Podmienky v sociálnom zariadení Nikolasa nezastavili. Sám sa naučil fyziku a meteorológiu a všetkých prekvapil aj hrou na klavír.
Nikolas Čikala má 25 rokov a pochádza z obce Svinia pri Prešove, kde žije v rómskej osade. Detstvo však strávil v sociálnom zariadení. Podľa neho tam k deťom nepristupovali s pochopením ani podporou. V rozhovore pre Refresher spomína aj to, že najväčší problém mal s riaditeľkou, ktorá vraj pomohla tomu, že ho štát pripravil o svojprávnosť po tom, ako mu namerali IQ 47.
Po rokoch vďaka organizácii Mensa (nezisková medzinárodná organizácia združujúca nadpriemerne inteligentných ľudí-pozn.red.) zistil, že jeho IQ je oveľa vyššie a dnes sa snaží získať svoje práva naspäť. Popri tom sa sám vzdeláva, hrá na klavíri, učí sa fyziku, zaujíma sa o meteorológiu a astronómiu. Na svojom instagramovom profile denne zdieľa predpovede počasia aj fascinujúce fotografie oblohy, bleskov a búrok..
„Boli sme v ústave ako skupina detí, ktoré mali sny a záujmy, chceli sa rozvíjať, no kvôli systému a špeciálnym školám, do ktorých nás zaradili, to nebolo možné. Väčšinu dní sme len prežívali, bez väčších možností niečo dosiahnuť. Ciele vedenia boli úplne iné než tie naše. My sme chceli niečo dokázať, ale nikto z nás na to nemal reálnu šancu,“ hovorí Nikolas pre Refresher.
V rozhovore rozpráva o živote v ústave, o tom, ako sa učil sám z encyklopédií, o svojom návrate domov, ale aj o plánoch, ktoré má do budúcnosti.
Nikolas, nedávno si sa objavil v relácii V siedmom nebi a malo to veľmi pozitívnu odozvu.Po odvysielaní relácie môj instagramový profil začal naozaj rýchlo rásť. Sám som sa len pozeral, čo sa vlastne deje. Každú sekundu mi prichádzali nové reakcie. Zatiaľ som sa nestretol so žiadnymi hejtermi.
Samozrejme, občas sa nájdu ľudia, ktorí sú možno proti mne alebo tomu, čo robím, ale zatiaľ je to úplne v pohode. Rád by som zostal na sociálnych sieťach veľmi aktívny.
Momentálne sa venujem rodine, no popri tom pracujem aj na vlastných projektoch, dokončujem svoju webovú stránku a tiež jednu aplikáciu. Zároveň si dokončujem 9. ročník základnej školy v našej obci Svinia, kde navštevujem súkromnú školu ELBA. Tento ročník si musím spraviť, aby som splnil povinnú školskú dochádzku.
Takže sa sústredíš na učenie?
Áno, učiteľ mi dáva stále domáce úlohy, ktoré mám splniť, a potom, keď prídem do školy, vyskúša ma z nich. Je to tak dobré, pretože sa rýchlejšie posúvame. Nemám až tak veľa voľného času, musím pomáhať rodine.
Bývate všetci spolu?
Áno, bývame v bytovke a je nás tu veľa. Starám sa nielen o domácnosť, ale aj o deti. Pomáham napríklad s varením, praním alebo inými domácimi prácami. Mama má veľa povinností, a preto sa snažím jej čo najviac pomáhať. Toho voľného času teda veľa nemám, ale vždy ho využijem na učenie.
Ako si sa dostal do toho zariadenia?
Nebol som vôbec problémové dieťa, od narodenia mám metabolickú poruchu. Podľa môjho názoru ma tam umiestnili pravdepodobne omylom. Dali ma do nesprávneho zariadenia, pretože si mysleli, že ako malé dieťa potrebujem nejaký špeciálny program.
Behali sme stále po rôznych nemocniciach, a potom ma automticky zaradili do tohto ústavu. Pravdepodobne s cieľom „ochrániť“ ma.
Myslím si, že viacerí z nás tam vôbec nepatrili. Bolo to zariadenie určené pre deti so zdravotným postihnutím. Napriek tomu sme tam skončili, a tým pádom sme nemali žiadnu možnosť napredovať či posunúť sa ďalej.
Ako si sa tam učil? Mal si pri tom nejakú podporu od zamestnancov?
Čo sa týka môjho samostatného štúdia, keď si v ústave všimli, že ma niečo baví a že sa tomu venujem dlhšie, zamestnanci mi často kupovali knihy, encyklopédie a iné materiály, aby som sa mohol učiť. Takže musím povedať, že aj napriek obmedzeniam som mal aspoň malý priestor na vzdelávanie.
Ale ja som bol vždy taký, že som sa chcel vzdelávať a posúvať ďalej. Bavilo ma to, a aj keď to tam nebolo jednoduché, nikdy som sa nevzdal. Napriek všetkému som sa snažil niečo naučiť a robiť pre seba maximum.
