Bratia Binderovci, ktorích možno poznáš pod pseudonymom Vybavenkoo, mali naozaj ťažké začiatky. V rozhovore nám porozprávali, ako vyzeralo ich detstvo a čo všetko predchádzalo tomu, kým sú dnes.
28-ročného Ondreja a 26-ročného Števa Binderovcov pravdepodobne poznáš pod instagramovým menom Vybavenkoo. Sú to dvaja chalani, ktorí jedného dňa začali točiť krátke skeče zo života, zatiaľ bez veľkej stratégie, produkcie a len s mobilom v ruke.
Trafili komunitu ľudí, ktorým je blízka autenticita, typické trápne momenty zo života, ale aj úplne obyčajné každodenné situácie. Na sociálnych sieťach sa rozbehli veľmi rýchlo. Netvoria spolu ešte ani rok a už sa blížia k hranici 100-tisíc sledovateľom.
Zo stavby sa postupne presúvajú do štúdií a podcastov, pribúdajú spolupráce aj prvé väčšie peniaze. Svoje full-time joby vymenili za plnohodnotné content creatorstvo.
Za ich úspechom sa však skrýva oveľa viac, než si si možno myslel. Obaja vyrastali v prostredí, kde sa od malička pracovalo a komfort nebol samozrejmosťou. V určitom období života bývali dokonca v dome, v ktorom sa nekúrilo a teplota nesiahala ďaleko od bodu mrazu. Skromnosť im zostala dodnes a práve o tom, čo všetko mali za sebou ešte predtým, než ich začali sledovať tisíce ľudí, porozprávali pre Refresher.
Podobné rozhovory si môžeš prečítať aj vďaka Refresher+.
Chalani, ako by ste opísali svoje detstvo?
Čo sa týka detstva, tak to bol celkom masaker a úplná vojenčina, hlavne z otcovej strany. Rodičia sa potom rozviedli a bývali sme striedavo, raz u mamy, raz u otca.
Keď sme boli s otcom, mali sme farmu – dobytok, kone, všetko. A to nebolo, že “raz za čas pomôžeš”. Robilo sa každý deň. Úplne jedno, či sviatok alebo nedeľa. Non-stop. Ráno vstaneš a ideš. Keď bolo treba, išlo sa aj vtedy, keď sa ti nechcelo, keď si bol unavený, keď si bol ešte decko. Proste režim.
Boli časy, keď neboli peniaze a zimy boli úplne iné než teraz. V dome sa nekúrilo, reálne tam bolo nula stupňov. Fakt nula. A nielen, že “trochu zima”, ty normálne cítiš, že ti ide dych, že všetko je studené, že sa ani nevieš poriadne zohriať.
Umývali sme sa ľadovou vodou, normálne ako na jazere, taká istá voda, lebo sa nekúrilo aj dva mesiace. A keď si v takom prostredí, tak zistíš, že sa dá fungovať aj bez komfortu, len si na to musíš zvyknúť. Dnes si to ľudia nevedia predstaviť.
Takže spomínate na detstvo v zlom?
Nebolo to detstvo, že prídeš zo školy, hodíš tašku a ideš preč. Najprv robota. Najprv povinnosti. Až potom, keď vôbec niečo ostalo, tak si mal “svoj čas”. A aj ten si často nemal, lebo stále bolo niečo – okolo zvierat, okolo domu, okolo farmy. Človek si ani neuvedomí, že to nie je normálne, kým nevidí, ako žijú iné deti.
A komplikované to bolo aj tým, že rodičia sa rozviedli, keď sme mali asi 8–9 rokov. Týždeň tam, týždeň tam, furt sa vybaľovať. Furt si presúval veci, furt si mal pocit, že nikde nie si “doma” na sto percent. U mamy si počul niečo iné, u otca niečo iné. U mamy iný štýl života, u otca iný režim, iné pravidlá, iná atmosféra. Dva úplne odlišné svety.
