Aj o tom, ako sa africkí študenti učia z vyše 25 rokov starých učebníc.
Približne pred mesiacom sme vám priniesli článok o štvorici mladých Slovákov - Jurajovi, Peťovi, Mirke a Shimovi, ktorí sa rozhodli vyraziť do sveta a namierili si to priamo do Afriky. Počas svojich ciest mali po ruke aj kameru, a tak zdokumentovali všetko, čo počas výletu videli a zažili, vďaka čomu vzniklo ich namakané video Crazy Africa Adventure. Nakoľko ohlasy na ich adresu boli viac ako pozitívne a video si na našej stránke pozrelo niekoľko desiatok tisíc ľudí, rozhodli sme sa s celým kvartetom bližšie porozprávať. Pohodlne sa usaďte a vychutnajte si nasledujúci rozhovor.
Kedy vám napadla myšlienka, že vycestujete do Afriky?
Shimo: Ono je to celé už taký dlhodobejší koncept lacného cestovania, ktorý si ideme už viac ako 3 roky. Za tie roky sme si vytvorili komunitu ľudí, ktorým keď zavolám, že som našiel lacné letenky, viem, že keď ich obvolám, tak do 15 minút mi dajú spätne vedieť, či mám kupovať letenky aj pre nich, alebo sa im v danom termíne cestovať nedá. Už v tom máme zakomponované také svoje know-how a viem, čo od koho mám očakávať. Konkrétne do Afriky som chcel ísť s ľuďmi, ktorí cestovali so mnou najviac. To sa nám takmer aj podarilo. Týmto pozdravujem Ernesta, ktorý tesne pred odletom ochorel a musel tento trip vynechať. No ale spať k otázke. Myšlienka padla až v momente, keď sa na internete objavila letenka z Prahy do Kapského Mesta za 250 eur. Spiatočná!
Juro: Naša myšlienka niekam vôbec vycestovať príde vždy po „vyskočení“ lacnej letenky na internete, a tak to bolo presne aj v tomto prípade.
Mirka: Ked mi prišla správa typu: ,,Ahoj, nechceš ísť o mesiac do Afriky? Vypadol nám kamarát a ty si naša krvná skupina."
Peťo: Klasicky som z ničoho nič dostal telefonát od Šima, aby som sa rýchlo dostavil do krčmy. Tam som sa dozvedel, že je chybný tarif a či idem do toho. Samozrejme, nemuseli ma dlho prehovárať.
Prečo práve Afrika?
Shimo: Už na začiatku roka 2015 som organizoval zájazd pre 12 ľudí, s ktorými sme išli spoznávať krásy Egypta - to bol môj prvý kontakt s Afrikou. Zájazd dopadol úplne šialene. Lokálnym autobusom sme sa snažili dostať zo Sinajského poloostrova do hlavného mesta Káhiry. V tej dobe tu boli aj rôzne teroristické nepokoje. Cesta autobusom trvala vyše 8 hodín a po ceste nám rozstrelili okno rovno v našej zadnej päťke, kde sme sedeli. Vtedy sa mi prehral život pred očami, žiadna sranda. Juro tam samozrejme sedel so mnou, kto iný by sa dal na toto nahovoriť? O to viac ma to ale začalo po príchode domov ťahať naspäť do Afriky. No a teraz sme pre zmenu išli spoznávať krásy južných krajín Afriky. Spoznať domorodé kmene, napr. kmeň Damarov, mohutné ženy Herero, ale aj kmeň Himba, ktorý je okrem iného aj dokonale fotogenický.
Juro: Pre mňa to bol cestovateľský sen, a tak si viete predstaviť tú radosť, keď mi Shimo zavolal, že našiel letenku do Afriky za 250 eur. Neváhal som ani sekundu! Afrika pre mňa symbolizuje úplne iný svet - či už čo sa týka prírody, ako aj ľudí a spôsobu života. Podľa mňa by každý človek mal aspoň raz za život vidieť Afriku.
