Okrem móla nie sú plus size ženy stále menej a menej vítané aj v práci.
Už koncom minulého roka sme ťa informovali o tom, aký dopad má Ozempic na modelingový priemysel. V danom článku sme priblížili, ako nás Ozempic pomaly vracia späť do 90. a začiatku nultých rokov, keď bolo trendy byť vychudnutá, bledá a pôsobiť ako tzv. „heroin chic“. Niektoré z modeliek, ktoré patrili do tejto skupiny, sú Kate Moss alebo Jaime King.
„Heroin chic“ sa stal trendom začiatkom 90. rokov, kedy sa v modelingu začali stále viac objavovať modelky, ktoré vyzerali choro. Tieto ženy sa vyznačovali bledou pokožkou, tmavými kruhmi pod očami, vychudnutými črtami a mastnými neupravenými vlasmi. Tieto vlastnosti sú často spájané so zneužívaním heroínu alebo iných drog.
Trend, ktorý siaha až do viktoriánskej éry
John Green vo svojej knihe Everything Is Tuberculosis píše o tom, ako je tento trend spojený s fetišizáciou choroby, ktorá sa dostala do popredia počas viktoriánskej éry.
Spočiatku si ľudia mysleli, že ide o dedičnú chorobu a že postihuje len bielych – no opak bol pravdou. Choroba sa šírila najmä medzi obyvateľmi, ktorí žili v preľudnených mestách a denne prichádzali do kontaktu s množstvom ďalších ľudí.
Situácia sa začala meniť, keď vznikla zárodočná teória chorôb, ktorá tvrdila, že mnohé ochorenia sú spôsobené mikroskopickými organizmami – baktériami, vírusmi, hubami či parazitmi. Od tej chvíle sa tuberkulóza začala vnímať ako choroba chudobných, ľudí so zlou hygienou a životosprávou.
Napriek tomu ľudia naďalej fetišizovali obraz choroby – vychudnuté telá, bledosť, krehkosť. Tento trend sa napokon udržal v spoločnosti celé stáročia. Dnes, po nástupe Ozempicu ako nového lieku na obezitu, sa štýl „heroin chic“ modeliek opäť dostáva do popredia.
Nástup body positivity
Hnutie body positivity (pozitívneho prístupu k telu), ktoré sa začalo výraznejšie presadzovať okolo roku 2012, sa zameriava na prijatie všetkých typov tiel bez ohľadu na veľkosť, tvar, farbu pleti, vek či zdravotný stav.
Spočiatku vzniklo ako odpoveď na nereálne štandardy krásy, ktoré sa ľudí ešte silnejšie dotýkali s príchodom sociálnych sietí. Ako protest proti týmto ideálom, ktoré ženy denne vídali v médiách a online, sa mnohé z nich rozhodli ukazovať svoje telá také, aké naozaj sú, a šíriť posolstvo sebalásky.
Známa plus-size modelka Tess Holliday založila v roku 2013 na Instagrame komunitu „@EffYourBeautyStandards“, ktorá dnes má takmer 400 000 sledovateľov. Vďaka tejto iniciatíve si ju všimli aj modelingové agentúry a stala sa prvou modelkou v agentúre Milk Management, ktorá nosila oblečenie väčšie ako veľkosť EU 52.
Od roku 2012 sa plus-size modelky stali súčasťou módneho priemyslu, no po desiatich rokoch sa prijatie žien, ktoré sa odchyľujú od tradičných ideálov krásy, opäť oslabuje. Na TikToku dostáva Tess Holliday čoraz častejšie nenávistné komentáre, pričom sa objavujú aj také, ktoré ju vyzývajú, aby začala užívať Ozempic.
V súčasnosti sa hnutie rozvíja smerom k tzv. body neutrality, ktorá kladie dôraz na funkčnosť tela namiesto jeho vzhľadu.
Vogue Business si zmeny všíma už pár rokov
Tento trend potvrdzuje aj Vogue Business vo svojich sezónnych inkluzívnych reportoch. Hoci plus-size modelky nikdy na mólach neprevládali, za posledné roky záujem o ich prítomnosť výrazne klesol.
V kolekcii Jeseň/Zima 2023 tvorilo kategóriu plus size (US 14+ / EU 44+) iba 0,6 % z 9 137 lookov naprieč prehliadkami v New Yorku, Londýne, Miláne a Paríži. Mid-size modelky (US 6–12 / EU 38–42) zastúpili 3,8 %. To znamená, že až 95,6 % modeliek nosilo oblečenie veľkosti US 0–4 / EU 28–34.
V najnovšom prieskume inkluzívnosti na módnych týždňoch v roku 2025, konkrétne pri kolekciách Jeseň/Zima 2025, sa tento trend ešte viac prehĺbil. Až 97,7 % všetkých modeliek bolo straight size, zatiaľ čo iba 2 % patrili do kategórie mid-size. Plus size modelky tvorili už len 0,3 %, čo je o polovicu menej ako v roku 2023.
Aj keď z móla zmizli modelky s krivkami, oblečenie, ktoré vidíme na chudých ženách, je často navrhnuté a šité tak, aby opticky zväčšovalo boky, ramená alebo poprsie. Móda bola a vždy bude plná kontradikcií. Po období, v ktorom bola body-positivity dôležitou súčasťou nielen instagramových príspevkov, ale aj módneho priemyslu, však nastalo ticho.
Mnohí dizajnéri si, žiaľ, možno aj vydýchli – už sa nemusia sústrediť na návrh a šitie odevov, ktoré by reflektovali rôznorodosť ženských tiel. Známa Instagramerka Anastasia Vartanian, taktiež známa ako fatannawintour, ktorá píše fejtóny pre magazín Polyester, popisuje tento rozsiahly novodobý trend v jej článku.
