Hugo spomína na to, ako sa dostal k rapu a kedy začal byť študentom kultúry, ktorá dnes ovplyvňuje masy.
Hugo Hypetrain sa podľa jeho slov venuje značkám. Nerobí rozdiel medzi značkami ako Red Bull alebo Hugo. V dobe sociálnych sietí má každý svoj personal brand, či už ide o dobrého účtovníka na LinkedIn-e alebo rappera. Okrem toho, že ho ľudia poznajú ako DJ-a, sa Hugo venuje aj reklamám v marketingovej firme Zaraguza.
Po novom sa zaoberá nielen DJ-ingom a kampaňami, ale aj videom a podcastami. Dá sa povedať, že je kreatívcom v rôznych podobách, no taktiež znalcom, čo sa týka kultúry a hudby.
Vnímaš od začiatku hip-hopu, že sa umelci stávali brandmi, alebo myslíš, že trvalo, kým si uvedomili, že je to potrebné?V rape to prišlo určite skôr ako v iných žánroch. Keď sa pozrieš na iné smery – napríklad Prodigy, Daft Punk, Chemical Brothers či Fatboy Slim – tam peniaze nikdy neboli hlavnou motiváciou. V rape to bolo inak. Rap vyrastal z prostredí, kde ľudia nemali nič a boli fascinovaní bohatstvom. Brandovali sa do vyšších kruhov, robili z mena značku.
Prvým výrazným momentom v brandingu boli Run DMC. Keby ti nakreslím ich outfit, hneď vieš, o kom je reč – ikonický klobúk, adidas súprava, rozviazané Superstary a zlaté chainy s lanovým rezom. To bol prvý moment, keď sa vizuál stal rovnako dôležitý ako hudba.
Ale všímal si si to aj pri iných žánroch, že? Aj v iných žánroch to samozrejme existovalo. V rocku a metale bolo logo vždy extrémne dôležité – napríklad legendárne logo Rolling Stones. Beatles zase prešli brutálnym rebrandingom: z boybandu pre tínedžerov sa po príchode LSD éry stali hipisáckou kapelou. Bol to vedomý krok, rozhodnutie zmeniť imidž a prepojiť sa s aktuálnou kultúrou. Samozrejme, umelci vtedy často narážali na svojich „bossov“ – starších bielych mužov, ktorí chceli len zisk a kontrolu.
Vždy si bol študent kultúry okolo hip-hopu, rapu, ale aj celkovo hudby, alebo kedy to prišlo? Fascinovalo ma to od malička. Som ročník ‘92 a prvé, čo ma úplne dostalo, boli klipy Prodigy – Smack My Bitch Up a Breathe. Hudba aj vizuál. Ale ten nepretržitý záujem spustil Eminem. Keď som sa začal učiť po anglicky, začal som chápať jeho texty a skladať si, o čom vlastne sú. Rap je strašne referenčný – plný odkazov na históriu, postavy ako Martin Luther King, Malcolm X či Rodney King.
Na školách sa o týchto veciach hovorí možno jeden odstavec, tak som to začal študovať sám. Tie referencie ťa nútia hľadať viac. V 90. rokoch raperi odkazovali na 80. roky, v 2000-kach na 90-ky a dnes zas na 2000s a 2010s. Rap sa tým pádom stále sám reflektuje.
A ako si prišiel k tomu slovenskému rapu? Na sídlisku bol vždy týpek, čo mal napalovačku – pýtal si 50 korún za CD a ďalších 50 za napálenie. Takto som sa k tomu dostal. A moja mama robí v Markíze dlhé roky, takže sme pozerali reláciu Deka, a pamätám si, že do hitparády sa dostal Kontrafakt a držal sa tam mesiace. Markíza s tým nemohla nič robiť. Neskôr mi kamarát napálil do MP3 prehrávača LP Demo od Moja Reč. V obchode som potom videl album E.R.A. a Dobré ráno od Veca, čo boli pre mňa ďalšie silné momenty.
Na sídlisku sme sa do toho viac ponorili, keď som mal asi 15–16. Vtedy nás úplne chytil Kontrafakt – pamätám si, že na lyžiarskom to púšťali ôsmaci a bavilo nás to, aj tie vtipné skity medzi trackmi.
Vnímaš sídlisko ako miesto, ktoré ovplyvnilo vývoj rapu u nás?
Jasné, že brutálne. Sídliská ovplyvnili vývoj rapu všade, nielen na Slovensku. My sme len adaptéri tej kultúry z amerických hoodov a ghetta. Je jasné, že to u nás neprebrali ľudia z rodinných domov – im by to nič nepovedalo.
U nás to zas mohli prebrať len deti zo sídlisk. Aj prakticky – sampler si kúpiš lacnejšie než gitaru s výbavou a nepotrebuješ skúšobňu. Stačia slúchadlá a mikrofón. Rap bol od začiatku DIY, šitý na mieru ľuďom, ktorí nemali veľa možností.
A zároveň – rap je jediný žáner, ktorý spravil z prehrávača hudby hudobný nástroj. Platňový prehrávač sa stal DJ nástrojom. To je geniálne.