Mirka: Pôvodne som nad Afrikou nerozmýšľala, môj plán bol ísť do Kolumbie za kamarátkou. Keď som počula plán cesty, jednoznačne som sa rozhodla pre Afriku. O Kapskom meste som veľa počula od spolubývajúceho v Londýne, ktorý sa tam narodil. Opisoval ho ako najúžasnejšie miesto na Zemi a nebol ďaleko od pravdy. Viem si tam predstaviť aj bývať.
Peťo: Zaujímavá destinácia a viac-menej sa pridám kamkoľvek, keď je dobrá partia, čo samozrejme bola.
Ako prebiehala a ako dlho trvala vaša príprava?
Shimo: Príprava trvala niekoľko mesiacov. Klasicky sme si rozdelili úlohy. Ja som sa staral o plánovanie celej trasy od požičania a výberu auta, až po jednotlivé miesta, ktoré sme počas cesty navštívili. Juro sa staral hlavne o dron, s ktorým mu to išlo na jednotku. Peťo bol náš medik a mal na starosť zistiť všetky možné choroby v týchto častiach Afriky. Do Afriky sme nakoniec odchádzali bez očkovaní a rovnako bez antimalarických tabletiek. Posledná členka Mirka bola zodpovedná za fotenie.
Juro: Keďže letenky sme zakúpili v pomerne veľkom predstihu (cca pol roka dopredu), mali sme dostatok času na prípravu. Padol nápad natočiť pekné video v Afrike (výsledok ste už mohli vidieť), a teda sme sa rozhodli zakúpiť z našetrených peňazí najnovší dron Phantom 3, a taktiež elektronický stabilizátor pre GoPro 4, keďže sme disponovali takouto kamerou (nakoniec sme si ešte požičiali druhú GoPro kameru). Prvé mesiace som sa učil lietať s dronom, keďže to nebolo najjednoduchšie a Shimo sa zasa učil so stabilizátorom. Museli sme tak isto riešiť lieky a očkovania + víza do krajín, plán natáčania videa a plán cesty, aby sme všetko stihli v krátkych 14 dňoch. Preto z veľkej trasy, ktorú sme mali naplánovanú, sme to skrátili na cca polovicu. Pri plánovaní padol návrh, že si rozdelíme úlohy, aby každý vedel, o čo sa má v Afrike starať. Pretože, keď chcete ísť cestovať po Afrike, o ktorej sme dokopy pred cestou vedeli asi toľko, čo vy a ešte natáčať video, tak je priam nemožné, aby ste na všetko neustále mysleli. Peter sa teda staral o lieky a hygienu, Mirka mala na starosti zrkadlovku a fotenie s ňou. Juraj mal na starosti dron + nabíjanie a starostlivosť o techniku a Shimo mal na starosti plán cesty, natáčanie s kamerami + kopírovanie dát. Ale toho je, čo?
Mirka: Oboznámila som sa s plánom cesty a čím skôr som si musela kúpiť letenku, keďže nebol možný prepis mena. Letela som skôr a na iné miesto ako ostatní - dohodli sme sa, že sa stretneme o 3 dni na Victoria Falls. Musela som si naplánovať dvojdňovú cestu autobusom a vlakom, o ktorom som čítala, že je to veľký zážitok s ním cestovať. Aj bol - 12 hodín zamknutá v kupé s černoškami som spala na roztrhanej žinenke.
Peťo: Inšpiroval som sa na fórach a stránkach o Afrike, čo je dobré si so sebou vziať. A samozrejme som sa balil s tým, že idem do divočiny - keď sa niečo pokazí, tak nech si viem poradiť sám s tým, čo som mal v batohu.
Na čo nesmie zabudnúť cestovateľ, ktorý sa chystá do Afriky?
