- produkty a služby určené pre osoby staršie ako 18 rokov
- sex, nahotu a iný NSFW obsah
- násilie, krv alebo obsah nevhodný pre citlivé povahy
Na mieste sme sa rozhodli stráviť noc.
Slnko už dávno zašlo. Asfaltovú cestu lemujúcu obec Stará Kremnička osvetľuje len žiara mesiaca. Hukot vetra a šum stromov, ktorý sa ozýva z okolitých lesov, náhle preruší zvuk motora. Po ceste ide auto, ktorého vodič pracuje v neďalekom hoteli v Kremnici. Hoci túto trasu absolvuje takmer každý deň, dnes nečakane spomalí.
Na asfaltku totiž zo šera lesa vykročí muž odetý vo vojenskej uniforme. Vodičovi smeruje priamo pod kolesá, zastane až tesne pred autom. Šofér na neho hodí za jazdy pohľad a vydesený pokračuje v ceste. Myslí si, že ide o nedbalého, možno aj mierne podnapitého bezdomovca. „Ale kde vzal tú uniformu?“ premýšľa a pozrie sa do spätného zrkadla. Asfaltka je však prázdna a po hazardérovi so životom ani stopy.
O niekoľko mesiacov neskôr sa vodič dozvedá o tragédii, ktorá sa tu odohrala pred desiatkami rokov. Všetko si zrazu vysvetľuje inak. V spomienke ho už nestraší bezdomovec, ale prízrak mŕtveho vojaka z obávanej nemeckej jednotky.
Toto je len jedna z temných historiek, ktorú nám vyrozprával František Kovár. Muž, ktorý zasvätil niekoľko rokov hľadaniu pravdy o azda najväčšej nevyriešenej vlakovej tragédii nielen slovenskej, ale i nemeckej histórie. Písal sa rok 1944, keď v blízkosti dnes už chátrajúcej vlakovej stanice údajne došlo ku krvavej havárii.
Podľa výpovedí svedkov a dobovej tlače zahynulo v ukrutných bolestiach na tamojších koľajniciach až dvestošesťdesiat vojakov jednotky SS. Práve fakt, že sa nehoda stále poriadne neprešetrila, mnohých ľudí utvrdzuje v tom, že zblúdilé duše obetí toto miesto nikdy neopustili. O tom, či sa ich krik a nárek ozýva horou ešte i dnes, sme sa nemohli presvedčiť iným spôsobom než tak, že sme toto miesto navštívili. Samozrejme, pod rúškom tmavej noci.
Ešte predtým než sa spolu vydáme na cestu, radi by sme ti pripomenuli, že navštevovať tajuplné miesta a kriticky skúmať príbehy s nimi spojené môžeme iba vďaka predplatiteľom Refresher+. Preto ak sa ti naše dobrodružstvá páčia, môžeš k nám do klubu vstúpiť aj ty a podporiť tak obsah, aký na iných weboch nenájdeš.
Strmo hore, čo stačí dych
Odbilo päť hodín poobede a my prichádzame do obce Stará Kremnička, nachádzajúcej sa len pár kilometrov od Žiaru nad Hronom. Parkujeme pred obecným úradom, kde na nás už čaká nižší šesťdesiatnik oblečený v oranžovom tričku s nápisom Paranormal. V jednej ruke nervózne zviera šiltovku, druhou nám kýva.
Skôr než si ju nasadí na hlavu, predstaví sa nám ako František Kovár. Navrhne, aby sme sa ešte kúsok spoločne zviezli autom, na druhý koniec dediny. Slnko pomaly klesá, a tak neváhame ani sekundu. Miesto strašnej tragédie potrebujeme stihnúť za svetla.
Asi po dvoch minútach cesty vraví, aby sme zastavili a auto zaparkovali na kraji beztak úzkej cestičky. Vyberie sa rýchlym krokom popredu a my ho nesmelo nasledujeme. Po pár metroch sa ocitáme na hlavnom cestnom ťahu, ktorý lemuje dedinu. Keď ho prejdeme, vchádzame do lesa.
Lesná cestička vedie strmo hore. Ešte predtým než stihneme ofrflať terén, muž počuje, ako sme zadychčaní, a utrúsi: „Kedysi tadiaľto ľudia z dediny bežne chodili na vlak.“ Po tejto informácii radšej mlčíme a šliapeme. Nechceme, aby nás naša kondička zahanbila.