Keď si tie anglické texty decká zo sídlisk preložili, zistili, že je to vlastne ich realita. Petržalka nie je až tak odlišná od newyorských projects. A tým, že sa na sídliskách začali objavovať drogy a veľa ľudí žilo na malej ploche, vznikalo tam obrovské množstvo vplyvov a nápadov. To prostredie bolo živné pre kreativitu.
Ako sa podľa teba vyvíjal rap v 2000-kach?Najväčšiu zmenu priniesol internet – a to je doba, ktorú som už zažil. Cez net si sa dostal k magazínom ako XXL, ktoré mali aj svoje weby, a neskôr k lokálnym stránkam ako Refresher, ktorý bol vlastne naša odpoveď na Complex. Neskôr sa začalo diať to, že aj MTV a telka začali odkazovať na internet – „Choď na náš web, máme interaktívne hry, bonusy, Osbornes“.
To bol ten „predfacebookový“ internet. Zrazu si nepotrebovala vydavateľstvo – mohla si poslať track blogerom, hodiť ho na SoundCloud a šíril sa sám.
Bola aj stránka DatPiff, kde boli zadarmo mixtapy. Ľudia si takto budovali fanbase a zarábali až na turné a merchi. Uvedomili si, že fyzické predaje končia, tak sa zamerali na komunitu a zážitok. Takto začali mená ako A$AP Rocky, Tyler, The Creator, Kendrick, Future, J. Cole, Schoolboy Q, Chance the Rapper. Títo umelci točili merch, robili kolaby – pri každom bol niekto so zmyslom pre módu. Virgil Abloh, A$AP Bari (Vlone), Been Trill... a zrazu Bari robil kolaboráciu s Nike. A všetko to buchlo.
Neskôr blogy už stratili silu a všetko išlo cez sociálne siete. Odstránil sa ďalší „middleman“ – po vydavateľstvách aj blogeri. Rap sa stal úplne nezávislým.
Čo podľa teba neskôr zmenilo samotný zvuk rapu?Určite príchod opiátov. Zmenil sa zvuk aj témy – viac spevu, viac melanchólie, viac introspekcie. Rap sa stal temnejší. Mnoho ľudí z tých prostredí malo traumy, depresie, reálne PTSD z ulice. Keď vyrastáš s násilím, stratami, závislosťou okolo seba, tak to necháš v hudbe. A keď nemáš prístup k pomoci, hľadáš únik. To všetko sa prenieslo do textov.
Ale teraz sa mi páči, že sa objavila aj nová vlna, napríklad Griselda a podobní, ktorí sa snažia vrátiť drsnosť a uličnú energiu. Tvrdia, že „hip-hop bol unesený divnými deckami z internetu“. A do istej miery majú pravdu. Na druhej strane, tá „divnosť“ je teraz vlastne cool. Umelci ako Playboi Carti by pred desiatimi rokmi možno čelili posmechu, dnes sú ikonami. Scéna sa otvorila a prijíma aj extravaganciu.
Berieš to ako veľký krok v celej histórii rapu?Podľa mňa to bola revolúcia. Ľudia ako Teezo Touchdown alebo celý Opium label posunuli rap úplne inam. Žánre sa začali miešať – rap sa spojil s R&B aj rockom a začal hovoriť o pocitoch, sklamaniach, hľadaní identity. Vlastne o tom istom, o čom kedysi spievali Deftones alebo Linkin Park – o ľuďoch, ktorí sú v riti, majú problémy, závislosti, psychické tlaky a nevedia, ako z toho von. Je to tá istá téma, len v inej forme.
Zároveň sa to celé začalo cykliť – 2000-ky sa stali retro. Tak ako kedysi ľudia nostalgicky spomínali na 90-ky, teraz zrazu zisťujú, že aj tie 2000-ky boli vlastne skvelé. Éra Timbalanda, Pharrella, veľkých hitov a ikonických rapperov – Eminem, Nelly, Puff Diddy, Fat Joe, Snoop Dogg... všetci boli v top forme. Dnes sa z toho obdobia sampluje, lebo má obrovský nostalgický feeling.
A nostalgia teraz predáva – v hudbe, móde aj filmoch. Ľudia majú pocit, že predtým bolo všetko jednoduchšie – flipphony, zvonáče, menej stresu. Tá éra má špecifický „flavor“, ktorý ťahá kultúru naprieč žánrami.
Ale podľa mňa sa to čoskoro vyčerpá. Spomínať sa nedá donekonečna. Príde fáza, keď sa to zase otočí – začne to byť temnejšie, tvrdšie, viac o realite. Ak si vypočuješ nový album Clipse, cítiť to tam. Je to návrat k surovosti, k pravde, k pôvodnému základu rapu.