Shimo: Ubezpečiť a upokojiť hlavne svoju rodinu, že mu žiadne nebezpečie v tejto časti Afriky nehrozí! Nikoho nebaví počúvať dookola to isté o tom, aké smrteľne nebezpečné je ísť do tejto oblasti na vlastnú päsť. No a potom už tie klasické veci - treba si dať pozor na víza do jednotlivých krajín! Od apríla roku 2016 je potrebné pre občanov SR vybaviť si turistické víza aj do Juhoafrickej republiky! Je to novinka a treba dať na to pozor, rovnako dopredu si človek pred cestou musí vybaviť víza aj do Namíbie na ambasáde vo Viedni. Do Botswany víza nepotrebujeme a do Zimbabwe si ich človek vybaví priamo na hranici za 20 USD na počkanie. Očkovanie nie je povinné žiadne. Z mojej skúsenosti by som ešte odporučil zakúpiť si sprej proti komárom s vysokým obsahom DEET (dyetyltoluamid), minimálne 40 %.
Juro: Na pozitívnu náladu! Vážne, nikdy sa nepripravíte na výlet na 100%, obzvlášť niekam, kde ste ešte neboli. Odporúčam si však pred cestou prečítať niekoľko blogov a článkov od ľudí, ktorí už navštívili danú krajinu, kam sa chystáte, pretože všeobecné informácie sú väčšinou zavádzajúce a nestačia. Južná časť Afriky je nádherná, ľudia sú priateľskí, krajina je krásna a pokiaľ sa správate s rešpektom a úctou, tak sa vám nemôže stať nič zlé. Naopak, budete z Afriky milo prekvapení. Určite si však nezabudnite overiť, kam všade potrebujete víza, aby sa vám nestalo, že vás nepustia ani odletieť. Tak isto si overte, či nepotrebujete očkovanie, ale pozor! Ak je odporúčané, ešte to neznamená, že ho potrebujete. Naša skúsenosť je, že dokonca aj informácie, ktoré majú slovenské inštitúcie, sú veľmi zavádzajúce - aj čo sa týka očkovania, aj čo sa týka víz. Preto sme všetky krajiny, do ktorých sme cestovali, kontaktovali zvlášť. A čo sa týka očkovania, sledovali sme anglickú inštitúciu, ktorá má o tom spravenú prehľadnú mapku.
Mirka: Je potrebné si zistiť základné informácie o povinnom očkovaní a vízovej povinnosti v daných krajinách. My sme neustále používali antibakteriálne mydlo a gél, sunblock, repelenty. Ja som si zbalila len nejaké oblečenie, zrkadlovku, nabíjačky, žabky a lekárničku. A pre istotu aj kaser a paralyzér.
Peťo: Na dobrý klobúk a na to, že treba mať v zásobe veľa vody. A ak idete na dlhšie, nie je na škodu sa dať zaočkovať proti žltačke a brušnému týfusu.
Čo vás na Afrike najviac prekvapilo a čo najviac šokovalo?
Shimo: Každý deň ma niečo prekvapilo a rovnako aj šokovalo. Tie krajiny, ktoré sme prešli, sú tak rozmanité, že každý deň budete čumieť z toho, čo ste zažili, videli na vlastné oči. Od Kapského Mesta, ktoré je definitívne jedno z najkrajších veľkomiest, aké som kedy mohol vidieť, cez jednu z najsuchších púšti na svete Namíb, až po rôzne domorodé kmene. Prešli sme dva národné parky - safari Etosha v Namíbii a Chobe v Botswane, kde sme boli na pár metrov od nosorožca, leva, slona a mnoho iných voľne žijúcich zvierat. Podarilo sa nám zapadnúť na slanej planine v Botswane, kde sme boli na pokraji síl a nevedeli sme do poslednej chvíle, čo s nami bude, až po Viktóriine vodopády.
Juro: Najviac ma prekvapila africká príroda, ktorá je ešte krajšia ako v telke. Tak isto ma prekvapila samotná Afrika v tom zmysle, že každý po vypočutí, že ideme do Afriky, reaguje: "Preboha, beriete si tam aj zbrane? Veď tam je to nebezpečné!“ Nie je! Ľudia sú milí, všetko tam funguje, v obchodoch kúpite to, čo potrebujete, dohovoríte sa po anglicky, je tam plno turistov - jednoducho, južná Afrika je úžasná! Avšak najviac má šokovala chudoba, o ktorej vieme, ale vidieť ju tam naživo je šok!
