Pre nás exotický a nie veľmi známy kraj. Tamojší život nám priblížil slovenský skaut prostredníctvom zážitkov.
Ľudia radi cestujú, no väčšinou len do "turistami overených lokalít". Pre milovníkov dobrodružstva nie je výhrou návšteva Londýna alebo prechádza po Červenom námestí. Pamätné zážitky, užitočné skúsenosti a kopu zaujímavých fotografií si človek môže so sebou domov doniesť aj zo vzdialenejších kútov sveta. My sme sa tentoraz rozhodli zistiť zopár vecí o Mongolsku, a preto sme oslovili Matthiasa Marcela Jeana Arnoulda, slovenského skauta, ktorý sa sem rozhodol vybrať. Ako vyzerala jeho cesta sa dozviete už od neho samého.
Ahoj Matthias! Ako už býva pri väčšine rozhovorov zvykom, môžeš sa prosím predstaviť čitateľom?
Zdar! V prvom rade som a vždy som bol skaut. Neznamená to len, že som párkrát skoro zomrel, ale je to zároveň aj môj životný štýl. Volám sa Matthias. Som z Piešťan, žil som vo Francúzsku, ale bývam v Bratislave. Mám 23 rokov, ale cítim sa na 16. Mám rád ľudí. Som zvedavý, čo ma v mojich osemnástich rokoch priviedlo aj k cestovaniu. Stopom som prešiel viac ako 20 krajín a spal som už asi všade. Vo voľnom čase som študentom architektúry a popri škole pracujem s deťmi ako dobrovoľník.
Poďme rovno k veci, kedy sa v tvojej hlave objavila myšlienka vycestovať do Mongolska? Prečo práve tam?
No, už dlho som sa tešil ako objavím Áziu. Áno, je tu Thajsko, je tu Čína, Japonsko a mnoho ďalších, kde by som sa určite bavil. Avšak! O týchto krajinách viem už veľa len z počutia, a tak som sa zameral na krajiny, ktoré sú pre mňa „tabu.“ Tiež som sa naučil, že krajine sa treba venovať dlhšie a skôr ju „zažiť“ ako „vidieť“ a keďže som mal len mesiac, vedel som, že si musím vybrať len jednu, či dve. V procese výberu som narazil na článok o kmeni Tsaatan, ktorý je posledným putovným kmeňom, čo žije so sobmi a praktizuje šamanizmus. Tento článok a informácia, že sa v Mongolsku bude konať aj týždňový skautský, nomádsky kemp „Jamboree“ rozhodli.
Aké veci si musel vybaviť ešte predtým, ako si opustil Slovensko? Je cesta do tak vzdialenej krajiny jednoduchá?
Potreboval som asi len tri veci - pas, víza a požehnanie od rodičov. Súčasťou prípravy bolo nájsť aj partnera na cestovanie, čo trvalo najdlhšie. Poistenie tiež odporúčam.
Prvé pocity, dojmy, keď si sa prvýkrát postavil kdesi na ulici?
Bol som korisť. Korisť pre všetkých potenciálnych taxikárov, turistických sprievodcov, zlodejov či psov. To bol ale len prvý dojem. V skutočnosti, je to ich kultúra a narúšať osobný priestor podľa normy Európana je bežná vec.
Predpokladám, že si navštívil aj Ulanbátar, je tak?
Áno, v hlavnom meste som strávil dosť času, hlavne chodením. Na mestskú dopravu si podľa webu ľudia zvykajú mesiac a ja aj tak rád chodím peši.
Čo ťa na ich hlavnom meste najviac zaujalo? Ako vyzerá tamojší život?
Okrem nešťastnej architektúry, ktorú si neviem doteraz vysvetliť, to boli vždy ľudia. Mongolsko patrí medzi chudobné krajiny a od toho sa odvíja všetko a bohužiaľ aj kultúra. Každý sa snaží zarobiť vždy a všade, a preto každý, koho stretnete, je súčasne taxi, sprievodca, kuchár a hostel. Mesto samotné možno nie je až také krásne podľa európskeho štandardu, ale milovníci brutalizmu si prídu na svoje. V meste sa tiež nachádza pár budhistických chrámov, ktoré stoja za to. Mal som aj možnosť zažiť jeden z najväčších festivalov v Mongolsku – Sunrise festival, kde som za celý večer nestretol ďalšieho Európana. Asi polovica festivalu sa s nami chcela odfotiť.
U nás je pojem „Mongol“ niečím hanlivým. Aká je realita? Akí sú Mongoli?