A v hlave sa ti to furt bilo. Lebo ty ako dieťa nevieš, čo je “pravda”. Len cítiš, že raz platí jedno a raz druhé, a ty sa musíš vždy znovu prepnúť. Raz sa prispôsobíš tomuto, potom prejde týždeň a ideš do úplne iného nastavenia.
U mamy ste sa cítili lepšie?
U mamy nebola úplne psychická pohoda kvôli určitým veciam. Mali sme tam však lepšie podmienky z hľadiska toho pohodlia. Bolo tam teplo, jedlo, telka.
Keď si šiel k otcovi, vedel si, že tam bude kľud. Na druhej strane si však počítal s tým, že celý týždeň budeš pracovať. O pohodlí sa hovoriť nedalo. Stará bedňová telka, bez satelitu, bez internetu, stále tie isté rozprávky dokola.
Dnešné deti si to už ani nevedia predstaviť. Malo to však niečo do seba. Dnes nás len tak niečo nezaskočí. Keď sa niekto sťažuje na hlúposti, ide to mimo nás — ale ako deti sme to vnímali úplne inak.
Váš otec zomrel, keď ste práve začínali dospievať. Aké to pre vás bolo?
Keď zomrel, bol to zvláštny pocit. Najprv šok, pretože dovtedy tu bol stále, určoval smer a aj keď bol prísny, bol to pevný bod. Zrazu zmizol a ostalo prázdno. Vtedy myslíš len na to, že by si dal čokoľvek za to, aby sa vrátil.
A pritom sa stalo aj niečo, čo si nechceš priznať – prišla sloboda. Dovtedy bol život jasne daný: čo budeš robiť, kam pôjdeš, akú cestu máš nasledovať. Po jeho smrti sa ten rámec rozpadol a prvýkrát si si mohol povedať, že si to nastavíš po svojom. Práve v tom je ten vnútorný rozpor.
Keby tu bol, pravdepodobne by sme pokračovali v tom, čo robil on. Farma, stavebná firma, normálna nalinkovaná cesta. Netvorili by sme, netočili videá, ani by nám nenapadlo ísť týmto smerom. Takže ti síce otec chýba, ale zároveň si uvedomuješ, že práve tá strata ťa posunula inam.
Očakával, že prevezmete aj jeho farmu a budete sa jej doživotne venovať?
Jasné. Bola tu farma aj firma. Robil domy, zákazky, všetko okolo stavieb a počítalo sa s tým, že v tom raz budeme pokračovať. Bola to pre neho samozrejmosť.
Lenže keď zomrel, celé sa to zosypalo strašne rýchlo. Zrazu sa začali riešiť veci, o ktorých sme dovtedy ani netušili. Otec mal exekúcie. Do dvoch mesiacov sme prišli o dom. Potom dielňa, vybavenie, postupne všetko. Veci, ktoré sme brali ako istotu, zrazu prestali existovať.
Mysleli sme si, že po ňom niečo zostane, že aspoň nejaký základ, od ktorého sa odrazíme. Namiesto toho sme zistili, že sme v mínuse. Museli sme sa presťahovať na stálo k mame.
Odtiaľ ste tiež odišli dosť skoro. Však?
Bolo to asi skôr, ako v iných rodinách.
Odišli ste z domu sami, alebo tomu predchádzal aj nejaký konflikt?
Nebolo to rovnaké pre oboch. Ondreja mama vyhodila zo dňa na deň. Števovi sa to nepovedalo priamo, ale postupne sa naznačovalo, že by mal odísť tiež, že už je čas ísť vlastnou cestou.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Prečo bol Števo v puberte taký divoký a čo tomu predchádzalo.
- Aký vzťah spolu bratia majú aj po tom, čo začali spolu budovať biznis.
- Čomu sa bratia venovali, kým začali natáčať videá.
- Či by išli do politickej spolupráce.
- Prečo odmietli spoluprácu za 100-tisíc eur.