Mirka: Nikdy nezabudnem, ako sme v Namíbii navštívili, resp. náhodne objavili miestnu školu. Tvrdili sme, že sme reportéri a točíme dokument, aby nás pustili dovnútra. Prekvapilo ma, ako sa tie decká plné chuti a entuziazmu napriek všetkému snažia vzdelávať a niečo sa naučiť. Ukazovali nám krasopisne napísané poznámky v zošitoch. Nakoniec sme zistili, že učebnice, z ktorých sa učia, sú staré minimálne 25 rokov. Stále nás považujú za Československo. Najviac ma šokovala chudoba na niektorých miestach a zistenie, v akých primitívnych podmienkach dokážu títo ľudia existovať v 21. storočí.
Peťo: Najviac ma prekvapilo, ako rýchlo sa mení krajina. V jednom štáte sa dokázala zmeniť aj tri, štyrikrát, a to z pralesa až po púšť behom niekoľkých stoviek kilometrov. V Európe sa také niečo nevidí. Najviac ma ale šokovali vzdialenosti - nikde to nemajú kúsok. Vzdialenosti medzi mestami sú obrovské, pre mňa to bol nezvyk.
Ktoré krajiny ste precestovali?
Juro: My sme navštívili Juhoafrickú republiku, konkrétne Cape town a Johannesburg, odkiaľ sme leteli do Zimbabwe a odtiaľ už sme veru precestovali cca 4500 km autom od Zimbabwe cez Botswanu až po hlavné mesto Namíbie Windhoek.
Najkrajšou krajinou pre vás bola?
Shimo: Definitívne Namíbia.
Juro: To je ako vybrať si z finálovej dvanástky Miss Universe. Každá krajina je naozaj nádherná, no myslím, že by som dal na prvé miesto Namíbiu pre jej neskutočne rozmanitú prírodu a najkrajší národný park, aký sme videli.
Mirka: V každej sme zažili a videli niečo výnimočné, ale pre mňa jednoznačne Namíbia. Je to krajina plna kontrastov, kde sa striedajú scenérie morského pobrežia, púšte, pieskové duny, skaly, zelené plochy, prašné oblasti, národné parky plné divokých zvierat. Top.
Peťo: Každá krajina mala svoje čaro, ale Namíbia bola pre mňa asi najzaujímavejšia. Ale je veľa ďalších krásnych krajín a asi žiadnej sa nedá dať prívlastok najkrajšia.
Platí stále, že obyvatelia mnohých afrických krajín sa zmietajú vo veľkej chudobe, hlade a špine?
Shimo: Áno, je to kruté, ale je to bohužiaľ tak. Podľa mňa si za to ale môžu vo veľkej časti sami. Oni sú totižto tak leniví, že s tým ani nič nechcú robiť a im to tak vyhovuje. Ja som už ale Afriku navštívil niekoľkokrát, preto to vnímam reálne tak, ako to je.
Juro: Áno, je to naozaj šok vidieť naživo ako dieťa žobre o vodu alebo ako im dáte balíček cukríkov a oni si ho roztrhajú medzi sebou, akoby to mala byť posledná sladkosť v ich živote. Hygiena je tam podpriemerná, chudoba obrovská, no aj napriek tomu je južná Afrika dosť vyspelá - majú tam rôzne vládne programy pre podporu vzdelávania a návštevu školy v Namíbii radím medzi top 3 zážitky. Odporúčam každému!
Mirka: Bohužiaľ, áno. Keďže sme chceli zažiť a vidieť veci tak, ako naozaj sú, takéto miesta sme doslova vyhľadávali. Ľuďom nevadilo po nás dojesť zvyšky z večere alebo nás žiadať o trochu vody. Človek si uvedomí veľa vecí a dopriala by som to zažiť všetkým tým, ktorí bezhlavo plytvajú potravinami a pitnou vodou. Veľké firmy propagujú svoje charitatívne aktivity v Afrike, a pritom bez hanby vyhadzujú množstvo prebytočného jedla po rôznych večierkoch a akciách. To isté platí aj pre obchodné reťazce.
