Porozprávali sme sa s Petrou Weingart o jej kľukatej ceste, ktorá ju priviedla až ku kariére, o ktorej snívala už od základnej školy – k módnemu dizajnu.
Petra Weingart je jednou z popredných slovenských dizajnérok a jej posledná kolekcia sa opiera o ženskosť, ktorá sa k Petre nedostala najjednoduchšou cestou. Jej kolekcie si mohol vidieť na Mercedes-Benz Fashion Live prehliadkach nielen tento rok.
Ako by si sa predstavila niekomu, kto ťa ešte nepozná?
Volám sa Petra a som odevná dizajnérka, no musím povedať, že nerada sa stotožňujem s našimi rolami. Nie som s nimi zžitá. Nerada vystupujem s nejakou persónou, som síce mama či manželka, no je to len jedna z vecí, ktorú v živote robím, nedefinuje ma to. Vidím sa skôr jednoducho ako Petra. A veci okolo sú môj život.
Viem, čo myslíš, aj keď sa niečomu venujem, neznamená to, že ma to definuje.Presne. Čo keď niečo nebudem chcieť robiť o rok, dva, tri? Ja sa beriem skôr ako osoba, nie ako moja rola, som proste Petra a snažím sa byť hlavne dobrý človek.
A ako si sa vlastne dostala k tomu svojmu povolaniu? Kedy si zistila, že chceš byť módnou dizajnérkou? Bola to trošku kľukatá cesta. Keď som bola na základke a hlásila sa na strednú, chcela som byť dizajnérka – bol to môj sen. Lenže ma nezobrali, lebo som nevedela dobre kresliť zátišie a podobné veci. Ako pätnásťročná som tomu uverila, že na to asi nemám, a dala som to bokom.
V osemnástich som otehotnela, v devätnástich sa mi narodil syn, takže nejaká kariéra išla úplne bokom. Kreatívne veci ma však bavili stále. Keď mal syn asi 12 rokov a ja som už normálne pracovala, mala som pocit, že toto nie je život, ktorý chcem. Robila som v korporáte a rok som každý deň chodila domov s plačom.
Vtedy som si povedala dosť. Urobila som si stylistický a vizážistický kurz a začala týmto smerom. V roku 2015–2016 som si otvorila second hand obchod – pekné, vybrané kúsky a sem-tam niečo vlastné. Postupne však ľudia viac reagovali na moje veci než na sekačové, a tak sa to celé rozbehlo.
Takže si sa k tomu vrátila.
Ako dieťa som stále tvorila – šila som, kreslila, vyrábala veci pre bábiky. Mama bola krajčírka, šilo sa u nás v rodine, ten základ tam vždy bol. Len to nikto veľmi nepodporoval. Skôr sa hovorilo: nevymýšľaj, nemáš istotu.
Naučilo ťa to niečo možno aj tým, že si teraz aj ty mamina?
Určite, dnes to mám s vlastnými deťmi inak. Aj keď ich niečo bude baviť len chvíľu, nevadí. Aspoň zistia, čo nechcú, čo chcú, a každá skúsenosť ich môže niekam posunúť. Kedysi sa to tak nerobilo – aspoň u nás nie.
Vždy si šila v takom elegantnom, ženskom štýle, alebo sa to časom menilo? Menilo sa to. Úplné začiatky boli veľmi ženské – sukne, jemné kúsky. Postupne som však prešla skôr do streetwearu, športovejšieho a unisexového štýlu. Veľa to súviselo aj s mojím životom. Bola som sama s malým dieťaťom a keď si v takej situácii, musíš zvládať všetko. Často preberáš aj „mužskú rolu“ a to sa prirodzene odrazí aj v tom, ako žiješ a ako sa obliekaš.
Môj šatník bol praktický, funkčný, športový. Tento štýl pretrvával aj neskôr, dokonca aj keď som už vedela, že chcem zavrieť obchod a viac sa venovať samotnej tvorbe.
A kedy sa to zmenilo?
Stala sa mi taká vec, že som úplne vyhorela a začala to riešiť alternatívne. Liečiteľ mi vtedy pomenoval niečo, čo som v sebe cítila roky – že sa necítim žensky. Vždy som o sebe hovorila, že som skôr chalan, mala som viac chalanov kamarátov. A on mi povedal, že mám extrémne potlačenú ženskú energiu.
Že mám prestať všetko zvládať sama, nechať si pomôcť, dovoliť si byť ženou. Že mám nosiť sukne, šaty. A ja som si uvedomila, že ja vlastne celý život fungujem v nohaviciach, v takom „mundúre“. A tak som si povedala, že tú ženskosť dám do tvorby.