Ale myslím si, že celkovo tam chýbala nejaká ochota a motivácia od zamestnancov, aby sme sa posunuli niekam ďalej.
Na svojom Instagrame pravidelne prinášaš informácie o počasí a hovoríš o sebe, že si amatérsky lovec búrok. Kedy ťa tieto témy začali fascinovať?
Moja zvedavosť a fascinácia prírodou, fyzikou a vesmírom sa prejavovala už od detstva. Dokonca mi jedna kamarátka z ústavu raz povedala, že keď som mal 4–5 rokov, už som sledoval búrky pri okne.
Vraj som niekedy vystrčil hlavu aj von z okna, aby som lepšie videl, čo sa deje. Ostatné deti boli vždy schované. Ja si na tieto chvíle pamätám len čiastočne, lebo som bol malý. Oni boli odo mňa starší, tak si to pamätajú lepšie.
Učiť sa len-tak o počasí nie je ľahké, človek musí ovládať aj fyziku. Ako si si tieto znalosti budoval?
Najprv som sa týmto smerom začínal zaujímať cez základy, napríklad som si čítal o prírode, počasí, smere vetra a podobne. Postupne som sa do toho viac ponoril a neskôr, keď som mal asi 14–16 rokov, som už mal prístup na internet, kde som si hľadal články a informácie z meteorológie či iné zaujímavosti, najmä počas hodín informatiky. Takto som si postupne budoval vlastné znalosti a vášeň pre tieto témy.
Áno, ide hlavne o fyziku. Aj keď som si čítal neskôr odborné knihy, nič som nechápal. Ale časom som na to prišiel.
Ako vyzerali tvoje dni v sociálnom zariadení?
V ústave bol síce každý deň nejaký program, ale to bolo najmä v čase, keď som bol mladší, približne vo veku 8 až 12 rokov. Chodili sme napríklad na pobyty, školské výlety, alebo sme mali tábory a rôzne aktivity. Takto sme mali možnosť zažiť niečo zaujímavé a bolo tam určité rozptýlenie a program.
Postupom času však tieto aktivity začali rušiť a stávalo sa, že sme v zariadení už len sedeli a nič sa nedialo. Programy ubúdali a z každodenného života sa stala skôr rutina, kde sme nemali veľa možností robiť čokoľvek zmysluplné alebo sa rozvíjať.
Vraj ti tam namerali IQ 47, na základe čoho ťa neskôr zbavili svojprávnosti.
Áno, namerali mi tam také číslo. Nedávno, keď som bol v relácii V Siedmom nebi mi v Mense namerali IQ 115. Všetko sa to teda ukázalo ako nesprávne a situácia sa tým vyvrátila.
Vážim si všetkých ľudí, ktorí mi pomáhajú, aj školu, kde momentálne študujem. Pre mňa sú takéto kroky náročné, keďže som momentálne zbavený spôsobilosti na právne úkony a veľa vecí si nemôžem vybaviť sám. Pracujeme aj na tom, aby som sa k svojej spôsobilosti vrátil, už o pár týždňov ma čaká súd.
Aké to bolo vrátiť sa domov po tom, čo si detstvo prežil v sociálnom zariadení?
Zo začiatku to bol šok. Po rokoch v zariadení bolo zvyknúť si na domáce prostredie ťažké. Ale časom som si privykol a dnes je to už úplne iné. Horšie je to, že ešte stále nemáme vodu, takže je to s hygienou ťažké. Chodíme sa umývať k susedom. Ale máme už aspoň elektrinu, to je veľká záchrana.
Okrem samoštúdia fyziky si všetkých zaujal aj hrou na klavír. Ako dlho sa mu venuješ?
Venujem sa tomu už 8 rokov, začal som hrať už v sociálnom zariadení. Veľa času na hranie teraz nemám, lebo stále sledujem len počasie. Určite by som sa tomu chcel venovať viac a premýšľal som aj nad tým, že by som zložil niečo vlastné. Podporuje ma aj rodina či okolie.
Premýšľaš aj nad budúcnosťou? Ak áno, aké sú tvoje plány?
Áno, meteorológia bola môj prvý koníček a veľká vášeň. Chcel by som v tom pokračovať aj naďalej, no najprv plánujem študovať na strednej škole, keď ukončím deviaty ročník, ak to pôjde.
Dokonca mi prišli už aj pracovné ponuky, samé od seba. Prvá je pomerne jednoduchá, ale zaujímavá. Ide o balenie tovaru a jeho skladanie pre kuriérsku spoločnosť. Dá sa pri tom zarobiť približne 1 000 až 2 000 eur mesačne, čo je slušné.
Druhá možnosť prišla od letiska v Prešove, kde som už bol. Ponúkli mi, že by som mohol pomáhať so zberom a poskytovaním informácií o počasí pre pilotov. Keďže mi ide práca s dátami a aktuálnymi informáciami, mohlo by to byť pre mňa ideálne. Budem robiť všetko preto, aby som sa niekam dostal.