Hmmmmm, rád by som povedal, že neviem prečo sa to hovorí, ale viem. Kameňom úrazu je, že nerozmýšľajú nad následkami a prvé riešenie, čo ich napadne je to správne. Bol som svedkom ako sa auto snažilo dostať popod koľajnice krátkym tunelom, ktorý bol už na prvý pohľad úzky. Po dvoch minútach auto úspešne prešlo na druhú stranu, pričom však za sebou nechalo na zemi obe spätné zrkadlá. Povedal by som, že sa riadia heslom „Strihaj, dokým máš čo strihať.“ Na druhej strane, nikdy sa nikam neponáhľajú, usmievajú sa a úprimne vás chcú spoznať. Sú hrdí, ale láskaví. Sú pohostinní a ak vám niečo ponúkajú, je veľmi nezdvorilé odmietnuť.
Vedel by si porovnať Slovensko a Mongolsko?
Aby som bol úprimný, cítil som sa ako doma, viac v bezpečí a prirodzene ako kdekoľvek na svete. Na Slovensku je trendom ísť večer na pivo a sťažovať sa na prácu, deti, ženu. V Mongolsku majú reálne problémy a nevidel som nikoho sa sťažovať. Sú silnejší, fyzicky aj psychicky, ženy aj muži. Ženy sú už v svojich dvadsiatich rokoch vydaté a väčšinou takmer samé vychovávajú deti, zatiaľ čo muž rozbieha všetky možné druhy biznisov len aby rodina prežila. Šokom pre mňa bolo, keď som si uvedomil, že sa vedia obliekať omnoho lepšie ako my.
Ktoré zážitky ti v hlave utkveli najviac?
Návšteva kmeňu Tsaatan. Dva dni dodávkou od najbližšej civilizácie sme sa stretli s hlavou rodiny kmeňa, ktorý nás čakal spolu so sobmi. Soby zvládajú blato a dážď lepšie ako kone a sú aj rýchlejšie. Po šiestich hodinách na chrbte soba v daždi sme dorazili do ich kempu. Pozostával zo siedmych típí a nachádzal sa vo výške 2400 m.n.m. Strávili sme tam dokopy štyri noci, kde sme sa dozvedali čo najviac o ich kultúre a oni naopak o tej našej. Dokonca som dva dni venoval stavbe kamennej sauny, lebo som nemohol uveriť, že žiadnu indiánsku saunu oni nepoznajú. Posledný večer sme teda šli s náčelníkom dnu a ten si nechcel dať dole svoj dlhý plášť,...pochopil až vnútri. Kmene sa volajú Tsaatan a praktizujú šamanizmus. Fyzicky, ale hlavne psychicky to boli naozaj zaujímavé dni. Samotná cesta, neskôr jazdenie na soboch, chytanie rýb rukami, výstupy na okolité kopce, nepitná voda a nedostatok jedla. Ako doposiaľ vždy, prežili sme. Ale posunulo nás to o poriadny kus ďalej.
Došlo aj k neželaným situáciám, resp. komplikáciám počas ciest?
Zažil som piesočnú búrku, pri ktorej ma minula letiaca oceľová konštrukcia asi o päť centimetrov, čím som sa pravdepodobne vyhol smrti. Hýbali sa kamene, stromy, autá a polovica kamarátov musela byť na mieste ošetrená. Avšak, takéto búrky nie sú pre Mongolsko úplne typické. Ako som sa dopočul neskôr, v Chorvátsku bola v tom istom čase ešte silnejšia búrka. Mali sme proste šťastie. V Mongolskej tajge pri návšteve nomádskych kmeňov sme vodu naberali z každej mláky. Voda bola čistá, avšak kvôli baktériám sme ju museli vždy prevariť. Kamarátka sa však napila pravdepodobne neprevarenej vody a mala pár dní silné bolesti. Byť „OK“ nebolo ľahké, keďže najbližšia nemocnica bola vzdialená šesť hodín jazdy na soboch, dva dni jazdy v ruskej dodávke po poľných cestách a ďalších 1000 kilometrov po asfaltke. Našťastie bolesti prešli aj bez odborného zásahu lokálneho šamana. S ľuďmi som nikdy problém nemal, skôr mi chýbajú.
Záznam nepríjemného vetra:
Poznáte aj vy niekoho vo svojom okolí, kto navštívil netradičné miesto a rád by sa podelil o svoje zážitky a fotografie? Svoje tipy pokojne píšte na mailovú adresu [email protected].
