (konkrétne do dediny menom Bolševik). Nuž... a tak som si tam pred jurtou zložil batoh a tešil sa, že si konečne sadnem, opriem sa a prelistujem knihu pred zapadajúcim slnkom.
Po chvíli však došla pani domáca a opýtala sa, či môžem pomôcť nahnať kozy a ovce do ohrady. Ochotne som prikývol s pokryteckým úsmevom. Ozaj sa mi nechcelo. A to som ešte netušil, že tie ovce a kozy sú v počte asi dvesto kusov na blízkom kopci a že ma to nechá robiť samého. Povedala, že mám začať z druhej strany. Tak som prešiel pomedzi tie stvorenia a začal chodiť zo strany na stranu a tlieskať a kričať.
Ono to ozaj fungovalo. Stačilo len chodiť zľava doprava a všetko samo schádzalo a vchádzalo do ohrady veľkej asi ako bedmintonové ihrisko. Slnko už svietilo niekde nad Uzbekistanom, no tešil som sa, že si urobím čaj, zapnem čelovku a pekne pri knihe do pár hodín zaspím. Ale to bol môj plán, nie pani domácej. Hneď ku mne prišla a poslala ma s lopatkou a vedrom po obschnutý trus na kúrenie do piecky. Aby som to skrátil.
Po tomto sme ešte išli nadojiť kobylu. Ja som mal držať žriebä, ktoré vie kopať aj do boku. Tváril som sa, že ma to nebolí. Niekto si ma skutočne asi pomýlil s agroturistom. Keď som vošiel konečne do jurty s čelovkou, vystrašene som takmer zvrieskol, lebo som tam videl spať kozu. No vyľakal som sa zbytočne. Bola to len odrezaná hlava z kozy. Ďalej v jurte som našiel ešte druhú hlavu.
Po obvode bolo navešané mäso, kožušiny a nejaká nádoba, v ktorej sa kvasilo mlieko. Hneď som vedel, že z tohto voňavý nevyjdem. Pani sa opýtala, či mi neurobí čaj. Súhlasil som a to bola chyba. Čaj sa totiž podával v hlavnej jurte. Keď som vošiel, bola tam len pani a jej asi 10 ročná dcéra. Do pár minút však došlo asi šesť vyčerpaných chlapov, posadali si a tak sme tam sedeli spolu, kým som sa snažil nespariť si pery vriacim čajom. Všetci sa rozprávali po kirgizsky, evidentne o mne, sprevádzané pohľadmi na mňa a smiechom.
Po rusky sa prihovorili s otázkou, že kam idem na druhý deň a či som už videl vlka. Potom mi povedali, že zajtra ho uvidím a smiali sa. Tak som dopil čaj, milo sa rozlúčil a šiel si konečne ľahnúť do svojej špajze. Zaspal som do minúty. Zobudili ma len mäkké kroky kolo mojej hlavy, keď si vysmiati a vodkou voňajúci traja horskí pastieri prišli ku mne ľahnúť a spustiť svoj chrápajúci orchester. Budík som si dal na štvrtú ráno, vypadol som do polhodiny, našiel svoje jazero, pre ktoré to ozaj stálo za to a v ten istý deň sa v tme vrátil až do dediny, kde som našiel nocľah. Vlkov som nestretol.
Vyskytli sa aj komplikácie? Na čo si treba najviac dávať v Kirgizsku pozor?
Počas jedného výstupu som stretol podguráženého pastiera na koni, ktorý si chcel so mnou silou mocou vypiť. Ako pohár pre mňa chcel použiť moju poslednú plastovú fľašu s vodou, odrezať hrdlo a vyrobiť pohár. Vytiahol nôž a imitoval ním svoj zámer, ak by som náhodou nechápal. Chvalabohu docválal jeho menej opitý kamoš a dohovoril tomuto inžinierovi.
Okrem tohto prípadu som sa nestretol so žiadnym agresívnym či vyslovene nepríjemným správaním. Alkohol je tam veľmi rozšírený a je to evidentné najmä po zotmení. Kirgizsko je moslimská krajina, no aj v jednom sprievodcovi sa píše, že kirgizskí nomádi si z islamu zobrali len to, čo sa zmestilo na ich koňa.
Ako by si porovnal Kirgizsko so Slovenskom? V čom sme lepší a v čom prípadne zaostávame?
Aj my aj oni sa radíme medzi tzv. postkomunistické krajiny. Ako som spomínal vyššie, i Kirgizsko má svoje panelákové sídliská. Len si ich ešte nestihli zatepliť vo farbe chaos. Predstavte si najmenej atraktívne slovenské mestá v 90-tych rokoch. Presne tak a ešte horšie vyzerajú kirgizské mestá a dediny.
Veľmi príjemnou skúsenosťou boli dni strávené s horskými vodcami. Išlo o lokálnych chalanov a mužov vo veku od 17 do 40 rokov. Ak s nimi strávite niekoľko dní na horách, pochopíte, že ich životné potreby a záujmy nie sú vo veľkom odlišné od našich. Naším pracovným exilom zvyknú byť krajiny západu. Oni chodia do bohatšieho Kazachstanu, či Ruska. Ďalej by veľmi radi šli, no nedostanú ani turistické víza. Chcú mať auto a dom, ženu a deti.
Čo sa manželstva týka, tak Kirgizi sú známi svojím zvykom unášania nevesty. Žiaľ, stále je mnoho prípadov, kedy sa to deje bez prvotného súhlasu nevesty. Zjednodušene povedané: ženích so skupinou mladíkov unesie nič netušiace mladé dievča z ulice či priamo z dvora a odvezú ju k nemu domov. Tam čaká jeho rodina, kde hlavne jej ženská časť presviedča dievča o výhodnosti svadby. Zaužívaným argumentom býva to, že už samotný únos je pre ženu strata nevinnosti a preto nemá zmysel sa vrátiť domov s hanbou.
To, čo táto krajina má vo väčšom množstve ako Slováci, sú tisíce kilometrov horských masívov. Štítov majú toľko, že mnohé ešte nemajú mená. Čo nie je vždy na škodu. Radšej byť bez mena, ako si výtvor prírody nazvať Pik Lenina, Pik Jeľcina, Pik Putina alebo Pik Komunizma. Podobne ako u nás, fakt, že disponujú obrovským prírodným bohatstvom, nie je zásluha obyvateľov krajiny. Ťažko niekoho chváliť za niečo, čo sám nevytvoril.
Chváliť môžeme len spôsob ako ľudia s týmto darom naložia. A Kirgizi v tomto nie sú od nás nijako lepší. V okolí miest je odpadu na megatony. I samotní pastieri obľubujú hádzať sklenené fľaše od alkoholu rovno pod seba na trávu, priamo pod skaly, ktoré sú domovom extrémne vzácnej fauny ako napr. snežného leoparda. V tomto obe krajiny čelia podobným výzvam a ich riešenie je v nedohľadne.
Poznáte aj vy niekoho vo svojom okolí, kto navštívil netradičné miesto a rád by sa podelil o svoje zážitky a fotografie? Svoje tipy pokojne píšte na mailovú adresu [email protected].