Keď je terén o málo rovnejší a my vládzeme nielen kráčať, ale aj rozprávať, vyzvedáme od Františka, koľko rokov sa už venuje histórii tohto miesta. Prezrádza nám, že ešte pred jedenástimi rokmi sa márne snažil o záchranu vlakovej stanice, ku ktorej smerujeme.
Adrenalín už za svetla
Po zhruba desiatich minútach šliapania sa pred nami vynorí dobová vlaková stanica. Teda aspoň to, čo z nej zostalo. Príroda si pre nedbanlivosť kompetentných začala miesto brať späť.
Na zemi pokrytej sutinou sa povaľujú trámy, ktoré kedysi zabezpečovali statiku stanice, a miesto plafónu zostala len obrovská diera. Zvyšky strechy držia len silou vôle a pri každom závane máme strach, aby sa nám nezrútili na hlavu. Jediné priestory, ktoré sa ako-tak zachovali, sú tie podzemné.
V niektorých miestnostiach je možné pozorovať, aký obklad pôvodne zdobil podlahu a steny stanice. František nám prezrádza, že ešte do roku 1994 tu bývala rodina, ktorá sa o jej chod starala. Spolu s ňou budovu opustili zvyšky života a bola ponechaná napospas nešťastnému osudu.
Aby sme sa dostali priamo na miesto, kde vojakov pred desiatkami rokov postihol ešte nešťastnejší osud, František navrhne vybrať sa smerom k blízkemu tunelu po koľajniciach. Keď sa ho pýtame, či si je istý, že nepôjde vlak, ktorý by nás zobral „prvou triedou za obeťami“, nonšalantne odvetí: „Hádam nie.“
Veľmi neisto a s maximálnymi obavami nasledujeme svojho sprievodcu. Každú minútu sa obzeráme, či sa po koľajniciach za nami nič nevalí, pričom nám po čele steká studený pot. Keď bez ujmy dorazíme pred tunel, František spustí:
„Stalo sa to presne tu. Bolo krátko po Vianociach, 27. decembra 1944, keď sa na tomto mieste nadránom vykoľajil nemecký transport.“ Ukáže na vyvýšenú časť už zarasteného koľajiska a pokračuje v rozprávaní: „Podľa dostupných informácií mal až tridsaťsedem vagónov a tiahol sa mnoho desiatok metrov aj za stanicu, od ktorej sme prišli.“
Nevyriešená záhada
Podľa Františkových slov sa v minulosti polemizovalo o tom, že nehodu transportu mohli mať na svedomí partizáni alebo na ňom nejaký sabotér poškodil brzdy. Tvrdí však, že jemu sa podarilo dopátrať k inému záveru. „Musel sa tu križovať s iným vlakom. Keďže bol pravdepodobne preťažený, naložený muníciou, nezvládol ubrzdiť v stanici veľké klesanie, ktorým je trať od Kremnice známa,“ dodá.
Keďže nemecká jednotka SS mala tylové zabezpečenie v Prievidzi aj v Handlovej a bojovala na južnej hranici Slovenska, domnieva sa, že obeťami nešťastia boli práve vojaci z tejto jednotky.
„Podľa našej kroniky tu zahynulo tristosedemdesiatšesť vojakov, ďalší zdroj však uvádza dvesto. Napriek výpovediam svedkov a dobovým článkom z novín však o tejto tragédii neexistujú žiadne oficiálne záznamy, dokonca ani o tom, že by tu zahynul aspoň jeden nemecký vojak,“ priblíži František situáciu s tým, že to vyzerá, akoby sa v minulosti snažil niekto informácie o nehode ututlať.
Záhadou je i to, čo sa stalo s nebohými telami. František tvrdí, že dnes už osemdesiatštyriročná kronikárka Starej Kremničky si ešte pamätá, že keď bola dieťa, muži znášali z hory telá do dediny. Odtiaľ ich vraj autami zobrali preč smerom na Žiar nad Hronom.
