Profesionálny športovec Zoltán Strcuľa vycestoval do Japonska a okrem zážitkov si so sebou doniesol aj deväťminútový dokument.
Zoltán Strcuľa v minulosti reprezentoval Slovensko na viacerých zahraničných pretekoch, vrátane tých na Islande či Ukrajine, kde sa mu podarilo zvíťaziť. Najmä vďaka snowboardingu precestoval veľkú časť planéty a tentoraz sa vydal do Japonska.
Z výletu v spolupráci s dokumentaristom Patrikom Paulínyim priniesol aj krátky dokument, ktorý spája freeride, cestovanie a dokumentárny pohľad na splnený sen. Dokument s názvom YUME, čo v preklade znamená sen, vyjadruje výraz 夢を叶える (yume o kanaeru) – teda „splniť si sen“.
Tento krátky film mapuje tri týždne v Japonsku, na ktoré sa Zoltán vydal spolu s českým snowboardistom Romanom Dlauhým. Video teraz zdieľajú s ľuďmi nielen preto, aby ukázali nevídané podmienky, v ktorých mali možnosť jazdiť, ale aj aby motivovali kohokoľvek, kto sa k dokumentu dostane, ísť si za svojím snom.
Športoval si od malička? Áno, od malička som miloval šport. V šiestich rokoch ma dali na taekwondo, potom na futbal, basketbal a neskôr päťboj. Všetko to boli veci, kde bol vždy za mnou tréner.
A ako si sa dostal k snowboardingu?
V pätnástich som objavil skateboarding. Zrazu som bol sám, bez trénera, ale obklopený kamošmi. Extrémne ma bavilo učiť sa triky a jednoducho sa voziť. O rok neskôr som objavil snowboard ako jednoduchšiu variantu skejtu, keďže som mal zrazu dosku pripevnenú na nohy viazaniami.
Odvtedy sa všetko točí okolo snowboardu. Ostala tá chuť na nové triky, pribudla túžba cestovať za top podmienkami. Najviac ma ťahá tá voľnosť, lifestyle plný úžasných ľudí po celom svete a to, že sa dá stále zlepšovať.
Vyrastal si na slovenskom snehu a v našich strediskách? Áno, začal som jazdiť na slovenských svahoch. Ale nebolo to hneď od začiatku také ako dnes. Prvé leto, odkedy som vedel, že chcem snowboardovať, som si z letnej brigády zarobil na dosku, viazanie a topánky od kamoša. Na lístok už nezostali peniaze, a tak som chodil šliapať pešo na Chopok do snowparku. Druhé leto som si zarobil na bundu a sezónku do Jasnej.
Kedy si začal cestovať za snehom aj mimo Slovenska?
Keď som našiel lepší job v Dánsku na farme, kde som tri letá po sebe zbieral zeleninu a staral sa o objednávky kapusty, som zo zarobených peňazí mal možnosť cestovať do Rakúska, kde boli parky väčšie a lepšie. No spal som vždy u niekoho na gauči.
Popri jazdení a letných brigádach som si začal robiť vysokú školu. Zameral som sa na informatiku s víziou, že budem pracovať z domu, aby som mohol cestovať, a okrem internetu a notebooku mi na prácu nič nebude treba. Po škole som si našiel online job a posledných 5 rokov cestujem – v zime za snehom, v lete za surfom a pracujem online.
Prečo ste sa rozhodli urobiť z tripu do Japonska dokument? Trip do Japonska bol náš sen práve kvôli hlbokému snehu, ktorý je v našich končinách dnes už skôr raritou. Chceli sme zažiť, aké to je, a vedeli sme, že to bude silný zážitok, ktorý by sme si radi zvečnili na pamiatku. Nielen kvôli snehu, ale aj kvôli japonskej kultúre.
Plánujete aj ďalšie dokumenty z iných miest? Alebo išlo o jednorazovú záležitosť?
Ďalší cestovateľský dokument by sme chceli spraviť čoskoro a presne ako vravíš, zavítame na iné miesto. Kým sa to uskutoční, sústredím sa na tvorbu zimného obsahu na svojom YouTube kanáli.
Ako by si opísal túto experience okrem toho, že to bol pre teba splnený sen? Bolo to ako návšteva úplne iného sveta. Po prílete do Tokia ideš do hôr najrýchlejším vlakom na svete. Zrazu prejdete tunelom a krajina sa z jarnej zmení na zimnú. Pri ceste sú 5-metrové mantinely snehu a cesta je doslova vysekaná do snehu.
Prvý týždeň každý deň napadlo 50 centimetrov nového snehu, takže sme mali neustále na tvári obrovský úsmev. Zažili sme termálne pramene, v ktorých sa kúpali celé dni opice. Následne sme cestovali z hôr do miest ako Osaka a Kyoto, kde bol okrem veľkého množstva historických pamiatok všade poriadok a nikde ste nevideli ani len odpadkové koše.
V Nare sme sa prechádzali po parku so stovkami jeleňov. A ako najväčší bonus k tomu všetkému sa ľudia navzájom z úcty klaňajú. Po tomto všetkom by bolo ťažké nevrátiť sa. Plánujem tam letieť v polovici februára.
Dokážeš si aj na Slovensku nájsť priaznivé podmienky na snowboarding?
Ak by sme to chceli porovnať s tým, čo sme zažili a čo môžete vidieť v YUME, tak na Slovensku máme takéto podmienky možno raz za 5 rokov, ak vôbec. Tým je Japonsko také úžasné, že tam sú podobné podmienky bežné takmer každý deň počas zimy. Samozrejme, viem si dobre zajazdiť aj na Slovensku, ale preferujem cestovať kvôli snowboardu do zahraničia. Tie možnosti na jazdenie sú tam pre mňa lepšie.
Je v Japonsku vytvorená kultúra okolo užívania si snehu aj týmto spôsobom alebo je to skôr také ako to prezentuješ v dokumente – kľudné a tiché?
Japonské kopce boli plné snowboardistov a zriedkavo lyžiarov. Boli sme z toho ohúrení, koľko tam je snowboardistov. Čo bola ale trochu výhoda pre nás – väčšina jazdila po zjazdovkách, zatiaľ čo my sme hľadali hlboký sneh v lesoch popri zjazdovkách.
Zažili sme jeden z najlepších dní nášho života, čo sa jazdenia hlbokého snehu týka, hneď vedľa zjazdoviek, ktoré boli plné ľudí. Nikto do lesa nešiel, a tak sme mali všetku tú radosť pre seba. Vo väčších strediskách na ostrove Hokkaido je to vraj iné a viac ľudí vyhľadáva jazdenie mimo zjazdovky.
Ako si sa vlastne spojil so značkou Life Is Porno?
Od prvého momentu, keď som si obliekol tričko Life is Porno, som sa cítil úžasne. Milujem ich strihy a materiály, ktoré používajú. Keď sa cítim dobre v tom, v čom som oblečený, tak sa mi všetko robí ľahšie – či už ide o prácu, šport alebo samotné jazdenie.
Zároveň viem, že za značkou Life is Porno stoja skvelí talentovaní ľudia, ktorí milujú to, čo vytvárajú, a venujú tomu všetko. Spolupracujeme už tri roky a musím sa priznať, že nemám žiadne iné oblečenie ani doplnky.
