V ubytovni bývajú rôzni ľudia. Niektorí prídu len prenocovať, iní tam žijú celé mesiace, až roky. Ako to vyzerá vnútri a aké príbehy sa skrývajú za ubytovanými?
Ubytovňu UNI na Martinskej ulici som dlho vnímala ako obyčajné robotnícke, dočasné útočisko. Bývam neďaleko a pri venčení psa okolo nej prechádzam pomerne často. Je skrytá medzi administratívnou budovou a obytnými domami a pôsobí nenápadne. Vždy ma však zaujímalo, ako vyzerá zvnútra.
Nie je to sociálne zariadenie ani nocľaháreň. Ide o komerčnú ubytovňu s celoročnou prevádzkou, kde si ubytovanie platia jej obyvatelia. Podľa oznamu, ktorý som videla na dverách ubytovne, stojí lôžko 15 eur na noc alebo 260 eur mesačne.
Z webu som sa dozvedela že kapacita je približne 60 ľudí. Ubytovaní majú k dispozícii spoločnú kuchyňu, sprchy a toalety, pričom izby sú zariadené len základným nábytkom. V izbách kúpeľne ani ani chladničky, hygienické zázemie je spoločné.
Recenzie na internete sa výrazne líšia. Niektorí ľudia sa sťažujú najmä na hluk, neporiadok a ploštice. Iní naopak píšu, že sú spokojní a že ide o „v pohode“ bývanie vzhľadom na cenu.
Rozhodla som sa preto zistiť, ako to vyzerá v realite. Rozprávala som sa s ubytovanými, ktorí tu bývajú len pár dní, ale aj s tými, ktorí tu žijú celé mesiace.
Podľa ich výpovedí sú tu bežnou súčasťou života alkohol, drogy, sexbiznis, krik a občas aj zásahy polície. Ubytovňa je často poslednou možnosťou pred tým, než človek zostane úplne bez domova.
Svoju perspektívu mi poskytla aj vrátnička, ktorá mi opísala, ako to v ubytovni funguje. Sama tam býva dva mesiace a, ako povedala, každé ráno sa budí s tlakom na hrudi z predstavy, že musí prežiť ďalší deň na tomto mieste. Vetu „ty sem nepatríš“ jej ubytovaní vraj hovoria často a ona sama si to uvedomuje. Príbeh toho, ako sa sem dostala, mi porozprávala celý.
Podobné reportáže môžeme robiť len vďaka podpore predplatiteľov Refresher+. Aj vďaka nim môžeme ísť priamo medzi ľudí a venovať sa témam, ktoré by inak ostali nepovšimnuté.
Nepovolaným vstup zakázaný
Vošla som do brány, kde ma upútali veľké tabule so zákazom vstupu pre neubytované osoby. Zákazy fajčenia visia takmer všade. O to väčší kontrast prišiel hneď po vstupe do budovy. V kancelárii som si všimla vrátničku, ktorá mala v ruke cigaretu a fajčila priamo na mieste.
„Tu nájdete všetko. Bývajú tu narkomani, alkoholici, bezdomovci. Dokonca jedna žena si tu zriadila privát pre sexbiznis. Toto je bratislavské ghetto,“ opisuje mi svoje skúsenosti zhovorčivá vrátnička Mirka.
Po jej rýchlom vysvetlení vybehla hore po schodoch po jedného ubytovaného pána.
Chodby vyzerajú ako kombinácia starej nemocnice a opustenej školy. Niektoré dvere sú poškodené, niektoré vyzerajú ako po úderoch päsťou. Vzduch zatuchnutý a miestami bolo cítiť alkohol, ktorý sa miešal s cigaretovým zápachom. Z niektorých izieb bolo počuť televízor, z iných krik, či hlasnú hudbu.
Po chvíli sa Mirka vrátila so 71-ročným Tadeusom, ktorý v ubytovni žije už sedem mesiacov. Sadli sme si na stoličky, ktoré boli na chodbe a začal rozprávať.
„Nenávidím, keď v noci hulákajú"
Tadeus väčšinu života pracoval ako vodič sanitky, no dostal sa sem po tom, čo musel odísť z prenajatého bytu. „Mal som prenajatú garzónku, ale majiteľ mi povedal, že byt predáva. Nemal som veľmi na výber, tak som skončil tu,“ hovorí.
Finančne je podľa neho život na ubytovni zvládnuteľný, ale len veľmi skromne. „Mám dôchodok, dá sa to, ale musíte rátať každé euro.“ Niekedy mu pomáhajú aj kamaráti, ktorí bývajú v ubytovni.
Izby sú podľa neho zariadené len úplne základne. „Posteľ, skriňa, nábytok,“ vymenúva. Väčšinu vecí, ktoré má, mu poskytla ubytovňa. Priestor si nijako neupravoval, nechcel doň investovať viac, než je nutné. „Jediné, čo som si doniesol, bol televízor,“ dodáva. Ten je preňho spôsobom, ako si skrátiť čas a aspoň na chvíľu odpojiť hlavu od prostredia, v ktorom žije.
Kúpeľne sú spoločné, rovnako aj kuchynka. „Variť sa tu dá, kuchynka je dole,“ hovorí. Hygiena je podľa neho vecou zvyku.
Keď príde reč na ľudí, ktorí tu bývajú, Tadeus hovorí, že v ubytovni je 36 izieb a býva tu asi sto ľudí. „Niektorí sú normálni a niektorí sú, ako sa povie, chytení.“ Podľa neho sa konflikty objavujú pravidelne. „Sú tu hádky, bitky, krik. Najmä v noci. Často neviem spať.“
Nočný poriadok síce oficiálne existuje, ale podľa neho ho často nedodržiavajú. „Veľa ľuďom je to jedno. Po polnoci sa tu huláka, niekedy musím vyjsť z izby a nakričať na nich, aby stíchli.“
Na otázku, či sa tu vyskytujú drogy a závislosti, reaguje, že podľa neho veľmi často. „Sú tu narkomani, alkoholici.“ Zároveň dodáva, že drogy tu nevníma ako niečo výnimočné. „Čo si kto dá, to ma nezaujíma. Ja sa starám o seba.“
Tadeus hovorí, že sa snaží konfliktným situáciám vyhýbať.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Čo mi povedal dôchodca Tadeus a prečo býva v ubytovni už sedem mesiacov.
- Prečo si vrátnička Mirka myslí, že tam nepatrí a chce odtiaľ čo najskôr odísť.
- Aký príbeh má za sebou 24-ročný Peťo a prečo mu rodičia zrušili trvalý pobyt.
- Prečo sa na ubytovni vyskytuje rasizmus.
- Aká kriminalita je v ubytovni.
