Veterinárka Michaela Kubová mala odmalička blízko k zvieratám a svoje povolanie dnes považuje za poslanie. Nám porozprávala, ako sa veterina posunula dopredu, aj to, akým mýtom najčastejšie veria majitelia zvierat.
„Toto je možno trošku zvláštne, ale vždy, keď mi berú krv, tak si musím ľahnúť, lebo odpadnem,“ smeje sa veterinárka Michaela Kubová, ktorá sa stará o svojich chlpatých pacientov v ambulancii Veterina Karpatská už niekoľko rokov, odkedy úspešne skončila štúdium na vysokej škole.
Michaela Kubová skutočne potvrdzuje, že veterinári zvyknú mať blízky vzťah k zvieratám odmalička, pretože už v detstve vyšetrovala, čo sa so zvieratami deje, a dnes na svojej rodinnej farme chová zachránenú ťavu Karola, lamu, ale aj kozy či kone.
Nám v rozhovore porozprávala o tom, aké problémy dnes najčastejšie trápia pacientov, s ktorými sa v ambulancii stretáva, či si myslí, že veterinári zarábajú dobré peniaze a rozpovedala nám aj príbeh o tom, ako Silvestra strávila v práci, pretože dlhých šesť dní zachraňovala život roztomilej malamutke Lare. Jej práca je jej poslaním.
Veterinárkou ste sa stali po skončení vysokej školy v roku 2018. Nastúpili ste rovno do služby, alebo sa čerstvý absolvent veteriny najskôr trochu oťukáva?
Ja som pracovala už počas školy, keď som pomáhala v rôznych ambulanciách aj interne. Vďaka tomu bol pre mňa štart ako veterinárky trošku jednoduchší ako pre ostatných kolegov.
Po skončení školy som tri mesiace pomáhala doktorovi Bučkovi, priučila som sa nové veci, a potom začala pracovať naplno. Na to som, samozrejme, musela vstúpiť do komory veterinárov. Medzitým som prestúpila do Vetpointu a nakoniec sme si otvorili Karpatskú.
Študovali ste v Košiciach, ale dnes pracujete v Bratislave. Nepochádzam z Bratislavy, len odtiaľ mám maminu, tak k nej mám veľmi blízko. Ja som z Piešťan, kde máme malú rodinnú farmu, a tak vždy do práce v Bratislave dochádzam, a do hlavného mesta sa ani neplánujem sťahovať, lebo by som nerada opustila svoje zvieratá.
Toto je možno trošku zvláštne, ale vždy, keď mi berú krv, tak si musím ľahnúť, lebo odpadnem.
Teraz zrejme najväčšie klišé. Stali ste sa veterinárkou, lebo ste mali odmalička blízko k zvieratám?
Veľmi blízko. Rodičia si na mne všimli, že ma to k zvieratám veľmi ťahá už keď som bola malé dieťa. Ak sme doma mali nejaké choré zviera, tak som sa snažila všemožne asistovať a vypytovala som sa, čo sa deje a prečo sa to deje.
Keď sme v tej dobe chodievali k veterinárovi, lekárov som sa vždy vypytovala, ako vyšetrujú a čo práve idú urobiť. Rodičia vďaka tomu od detstva vedeli, že veterinárstvo pre mňa bude správny smer.
Množstvo ľudí máva v mladosti problém, ak sa dostane do kontaktu s krvou, napríklad pri odberoch. Nebol to váš prípad? Nebývalo vám zle?
Toto je možno trošku zvláštne, ale vždy, keď mi berú krv, tak si musím ľahnúť, lebo odpadnem. Na druhej strane, s odberom krvi u zvierat nemám žiadny problém. Nerobí mi problém nič chlpaté, ale ani holé mačky Sphynx či psíky naháči. Kým sa to nedeje mne, tak je to fajn.
Na domácej farme máte kone, lamy aj ťavu. Ako prišlo k tomu, že je farma plná takých rozmanitých druhov zvierat?
Moji rodičia sú bývalí parkúroví jazdci, ktorí sa venovali koňom, ale prestali jazdiť, keď prišli rodinné povinnosti. Ja som sa na škole zaľúbila do starej kobyly, ktorá sa mi zapáčila tak veľmi, že som si ju na päť mesiacov vzala domov na prázdniny.
Po prázdninách sa mi podarilo presvedčiť rodičov, aby som si ju mohla nechať výmenou za iného koníka. Kúpila som druhú staršiu kobylu, odviezla ju do školy a svoju konskú lásku si konečne zobrala domov. Aj keď pôvodne nebola z najlepších podmienok, dožila sa u nás 30 rokov a kúpili sme k nej aj žriebätko, ktoré sama vychovala.
Dnes máme na farme holandského minikoníka, ťavu či lamu, ale aj bežné hospodárske zvieratá. Veľa z našich zvierat je zachránených, takže sme im u nás poskytli nový domov, keď nemali kam ísť alebo by šli na eutanáziu. Farma je síce rodinná záležitosť, avšak ak má niekto záujem, nie je problém sa prísť pozrieť.
Na farme žije aj lama s ťavou, čo je pre mňa na slovenské pomery celkom nezvyčajné. Má takýto chov svoje špecifiká?
Nemyslím si, že by mal chov tiav či lám na Slovensku výrazné špecifiká. Nevadí im ani zima. Naša ťava sa volá Karol a je to vykastrovaný samec, ktorého sme zachránili rovnako ako lamu, keď ich chcel dať majiteľ zabiť na potravu pre psov.
Karol nemá žiadny problém so zimou, dokonca v mrazoch ani len nejde do prístrešku, aby sa schoval pred dažďom či snehom, ale radšej si ide ľahnúť do stredu pastviny. Keď sú horúčavy, tak sa neschová pod strom, ale opaľuje sa znovu v strede pastviny, lebo dostane kvalitné seno, nažerie sa a je spokojný.
Raz v mojich lekárskych začiatkoch sa mi stalo, že za mnou prišli majitelia so šteniatkom, ktorému chceli nechať ostrihať zuby.
Máte doma popri hospodárskych zvieratách aj domácich miláčikov?
Mali sme psíka, ktorý nám zomrel ako 18-ročný, tak mi zostali už len moje mačky. Mačiek mám dnes možno 10 a najstaršia z nich bude mať v apríli 18 rokov.
Je povolanie veterinárky dobre finančne ohodnotené?
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako je v dnešnej dobe na Slovensku finančne ohodnotená práca veterinára.
- Kto sú najčastejší pacienti veterinárky Michaely Kubovej v jej ambulancii.
- Akým mýtom dodnes veria majitelia psov, keď prídu k veterinárke.
- Za akých okolností vie Michaela rozhodnúť o vykonaní eutanázie.
- S akými nepochopiteľnými požiadavkami za ňou občas majitelia chodia.
- Ako reaguje na sťažnosti ľudí, podľa ktorých je dnes veterina drahá.
- Kedy musela zašívať koňa, ktorého roztrhal majiteľov pes.
- Ako šesť dní aj počas Silvestra, zachraňovala život šteniatku malamutky.
