Henry Darger prežil svoj život v osamelosti a o tom, že je autorom vizionárskeho diela sa svet dozvedel až po jeho smrti.
Možno vieš, že vedľa „oficiálneho“ umenia existuje aj termín outsider art (alebo raw art či art brut). Ako prvý ho vymedzil Jean Dubuffet a zahrnul doň umelcov, ktorí sa celý život pohybovali mimo oficiálnej umeleckej scény.
Často ide o ľudí, ktorí nemali žiadne umelecké vzdelanie, napriek tomu však dokázali vytvárať fascinujúce diela. Títo umelci takmer výlučne žili na okraji spoločnosti. Buď boli psychiatrickými pacientmi, bezdomovcami či strávili svoj život v mučivej osamelosti.
K najznámejším a najoceňovanejším umelcom hnutia art brut jednoznačne patrí Henry Darger. Ten vytvoril pravdepodobne najdlhší román v histórii, ktorý doplnil o stovky vlastných kresieb, koláží a malieb.
Henry Darger v roku 1971
Za Dargerovho života o jeho umeleckých aktivitách nikto netušil. Všetci ho mali skôr za uzavretého a tichého podivína. Celý svoj život prežil v chudobe a ostatní ho takmer ani neregistrovali. Niektorí ho považovali za blázna.
Jeho susedka Mary O'Donnell tvrdí, že to nie je presné. „Rozhodne nebol blázon v tom tradičnom slova zmysle,“ povedala. „Iste, bol excentrický, ale dokázal pracovať, starať sa o seba. Svoj život mal pod kontrolou.“
Celý svoj život prežil v skromnej izbe v dome na W. Webster Avenue, v ktorej nemal ani len posteľ (spával na stoličke). Dochovali sa len tri fotografie s jeho podobizňou a jeho každodenný život bol dosť jednotvárny. Napriek tomu však ide o fascinujúcu postavu, ktorá už roky púta pozornosť nielen svojím dielom, ale aj svojou nevšednou osobnosťou.
Život
Henry Joseph Darger sa narodil v roku 1892. Keď mal štyri roky, jeho matka zomrela pri pôrode Dargerovej sestry. Tá bola okamžite daná na adopciu a Darger ju nikdy nespoznal. Až do roku 1900 žil so svojím otcom, lenže ten následne ochorel a nebol schopný sa o Henryho starať a napokon v roku 1905 zomrel.
Malý Henry tak putoval do ústavu pre slabomyseľné deti v Illinois. O jeho psychickom stave však toho veľa nevieme (okrem špekulácií, ktoré sa vyrojili po Henryho smrti).
V záznamoch z ústavu sa dočítame len to, že „srdce malého Henryho nie je na správnom mieste“. Samotný Darger k tomu neskôr vo svojej autobiografii napísal: „A kde teda je? V mojom bruchu?“
Henry Darger
V záznamoch sa tiež uvádza uvádza, že trpel „samo-poškodzovaním“, čo bol v tej dobe eufemizmus pre masturbáciu. Tá bola v Dargerovom detstve považovaná za psychické ochorenie.
Vo svojom denníku Darger píše, že bol učiteľmi často trestaný, údajne za svoju drzosť. Mal tiež nutkanie opakovane vydávať zvláštne zvuky a vykrikovať nadávky (čo niektorí neskôr pripisovali Tourettovmu syndrómu). Toto správanie mu narobilo mnohých nepriateľov.
Stával sa obeťou šikany od ostatných detí. Ako však Darger napísal, nikdy sa nebál, vždy sa vrhal do bitiek a dokázal sa ubrániť. Podmienky v ústave boli katastrofálne. Personál nebol adekvátne vyškolený a často tam dochádzalo k zbytočným úmrtiam.
Mŕtvi boli pochovávaní priamo na pozemku sanatória. Pacienti sa tiež museli zúčastňovať na ťažkých nútených prácach. Napriek tomu však Darger podľa vlastných slov našiel v ústave aj priateľov a niektoré obdobia považoval za šťastné.
Tretia a posledná dochovaná fotografia Henryho Dargera
Niekoľkokrát sa pokúšal zo zariadenia utiecť, čo sa mu napokon podarilo ako 16-ročnému. Vrátil sa do svojho rodného Chicaga, kde našiel prácu ako upratovač, údržbár a vrátnik v jednej katolíckej nemocnici. V tejto práci ostal až do svojho dôchodku v roku 1963.