Peťo: Áno, platí a sami sme sa o tom presvedčili. Všade bolo vidieť a cítiť spomínanú chudobu. Veľmi často si človek až tam uvedomí, ako dobre sa doma máme.
Nastal počas vašej cesty nejaký kritický, nebezpečný moment?
Shimo: Medzi jeden z nich patrí určite aj môj stupidný nápad prejsť autom po totálnej búrke slanú planinu Makgadikgadi Pans v Botswane, ktorá sa do rána premenila na polomore. Už v noci nám horelo pod riťou, keď sme na tejto planine s rozlohou 4 900 kilometrov štvorcových stanovali na streche auta a boli sme tak najvyšším styčným bodom. Čo priťahuje blesky? Áno, najvyšší bod a aby toho nebolo málo, tak konštrukcia stanov bola hliníková, a tak sme museli zvoliť okamžitý presun do auta, ktoré nás uzemnilo. Blesky nás našťastie do rána míňali. Čo nás ale neminulo bolo zapadnutie uprostred ničoho! A vtedy sa začal boj o život. Ja s Jurom sme sa vidali hľadať pomoc do najbližšej bane so soľou, ktorá bola vzdialená niekoľko kilometrov od nášho zapadnutého auťáku. S obmedzeným množstvom vody a na pokraji síl nás po pol dni doslova vytlačili miestni kamionisti. Tu je potrebné vychváliť Petríka do nebies za jeho neskutočný šoférsky skill, vďaka ktorému sme nedopadli ešte horšie! O tomto ale viac povie Juro.
Juro: Už ste si niekedy mysleli že ste v …? Tak my sme na tom boli ešte horšie, keď sme zapadli na soľnej planine v Botswane. Nápad na nej prespať bol fajn do chvíle, keď asi o jednej hodine ráno prišla neskutočná búrka a blesky šľahali všade vôkol. Hliníkové stany na streche auta, ktoré tvorili najvyšší bod v okolí, vystriedalo spanie v kabíne auta. Veľmi sme chceli ráno natočiť východ slnka a prejsť túto platinu autom, čo bolo cca 60 kilometrov. Sranda nás začala prechádzať po prejdení niekoľkých kilometrov, kedy Peťo ako šofér zahlásil, že to ide ťažšie a ťažšie. Preto sa rozhodol to pomaly otočiť. Shimo sa ale nedal odradiť, a teda, aby sme zastali, že spravíme pekné zábery a vrátime sa späť na kraj planiny. No, a tak sme zastavili. Avšak na cca 6 hodín! Zmoknutá soľná planina pripomínala plastelínu a asi po dvoch hodinách, kedy sa nám nedarilo auto dostať do pohybu, sme sa zabárali nižšie a nižšie, a preto sme sa rozhodli ísť po pomoc do asi 5 kilometrov vzdialenej soľnej bane. Vtedy som si myslel, že sme naozaj v … Shima však pozitívna energia neopúšťala, a tak som sa s ním dohodol, že ak sa odtiaľto niekedy dostaneme, tak sa s ním budem smiať do konca života. Viete si asi predstaviť, ako sa teraz asi tvárim.
Mirka: Nebezpečných momentov bolo pre mňa osobne viac, keďže som bola prvé tri dni v Afrike sama. Napríklad, hneď na druhý deň som cestovala z hlavnej stanice Park Station v Johannesburgu do Bulawayo v Zimbabwe. Na celej stanici nebol jediný turista a len zriedka som zazrela nejakého belocha. Všetci na mňa zízali, necítila som sa príjemne, a tak som vyšla von pred stanicu. Po chvíľke za mnou prišiel chlapík, podozrivo sa obzeral okolo seba a vypítal si peniaze. Snažila som sa ostať pokojná a povedala som mu, že žiadne nemám a namiesto toho som mu dala keks z tašky. Následne odišiel. Podobná situácia bola aj v Bulawayo, kde som prestupovala na vlak. Hľadala som niečo ako kaviareň a vošla som do nejakého baru, kde som sa zoznámila s majiteľom. Potrebovala som si nakúpiť jedlo a vodu pred odchodom. Ponúkol sa, že ma odvezie do centra. Nemala som z neho zlý pocit a asi po hodine som súhlasila. Cestou späť mu hovorím, že toto nie je cesta, ktorou sme prišli a on na to, že ideme k nemu domov, že ma chce zoznámiť s jeho rodinou. Nechcela som, ale nepočúval ma. V duchu som si hovorila, aká som tupá. Nakoniec všetko dobre dopadlo, správali sa ku mne ako k pani domu. Jeho žena mi navarila, dali sme si pivo, vymenili si telefónne čísla a nakoniec ma odviezli na stanicu.
