Boli sme sa pozrieť v pohrebnej službe. Ako to tam funguje, ako upravujú telá po nehodách a násilných činoch a s čím majú najväčšie problémy?
Pri vstupe do budovy pohrebnej služby necítim negatívne emócie ani strach zo všadeprítomnej smrti. Budova nemôže nasiaknuť náreky smútiacich ani ľútosť zosnulých. Sú to ľudia pracujúci na týchto miestach, ktorí smútok vstrebávajú a od ktorých mám jedinú šancu zistiť, ako sa každodenná práca so smrťou a s najťažším smútkom podpíše na životoch ľudí.
Na moje prekvapenie to však neplatí pre každého. Najmä tí, ktorí tu pracujú len niekoľko rokov, sa voči tomu ešte stále dokážu obrniť a nenosiť si domov emócie, ktoré z nej vyplývajú. Platí to pre väčšinu zamestnancov, s ktorými sa pri mojej návšteve Archy v Lučenci rozprávam. Jediný, komu sa práca dostala pod kožu je riaditeľ Michal Katreniak. Pracuje tu už 18 rokov.
Niekedy mi pozostalí napíšu aj dva mesiace po pohrebe, či od nás už tá duša odišla. Všímam si to najmä u mladých ľudí, ktorí odcestovali. Chcú to emocionálne dobehnúť, no už sa to nedá,“
Ako šéf pohrebnej služby musel v priebehu rokov v prvom rade ovládnuť empatické správanie, komunikáciu s ľuďmi a ochotu robiť pre ľudí viac, než za čo dostane zaplatené.
Nie je to totiž práca s fixným pracovným časom. „Niekedy sa zberáte domov o deviatej večer, no na dvere vám zaklope niekto, kto potrebuje pochovať svojho milovaného. No nezatvoríte pred ním dvere, že príďte zajtra. Samozrejme, zamestnancom sa to snažím kompenzovať.“ Keď mi to Michal hovorí, neznie nahnevane či frustrovane. Skôr to vníma ako súčasť práce, ktorú však sám viac klasifikuje ako poslanie.
Kompenzácia môže spočívať v bonusoch na výplate, alebo aj v pohrebe zdarma. Michal nevypýtal peniaze za pohreb ani od bývalých zamestnancov.
Na ťaživú atmosféru mi dávajú zabudnúť pohodoví zamestnanci
Všetci tu k práci pristupujú podobne ako Michal: „My máme doma tiež rodinu, ktorá nás čaká s večerou. Niekedy sa však nedočkajú, lebo robíme do noci. Je dôležité, aby naše okolie chápalo naše poslanie a aby nás podporovali.“
Napriek ťažkým témam, ktoré preberáme na úvod, sa náš rozhovor nesie v príjemnom duchu. Nič v okolí vo mne nevzbudzuje nepríjemné či deprimujúce dojmy. V budove je príjemne teplo, čisto a nebyť ozdôb a vencov, nič by nenahováralo tomu, že tu sídli pohrebná služba. Klamal by som však, keby tvrdím, že necítim ťaživosť vo vzduchu.
Človek sa na takomto mieste, prirodzene, v myšlienkach vracia k bolestivej minulosti, alebo sa obáva o svojich najbližších. Našťastie, zamestnanci sa so mnou rozprávajú s úsmevom na perách, a tak si dovoľujem nemyslieť na to. Neodmysliteľne k tomu patrí aj humor.
„Ale jasné, na každom pracovisku musí byť humor. To naše nie je výnimkou.“ Samozrejme, robia tak len v súkromí a mimo dohľad trúchliacich. Pristupujú k nim vždy s rešpektom, pochopením a trpezlivosťou. Najmä trpezlivosť je pre zamestnancov pohrebných služieb kľúčovou.
„Nie, prosím, neberte nám ho“
„Predstavte si, že idete k niekomu domov prebrať telo zosnulého, no jeho rodina ho v poslednej chvíli odmieta pustiť. A tak tam stojíte a držíte telo zosnulého na nosidle aj 20 minút. Nie je to jednoduché psychicky, a už vôbec nie fyzicky.“
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako riešia situácie, keď im pozostalí odmietajú vydať telo a nevedia sa s ním prestať lúčiť.
- O čom sa s riaditeľom pohrebnej služby pozostalí niekedy hádajú a čo ho na správaní ľudí na pohreboch hnevá najviac.
- Ako vyzerá príprava tela na videu.
- Akým najväčším výzvam čelia „pohrebáci“, kedy musia používať masku s filtrom.
- Čo si ľudia na pohreboch vyčítajú najviac a prečo mladá generácia znáša úmrtia najťažšie.