O jeho súkromí sa toho nedá mnoho napísať. Každý jeho deň bol veľmi monotónny. Stále nosil rovnaký kabát a oblečenie, vždy však dbal, aby bolo čisté. Bol silne veriaci a každý deň navštevoval omšu v katolíckom kostole. V odpadkových košoch zbieral najrôznejšie noviny, časopisy a reklamné letáky. Tie neskôr využil vo svojej tvorbe.
Jeho susedia naňho spomínajú ako na veľmi tichého človeka, ktorý bol uzavretý vo svojom vlastnom svete. Vo svojich denníkoch vyjadroval veľkú lásku k deťom a nenávidel všetkých, ktorí im ubližujú. Bádatelia vypátrali, že sa dvakrát snažil osvojiť si dieťa, čo sa mu ale nepodarilo.
Jeho susedia však tvrdia, že sa s deťmi zo susedstva nikdy nerozprával. „Nerozprával sa s nikým. Ani s deťmi, ani s dospelými. Bol proste sám,“ spomínala naňho jeho domáca Kiyoko Lerner.
Z jeho miestnosti ľudia často počuli rôzne hlasy. Darger mal totiž zvyk rozprávať sa sám so sebou. Išlo o hlasy rôznych postáv a rôznych akcentov. Ako spomínajú jeho susedia, zdalo sa, že tam má Darger celú skupinu ľudí, v skutočnosti bol úplne sám.
So svojím jediným priateľom Williamom Schloederom chceli založiť Ochrannú spoločnosť pre deti, ktorá mala nechcené a opustené deti umiestňovať do náhradných milujúcich rodín. Dargerov znalec Jim Elledge teoretizoval, že Schloeder a Darger mohli mať medzi sebou milostný vzťah, avšak ide skôr len o špekuláciu.
Dielo
V roku 1909 začal Darger pracovať na svojom epickom diele s vyčerpávajúcim názvom The Story of the Vivian Girls, in What is known as the Realms of the Unreal, of the Glandeco-Angelinnian War Storm, Caused by the Child Slave Rebellion (v skratke Realms of the Unreal). Autor na ňom pracoval v podstate až do konca svojho života.
Tento román má neuveriteľných 15 145 strán, ktoré Darger doplnil o množstvo vlastnoručných malieb a koláží. Darger nemal žiadne umelecké vzdelanie, ovplyvnený bol najmä rozprávkami, ktoré čítal ako dieťa.
Sem patrili najmä diela ako Čarodejník z krajiny Oz od L. Franka Bauma, A Little Maid of Nantucket od Alice Curtis či knihy Charlesa Dickensa. Do svojho románu tiež pretavil spomienky z detského ústavu, najmä kruté tresty a nútené práce.
Zo zozbieraných novín a obrázkových časopisov vystrihoval postavičky, ktoré potom prekresľoval a následne kopíroval. Jeho maľby sú nezriedka veľmi epické a rozsiahle. Výnimkou nie sú takmer tri metre dlhé plátna, ktoré pomaľoval z oboch strán.
Samotný román rozpráva príbeh o siedmich transsexuálnych dievčatkách, princeznách kresťanského národa menom Abbiennia. V Abbiennii dospelí zo štátu Glandelinians zotročujú deti a využívajú ich na ťažkú prácu. Vedení sú krutým Johnom Manleym (Darger ho pomenoval podľa chlapca, ktorý ho v ústave často šikanoval).
Sedem princezien, nazývané aj Vivian Girls, však začne detskú rebéliu, ktorá vyústi v dlhý a krvavý vojenský konflikt s Glandeliniančanmi. V príbehu sa objavuje viacero bytostí ako napríklad Blengigomeneani, ktorí na seba dokážu brať ľudskú podobu.
Na tisíckach strán je popisovaná krutá občianska vojna, ktorá je výrazne poznačená Dargerovou kresťanskou vierou. Vivianské princezné reprezentujú kresťanský (katolícky) svet, zatiaľ čo Glandelinianci sú označovaní ako bezbožní a zlí. V príbehu vystupuje aj samotný Henry Darger, a to na strane zotročených detí.
Darger popísal mnoho krvavých bitiek medzi deťmi a Glandeliniančanmi, ku ktorým pridával tabuľky s presným počtom zabitých, s menami všetkých generálov a informáciami o tom, koľko peňazí bitka stála. Zložil dokonca aj fiktívne vojnové piesne.
Na ilustráciách a maľbách sa striedajú mnohé scény. Jednak sú to výjavy až idylicky nádherné, plné hrajúcich sa detí na rozkvitnutých lúkach, ale aj extrémne brutálne a násilné scény.