A cítiš túto melanchóliu aj v slovenskej scéne?Určite áno. Je to počuť hlavne u tej „punkovejšej“ odnože, inšpirovanej memphiským rapom, ako sú Three 6 Mafia – napríklad Fvck_kvlt a celá družina. Neboja sa tvrdého zvuku ani ukazovania emócií. Ale aj Samey podľa mňa veľmi výrazne nesie túto melancholickú, introspektívnu líniu. Na poslednom projekte má veľa momentov, ktoré pripomínajú ten „numetalový“ prístup – texty sú osobné, úprimné, často o tom, čo sa deje v ňom samom.
V Česku to má ešte väčší boom. Ten melancholický, introspektívny rap – Vercetti, Sensey, Viktor Sheen, Loudz1, Yzomandias, Nik Tendo – všetci majú v sebe istý smútok. Nie sú to pesničky o radosti zo života, skôr o hľadaní pokoja. Do tejto melancholickej línie podľa mňa patrí aj Shimmi či SIMILIVINLIFE. Nie je to úplne zjavné na prvé počutie, ale keď sa započúvaš do textov, sú tam silné témy.
Prečo myslíš, že to tak je?
Umelci sú ľudia, ktorí žijú tri štvrtiny roka v kufri. Majú byty, autá, ale často ich ani nepoužívajú – sú stále na cestách, v štúdiách, na turné. Keď hovoríme o tých A++ menách, ich život je síce luxusný, ale aj psychicky náročný. Nechcem ich ľutovať – zarábajú dobre, majú prístup k terapii aj oddychu – ale ten tlak a neustály pohyb zanechá stopy. A práve to sa odráža v hudbe. Preto je dnes rap taký introspektívny, plný melanchólie a úprimnosti.
A ešte sa pritom predávaš pod vlastným menom. Nie je to ako keď robíš pre značku – ty si značka, ty si produkt. A to je ťažké. Otvárať sa pred ľuďmi, ktorí ťa sledujú, komentujú, píšu ti hocičo… to vie byť psychicky brutálne.
U nás majú veľký boom aj chalani z 13K. Čím myslíš, že to je?
To je úplne iný level. Sú skvelí v tom, že pri nich mám podobný pocit ako kedysi pri Kontrafakte – sú vulgárni, prehnaní, nepredvídateľní a nikdy nevieš, či to myslia vážne, alebo nie. A to je na tom najlepšie. Taký ten „Being John Malkovich“ efekt – nevieš, čo je realita a čo performance.
Tá ich hranica medzi satirou a vážnosťou je rozmazaná, ako kedysi u RiFF RAFFa. Raz to pôsobí seriózne, inokedy úplne absurdne – a to robí tú hudbu zaujímavou. Plus sa pri tom bavia, neberú sa príliš vážne. Presne ako starý Kontrafakt, kým ešte len hľadal vlastnú pozíciu.
Na albume máš napríklad „Lion 5“ a hneď vedľa „Nechcel by si“ – totálny kontrast. Tvrdé bary strieda irónia, divné prirovnania, čudné slová. Ale práve to funguje. Keď sa rapper berie príliš vážne, stráca kontakt s realitou. Treba tam mať aj vtip, sebairóniu.
Kedysi bol ten slovenský rap oveľa ďalej ako český. Čo sa stalo, že sme tak zapadli do úzadia?
Myslíš, že sme zapadli do úzadia?
No určite je český rap teraz väčší ako slovenský.No, to je otázne, podľa mňa. Myslíš si, že dokáže na Slovensku väčšina českých raperov vypredať 4-tisícovú venuu? Asi nie, ale v Česku ju vypredal v pohode Gleb a bol som pri tom. Treba si uvedomiť, že oni majú dvakrát väčší trh, viac ľudí, viac možností. Značky sídlia hlavne v Čechách – keď Calin spraví collabo s Adidasom, pre Slováka by to bolo oveľa ťažšie.
Ale máme tam “kolóniu” – Shimmi drží slovenskú stranu, a podľa mňa ešte nepovedal posledné slovo. Fandím mu, rovnako ako BigSipovi odkedy ho poznám – obaja majú ešte veľký potenciál. Conspiracy majú veľký dosah v Čechách, Separ tiež, hlavne teraz, keď robí s Yzom a jeho crew. Zvukovo to bolo istú dobu výraznejšie u nich, ale dnes sa to vyrovnáva. Dlho nebolo jasné, kto “vedie”, no po tom, čo predviedol Separ, to už asi jasné je.
Teraz robí CD s Rafaelom – berie mladšieho, menej známeho chalana, a to môže motivovať ďalších, že sa to dá. Aj 13K – dajme im rok, uvidíme, lebo sú brutálni.
A to, že sme išli do úzadia? Nemyslím si. Veď týpek v polovičnej krajine vypredal väčšiu venue než O2 Aréna. Takže nie sme možno tak vplyvní ako kedysi, ale vplyv tu stále je. Veľa Čechov sa podľa mňa inšpiruje Slovákmi. My tu robíme viac riskov – hudobne.
V Čechách je to dosť uniformné – keby to delíme, potrebujeme menej škatuliek ako u nás. Na Slovensku skúšame, aj keď nevieme, či to vyjde – lebo máme menej čo stratiť. A možno práve to nás drží relevantnými. Sme menší brat, ale stále držíme tempo.