Síce sú tam stále silné pánske prvky – strihy, základy sú často prevzaté z pánskeho šatníka. Ale snažím sa hľadať balans medzi mužským a ženským. Lebo poznám veľa žien, ktoré musia zvládať všetko samy a v tom sa niekedy stratíme. A pritom je dôležité nezabudnúť byť ženou – nielen to ukazovať, ale to aj žiť.
Tvoja tvorba je veľmi prepracovaná, ale zároveň jednoduchá. Prečo?Jednoduchosť pre mňa nie je trend, je to životný štýl. Nemám potrebu vlastniť veľa vecí. Minimalizmus mi uľahčuje život aj rozhodovanie.
A viem, že to pomáha aj ženám – nemusia riešiť trendy, kúsky medzi sebou ladia a vieš kombinovať kolekciu spred troch rokov s tou aktuálnou. Stačí jedno dobre ušité sako, ktoré máš 10–20 rokov v šatníku.
Je pre teba tvorba aj spirituálnym prepojením so ženskosťou? Určite. Vyhorenie ma vrátilo späť k sebe. K mojej podstate. A vtedy som sa vlastne aj našla – nielen v tvorbe, ale v tom, kým chcem byť.
Ako si zistila, že vyhorievaš? Úplne fyzicky. Jedného dňa som nevládala vstať. Bolo mi zle fyzicky aj psychicky, mala som úzkosti. Desať rokov som fungovala bez prestávky, bez dovolenky, ignorovala som signály. Robotou som prekrývala všetko ostatné. Až ma to položilo na mesiac.
Potom prišli rôzne zdravotné problémy a ten liečiteľ mi veci pomenoval spôsobom, ktorý ma úplne šokoval. Dnes už viem, že všetko sa deje pre niečo. Neberiem problémy ako osobnú prehru, ale ako signál, že niečo treba zmeniť.
Odráža sa tvoje prežívanie aj v jednotlivých kolekciách? Určite. Každé obdobie života sa do tvorby premieta. Menia sa potreby, ľudia okolo mňa, miesta, kam cestujem, filmy, umenie. Každá etapa ma inak ovplyvní a inak inšpiruje.
Ako by si opísala poslednú kolekciu? Je viac o ženskosti a o vyvažovaní mužského a ženského sveta. Žijeme v mužskom svete a ženy musia často viac dokazovať. Zabúdame si dovoliť byť ženami, byť pekné, cítiť sa dobre. A pritom na tom nie je nič zlé.
Stále sú tu stigmy – keď je žena pekná a úspešná, hľadá sa za tým niečo iné. To ma strašne hnevá. Aj preto sú tam provokatívne prvky, ako napríklad odhalené bradavky – lebo prečo muž môže a žena nie? Je to aj o prijatí inakosti a o seba-prijatí.
Ako vyzerá tvoj tvorivý proces? Ideš viac systematicky alebo intuitívne? Začína to intuíciou. Niečo ide zvnútra a to potrebuješ dostať von. Potom však musí prísť systém, inak to nestíhaš. A veľmi dôležití sú aj ľudia okolo mňa – krajčírky, tím. Bez nich by to nešlo.
Ktorá časť procesu ťa baví najviac? Všetko. Ja tú prácu milujem. Nemám rada stereotyp, baví ma, že každý deň je iný. A ten moment, keď z ničoho vznikne niečo a ty vidíš hotový produkt – to je úplne najviac.
Tvoje posledné kúsky sa hrajú nielen s proporciami, ale aj s lesklými materiálmi a zipsami. Čo ťa k týmto prvkom viedlo? Vyšlo to priamo z témy a inšpirácie kolekcie. Celé Lunare je o dualite a cykloch. Každá žena sa nachádza v nejakom cykle a sme ovplyvňované aj mesačným cyklom. Práve mesiac bol veľkou inšpiráciou – odráža sa v nálade, farbách aj materiáloch.
Aj farebnosť z toho prirodzene vyplynula. Fialová má pre mňa spirituálny, mystický podtón, ale nechcela som ju výraznú. Preto sme zvolili veľmi jemnú, bledú fialovú – je ženská, ale nie prvoplánová.
Lesklé materiály prišli prirodzene tiež. Keď si predstavíš mesiac odrážajúci sa na vode, je tam ten jemný lesk, pohyb, svetlo. Presne tento moment som chcela dostať do kolekcie, preto sú tam lesklé akcenty aj technickejšie detaily, ako zipsy – aby sa spojila jemnosť so silou.