Ženám v módnom priemysle na rôznorodosti stále záleží
Zaujímavé však je, že niekoľko žien, ktoré stoja na čele módneho dizajnu – ako napríklad Karoline Vitto, Ester Manas, Kimberley Gordon, Ellie Misner, Di Petsa či Chopova Lowena – prinášajú na móla najväčšiu diverzitu, či už v rozmeroch modeliek, alebo ich etnickom a rasovom pôvode. Tieto dizajnérky si dávajú záležať na tom, aby aj plus-size komunita mala možnosť nosiť kúsky, ktoré boli dlho prezentované ako exkluzívne pre štíhle ženy.
Rozdiel medzi pohlaviami v módnom priemysle možno analyzovať z viacerých uhlov, no jeden z najvýraznejších sa opiera o koncept „male gaze“. Hoci vznikol v 70. rokoch vo filmovom priemysle, jeho princípy pretrvávajú dodnes.
Teória vysvetľuje, ako režiséri a scenáristi – prevažne muži – zobrazovali ženy na plátne ako sexualizované objekty určené na vizuálne uspokojenie heterosexuálneho muža. Intelekt ženy či jej hodnoty neboli dôležité – podstatný bol jej vzhľad, ktorý mal zodpovedať mužským predstavám.
Hoci móda nie je filmový priemysel, modelky sú na módne podujatia vyberané najmä podľa vzhľadu. „Male gaze“ môžu internalizovať aj ženy, no návrhárky častejšie vnímajú komplexnosť ženského tela a navrhujú oblečenie pre rôzne typy žien, berúc do úvahy aj fázy ženského cyklu počas mesiaca.
U lekára to obézne ženy tiež nemajú ľahké
Okrem spôsobu, akým sú ženské telá reprezentované v médiách, má pokles inkluzivity dopad aj na ženy v ich osobnom, spoločenskom a pracovnom živote. V knihe Rebel Bodies Sarah Graham opisuje, ako sa lieky často vyvíjajú a testujú primárne na mužoch, a poukazuje na to, ako málo výskumu sa venuje ženskému telu v porovnaní s tým mužským.
Okrem všeobecných faktov, ktoré sa týkajú celej ženskej populácie, autorka realizuje aj vlastný výskum. Skúma, ako ovplyvňuje lekárske posudky existencia vo väčšom tele. Ženy, s ktorými Sarah robila rozhovory, sa často zmieňovali o tom, že ich lekári neberú vážne a musia dlhodobo bojovať o to, aby im bolo poskytnuté dôkladné vyšetrenie. Lekári totiž často zvyknú pacienta odbiť vetou: „Musíte len schudnúť a bude vám lepšie.“
Aby toho nebolo málo, obézne ženy zarábajú menej
Pre ženy je podľa dostupných dát chudnutie aj ekonomicky výhodné. V roku 2022 zverejnil časopis The Economist článok, v ktorom upozorňuje, že obézne ženy zarábajú až o 10 % menej než ich štíhle kolegyne. Hoci by bolo logické predpokladať, že si spoločnosť postupne zvykne na rôznorodosť, stále platí, že zodpovedať štandardom krásy je ekonomicky a sociálne výhodnejšie.
The Economist taktiež informuje o teste z Harvardskej univerzity, v ktorom testovali nevedomú zaujatosť voči ľuďom na základe rasy, sexuality, pohlavia a váhy. Respondenti mali priraďovať slová ako „dobré“ alebo „zlé“ k rôznym kategóriám. Jedinou skupinou, voči ktorej sa za poslednú dekádu neznížila miera zaujatosti – práve naopak, negatívne postoje ešte vzrástli – boli ľudia s nadváhou.
Niektoré z predsudkov, s ktorými sa tuční ľudia stretávajú, sú tie, že sa o seba nestarajú, sú leniví alebo sa nevedia kontrolovať. Tieto vlastnosti nie sú priťažlivé pre žiadneho zamestnávateľa, ak by boli pravdivé. No predtým, ako obézne ženy môžu dokázať, že sú šikovné a schopné robiť svoju prácu dobre, sú často odbité.
A čo nás to stojí?
Wellness a diétnou kultúrou už dávno netrpia len dospelé ženy – ďalšie štúdie spomenuté v článku „The Economics of Thinness“ taktiež ukazujú, že rozdiely v tom, ako spoločnosť vníma chudé a tučné ženy, si začínajú uvedomovať už šesťročné dievčatá. S tým prichádza aj túžba patriť do skupiny, ktorú okolie vníma pozitívne, čo môže viesť k vzniku psychických porúch, ako sú anorexia či bulímia, už v útlom veku.
Od detstva sa dievčatá učia, že priazeň mužov často prináša výhody, ako ochranu alebo vyšší spoločenský status. Tento „požičaný” status však závisí od toho, nakoľko je žena považovaná za atraktívnu – a spoločnosť často plus size ženy do tejto kategórie nezaraďuje.
Tlak na ženské telo sa ešte viac zvyšuje v čase ekonomickej neistoty. Teória „hemline indexu“ naznačuje, že v krízach sa sukne predlžujú – ako módny odraz opatrnosti. Štíhlosť sa v ťažších časoch stáva symbolom kontroly a hodnoty ženy, čím sa telo opäť stáva terčom spoločenských očakávaní.
Je dôležité si uvedomiť, že telá nie sú trendy, ktorými sa treba riadiť, ale naše domovy, o ktoré sa treba starať nie podľa toho, ako vyzerajú navonok, ale podľa toho, ako sa v nich cítime vo vnútri.