„Podľa niektorých ľudí by mali byť telá vojakov pochované na cintoríne v Kremnici, o tom však neexistuje žiaden záznam. Iní tvrdia, že ich mohli pochovať do bývalých zákopov z bojov SNP v Trnavej Hore, do hromadných hrobov,“ dodá František a poznamená, že nedostatok dokumentov môže mať súvis s tým, o akú jednotku išlo. „Ani samotní Nemci nemali v láske jednotky SS Dirlewanger. Slúžili v nich trestanci a alkoholici.“
Z tunela sa opäť spoločne presunieme k stanici, kde nám František ešte pred rozlúčkou popraje veľa zážitkov. „Som zvedavý, čo tu zažijete. Mnoho ľudí tu cíti negatívnu energiu, dokonca ani niektorí psi sem radšej nepáchnu a zmenia plány prechádzky svojich majiteľov. Nejde však len o klasické strašenie duchov,“ dodá šesťdesiatnik a pousmeje sa.
Opakovane sa z neho snažíme dostať, čo nás tu čaká a na čo máme byť pripravení. Neustále nás však odbíja odpoveďou, že na to musíme prísť sami. Keď vidí, že nepoľavíme, potichu odpovie: „Asi sa tu opakuje časová slučka celej tragédie. Niekedy tu počuť nešťastie z decembra roku 1944 tak intenzívne, ako by sa dialo práve teraz.“ Len čo dohovorí, poberie sa naspäť do dediny.
Najprv ženské výkriky, neskôr záhadný parfum
Je zhruba sedem hodín večer a my zostávame na opustenej vlakovej stanici sami. Západ slnka vystriedalo šero a vietor stále silnie. Priestorom sa nesú zvuky áut z cesty, ktorá sa nachádza v diaľke pod nami, a sem-tam počuť, ako v bývalej čakárni dopadne na zem ďalší kúsok omietky z ošarpaných stien. Uvedomujeme si, že široko-ďaleko niet nikoho, sme tu len my. Čakáme, kým po koľajniciach prejde posledný vlak, aby sme sa po nich mohli bezpečne pohybovať.
Keď sa tak stane a s lomozom nás minie vlak, je už úplná tma. Stanicu, v ktorej neutícha prievan, osvetľuje len sýtočervené svetlo semafora. Pôsobí desivo ako z najhoršieho hororu a na atmosfére pridáva aj chlad, ktorý nám preniká do kostí. Nie je nám tu vôbec príjemne. Nemôžeme prestať myslieť na tragédiu, o ktorej nám rozprával František. Z myšlienok nás zrazu vytrhnú divné zvuky, ktoré sa ozývajú z hory.
Pohotovo vybehneme z rozpadnutej budovy. Vonku ich počuť zreteľnejšie. Zvuk, ktorý naberá na sile, na prvý dojem znie ako ženský krik, priam škriekanie. Hystéria, akú človek môže cítiť len tesne pred koncom svojich dní. Po chrbte nám prebehne mráz. „Je len krátko po deviatej hodine, musíme zostať racionálni. Určite sa len pária nejaké zvieratá,“ znejú naše myšlienkové pochody. Po niekoľkých minútach vreskot pominie a opäť počujeme len šum vetra. Dohodneme sa, že na stanici počkáme do polnoci a potom pôjdeme k tunelu.
Čas si krátime prerušovaným rozprávaním o rôznych témach. Prerušovaným preto, lebo každú chvíľu nás niečo vydesí. Raz padne omietka, zavŕzgajú dvere v pivnici alebo zarinčí zábradlie na terase. Nevieme, či sa klepeme od zimy či od strachu.
Prešli dve hodiny čakania, keď nás opäť vyruší hluk. Znova vybehneme zo stanice, aby sme ho počuli zreteľnejšie, avšak mýlime sa. Keď prekročíme prah dverí a predierame sa húštinou, hukot pominie. Chystáme sa vrátiť dovnútra a len pár metrov od vchodu ho počuť opäť. „Je to vlak? Ďalší by už dnes ísť nemal…“ nechápavo sa pozriem na svoju spoločnosť, ktorá len pokrčí plecami. „Nemal,“ vydesene odpovie.
Osvetlení červenou žiarou stojíme vo vetre asi desať minút. Zatiaľ čo sa ľakáme vlastných tieňov, ktoré na budove za nami vyzerajú ako vystrájajúci démoni, neznámy zvuk neutícha. Čo je ešte čudnejšie, ani nesilnie. Ako symfónia smrti, pomyslím si. Prichádza presne spred osudného tunela.