Peťo: Samozrejme a nie len jeden. Asi najhorším, ale zároveň aj najveselším, bolo naše zapadnutie autom. Na naše šťastie, nezapadli sme až tak ďaleko. Keď si predstavím, že by sa nám to bolo stalo presne v strede planiny, tak potom by šlo o život, nakoľko signál tam nebol a normálny ľudia tam nechodia. Ďalšími celkom nebezpečnými momentami boli mikrospánky, nakoľko denne sme prešli na aute cez 500 kilometrov a po celom dni behania na slniečku nás šoférovanie vyčerpávalo. Párkrát sme sa aj pristihli, že všetci driememe, vrátane šoféra. Našťastie, cesty tam majú dostatočne rovné a dlhé.
Kam sa chystáte najbližšie?
Shimo: V čase, keď robíme tento rozhovor, odlietam do Tokia sprevádzať skupinku Slovákov, nakoľko pracujem ako sprievodca pre istú cestovnú kanceláriu.
Juro: My sa nikdy nikam nechystáme (smiech). Vždy čakáme na Shimov telefonát o tom, aká super lacná letenka práve "vyskočila na nete“. Každopádne by sme radi videli ešte Thajsko, Vietnam, Laos a Srí Lanku a to najlepšie naraz. Nebaví nás sedieť 14 dní niekde pri hotelovom bazéne, a preto sa niekedy stáva, že dokážete zaspať od únavy aj po stojačky.
Mirka: Momentálne som v Londýne, kde zatiaľ ostávam, aj keď sú dni, kedy sa chcem zobrať a odísť hocikam len s batohom na chrbte. Nechcem sa prispôsobovať podľa dovolenky v práci, takže budúca cesta už bude dlhodobá. Určite nevynechám Irán, Tibet a Južnú Ameriku, dovtedy maximálne nejaký predĺžený víkend niekde v Európe. Ak sa rozhodnem usadiť sa na nejaký čas, tak Austrália alebo Nový Zéland. Takisto uvažujem aj nad ponukou ísť na pár mesiacov cez charitatívnu organizáciu práve do Afriky.
Peťo: No najbližšia plánovaná destinácia je Južná Amerika, ale nič ste nepočuli!
Čo na vaše cesty hovorí rodina a blízki?
Shimo: Rodina si za tie roky už zvykla, nakoľko túlavé topánky mám od svojich 18 rokov, kedy sme počas letných prázdnin na strednej škole prvýkrát s Jurom odišli do Anglicka zarábať libry. A čo sa týka blízkych, predpokladám, že veľa z nich má už môj facebookový profil zablokovaný, nakoľko každý mesiac postujem fotky z inej časti sveta.
Juro: Keď mamka zistila z vášho článku, že sme nemali žiadne očkovanie (samozrejme, že som jej to nemohol povedať, veď je to mamka), tak ma skoro zabila! A pokiaľ so mnou nemôže ísť priateľka, tak tíško závidí (smiech). Ale samozrejme, všetci sa tešia, keď sa vrátime domov živí a zdraví a opäť im rozpovieme tie neskutočné príbehy, ktoré sme zažili.
Peťo: No tí neboli nikdy nejako nadšení, keď som šiel preč. Konkrétne na Afriku mi povedali, že už to preháňam a nie som normálny.