Skúšala si niekedy navrhovať alebo šiť pánske odevy?
Iba veľmi okrajovo, skôr pre známych. Nikdy ma to tam ešte úplne nezavialo. Paradoxne som však kedysi pracovala v Zare na pánskom oddelení a to bolo jedno z najlepších období. Robila som vizuál a strašne ma to bavilo. S mužmi som to mala vždy jednoduchšie, mala som veľa kamarátov chalanov. Na ženskom oddelení som mala často pocit, že si musím niečo dokazovať. Pánsku kolekciu som si však zatiaľ nenavrhla.
Stala si sa mamou veľmi mladá. Zmenilo to tvoje vnímanie ženského tela a proporcií?
Prvýkrát som rodila v devätnástich. Vtedy som bola mladá, telo sa veľmi nezmenilo. Dnes, po druhom dieťati, sa samozrejme niečo zmenilo, ale zásadný posun vo vnímaní proporcií ženského tela prišiel skôr po vyhorení než po materstve. Skôr to súviselo s tou životnou fázou, nie priamo s deťmi.
Myslíš, že to súviselo s uvedomením si samej seba? Áno. Aj táto kolekcia vznikala v období, keď som si prechádzala veľkou zmenou. Bola som tehotná, potom som si dala pauzu od navrhovania nových kolekcií. Prácu som neprestala robiť, ale potrebovala som čas. Po dvoch rokoch som sa k tvorbe vrátila inak, vedomejšie.
Keď sa pozrieš späť, ktorý moment ťa v kariére najviac posunul? Jednoznačne vyhorenie. Bol to obrovský zlom. Musela som prehodnotiť prístup k práci aj k životu. Naučila som sa hovoriť nie. Predtým som odpovedala na správy o deviatej večer, robila fittingy cez víkendy. Dnes viem, že môj čas má hodnotu.
Bola som people pleaser od detstva a odnaučiť sa to je proces. Ale je to strašne oslobodzujúce. Zistíš, že nie všetko horí a svet sa nezrúti, keď povieš nie.
Máš pocit, že slovenskí dizajnéri sa dnes dostávajú viac do povedomia? Určite áno. Ide to dopredu a je to super. Jasné, vždy by to mohlo byť lepšie, ale treba chápať aj kontext – fast fashion, ceny, príjmy ľudí. Je prirodzené, že si niekto kúpi lacnejšie veci.
Ale čoraz viac ľudí rozmýšľa inak – radšej si odloží peniaze a kúpi si jeden kvalitný kúsok na roky. A to je presne ten princíp budovania šatníka. Navyše, lokálna výroba podporuje domácu ekonomiku a ľudí, čo je veľká hodnota.
Je podľa teba pre tvoju tvorbu priestor na slovenskom trhu? Áno, inak by som tu nebola. Samozrejme, musíme sa snažiť viac než reťazce, ale každý produkt si nájde svojho klienta. A ak príde aj zahraničná príležitosť, budem len rada. Všetko má svoj čas, krok po kroku.
Robila si aj kurzy šitia. Plánuješ sa k nim vrátiť? Momentálne nie, nie je na to čas. Ale nikdy nehovor nikdy. Kurzy vznikli prirodzene, ľudia mali záujem. Bavilo ma to veľmi – vidieť niekoho, kto nikdy nedržal ihlu, a po pár týždňoch si ušije nohavice, je neuveriteľné. Dávať niečo ďalej je krásne, len dnes už na to nemám kapacitu.
Ako sa u teba menil pojem úspechu? Kedysi som mala pocit, že keď dosiahnem nejaký cieľ – peniaze, editoriál, followerov – tak už bude dobre. A potom to príde a zistíš, že to nie je ono. Že ideš ďalej a ani si to nestihneš vychutnať.
Dnes vnímam úspech inak. Že robím to, čo ma baví. Že môžem žiť slobodne, byť vďačná, stáť nohami na zemi, byť ľudská. Peniaze ani čísla na sociálnych sieťach ti šťastie nezaručia. To som si zažila. Úspech je pre mňa pokoj, zmysel a to, že môžem robiť veci po svojom.
A napokon, čo by si odkázala mladým dizajnérom a dizajnérkam? Vydržať. Nečakať, že niečo príde zo dňa na deň. Užívať si cestu a proces, nielen cieľ. Počúvať svoje vnútro a nenechať sa odradiť. Každá práca je náročná, nič nie je jednoduché. A hlavne – nemať prehnané očakávania a nezabudnúť si popri tom užívať život. A nezabudnúť, prečo s tým začali.