Po kratšom váhaní a opakovanom skontrolovaní cestovného poriadku sa rozhodneme vydať po koľajniciach za zvukom. Na cestu si svietime baterkou. Pripadá nám omnoho dlhšia než popoludní. Podchvíľou nás vydesí šuchot lístia. Zakaždým zastaneme, rozhliadneme sa a pokračujeme v ceste. Zrazu sa z hory opäť ozve zvuk pripomínajúci ženský výkrik. Zmocňuje sa nás úzkosť, ale napriek tomu pokračujeme, až kým nedorazíme do cieľa – pred tunel.
Pomýlení zvukom z hory si najprv ani neuvedomíme, že až na hukot vetra tu je pomerne ticho. Akoby ženský krik zámerne odviedol našu pozornosť inam. Zídeme z koľajníc, keď zacítime vôňu. Veľmi príjemnú a prenikavú kvetinovú vôňu. „Ženský parfum? Kde sa tu vzal?“ nechápeme.
Baterkou svietime dookola a okrem koľajníc a buriny nie je blízko nás nič, žiaden kvet, ktorý by sme mohli cítiť. „Prichádzame o rozum? Toto nie je možné!“ znejú naše myšlienky. Akoby sa nás toto miesto zmocnilo. Už nevnímame ani chlad, ani hluk. Z rozšírených zreníc zvyknutých na tmu nám ide čistý, neskrývaný strach. „Poďme späť, niečo tu nehrá!“
… ako o život
Po pár krokoch po koľajniciach za sebou necháme vôňu parfumu. V tom nám však do nosa udrie strašný smrad. Presne taký, ako v stuchnutých pivničných priestoroch starého domu. Tento zápach však preráža ešte ďalší – zápach kovu a dechtu.
Zatiaľ čo si v hlave racionalizujeme aktuálne dianie, začneme cítiť obrovský tlak vzduchu, ktorý do nás spredu naráža. Neustále silnie. Raz je teplý a raz studený. Akoby mu niečo ďaleko vpredu kládlo odpor. „Rúti sa na nás vlak!“ skríkneme jednohlasne a rozbehneme sa.
Bežíme ako o život, pričom sa neustále potkýname o podvaly. Raz cítime na celom tele teplo, inokedy príšerný chlad. Šermujeme baterkou, až to vyzerá, že sa pokúšame o morzeovku, a neprekážajú nám ani divné zvuky, pre ktoré sme ešte cestou sem zastavovali. Rútime sa po koľajniciach doslova ako vlak len preto, aby nás nezvalcoval nejaký iný, skutočný.
Keď konečne zadychčaní dobehneme do bezpečia, uvedomíme si, že sme stále v žiare červeného svetla. „Vlak nešiel. Nemohol by ísť, stále má červenú,“ poznamená moja na smrť vydesená spoločnosť. Keď však nemohol a išlo naozaj len o silný vietor, prečo ho necítiť tu a teraz, ale len na koľajniciach?
Rozuzlenie
Po nechutnom zážitku sa rozhodneme ešte chvíľku pobudnúť na stanici a pobrať sa domov. Povieme si, že keď prejde polhodina a nič sa nestane, balíme. Tak aj je.
Lesy lemujúce Starú Kremničku opúšťame krátko pred pol jednou v noci. Schádzajúc strmou cestou dolu, pravidelne zakopávame. Nevieme sa dočkať tepla a bezpečia, ktoré nám poskytne auto. Keď doň nastúpime a skontrolujeme si sociálne siete, vidíme, že František je online. Pýtame sa ho, či mu môžeme zavolať aj o tomto čase, aby sme mu vyrozprávali zážitky z večera. Súhlasí.
Po jednom-dvoch zvoneniach zodvihne a s napätím počúva. Keď sa dostaneme až k parfumu, zastaví nás. „Na tom úseku, kde ste ho cítili, sa odohrala ďalšia tragédia. Zomrela tam žena,“ povie do telefónu a nám opäť prebehne po chrbte mráz. Keď rozprávanie dokončíme, nachvíľku sa odmlčí, akoby si potreboval niečo premyslieť, a potom utrúsi: „Hmm… Takže predsa len časová slučka?“
