Stanka s rodinou žije netradičným životom – deti vzdeláva doma a užívajú si slobodu, ktorú im prináša samoriadené vzdelávanie.
Stanka s manželom a tromi deťmi žijú netradičný život. Pred siedmymi rokmi sa rozhodli, že Barbora (16), Lucia (14) a Ondrej (8) prejdú na homeschooling. Bežné dni u nich vyzerajú úplne inak, ako u bežných školákov, no pochvaľujú si a nič by vo svojom živote nemenili.
Stanka pridáva príbehy a postrehy z ich každodenného života aj na Instagram, kde figurujú pod menom @traja_neskolaci. Pochádzajú z dedinky Kráľová nad Váhom, no pred rokom a pol sa usadili v španielskej dedinke La Herradura.
„Niekedy mi dcéra zaspávala nad knihami, inokedy sme museli vstávať o šiestej ráno, aby ich dokončila. A vtedy sme si povedali, že takto to ďalej nejde," hovorí Stanka na úvod. Podľa nej sa v škole deti učia to, čo nebudú nikdy nebudú potrebovať a práve to podstatné vynechávajú. „Predstav si to ako neustály víkend – robia to, čo ich baví a čo chcú robiť. Keď sa im nechce, jednoducho nič nerobia a k tomu, čo ich zaujíma, sa vrátia neskôr."
Trávia vraj preto s deťmi viac času a nechávajú ich rozhodnúť sa samé. „Skôr ich vediem k tomu, aby sa vedeli postarať sami o seba a o veci okolo seba. Keď si chcú navariť, musia ísť do obchodu. Ak to nestihnú, obchod sa zavrie. Keď sa im nechce variť, nebudeme jesť. Ak si neupracú, budú mať neporiadok. Sú to prirodzené dôsledky, ktoré ich učia viac ako memorovanie básní." K samoriadenému vzdelávaniu však neprišli len tak náhodou. Viedla ich k tomu vlastná skúsenosť z nefungujúceho školského systému.
Trenčianska univerzita už v septembri otvorí nový študijný program
19. februára 2025 o 11:30
„Niekedy mi dcéra, štvrtáčka zaspávala nad úlohami, potom sme museli vstávať o šiestej ráno, aby ich dokončila. A vtedy sme si povedali, že takto to ďalej nejde." Stanka je vyštudovaná učiteľka a život v škole si predstavovala úplne inak.
Chcela byť k deťom viac empatická a pracovať podľa ich potrieb a zručností, avšak školský systém to nedovoľoval. Vtedy sa rozhodla, že svoje deti bude učiť doma sama. Neskôr prešli na úplné sebariadené vzdelávanie. Dnes jej deti majú život, o akom by možno snívalo viacero ich rovesníkov.
Kvalitné články nevznikajú samé od seba. Stoja za nimi hodiny práce, zvedavosti a hľadania pravdy. Ak sa ti páči, čo robíme, podporte nás vstupom do klubu Refresher+. Tvoja podpora je kľúčom k ďalším príbehom, ktoré stoja za prečítanie.
Kedy si prvýkrát počula o sebariadenom vzdelávaní alebo homeschoolingu?
O homeschoolingu som počula už dávno, ešte asi v čase, keď boli deti v škôlke. Vedela som, že takáto možnosť na Slovensku existuje, ale vždy som to brala ako šialený nápad, ktorý som nikdy nemala v pláne praktizovať. Sama som bola vyštudovaná učiteľka a aj keď som dovtedy na škole neučila, zdalo sa mi to zbytočné – veď na to sme tu predsa my, učitelia, aby sme deti naučili, čo treba.
Mala som pocit, že domáce vzdelávanie je pre deti s vážnymi problémami, ktoré potrebujú individuálny prístup, pre zdravé deti som to nepovažovala za dobrú voľbu. To sa však zmenilo, keď moja staršia dcéra nastúpila do školy a ja som nastúpila na tú istú školu ako učiteľka.
Čo sa vtedy stalo?
Uvidela som školský systém z oboch strán – ako učiteľka aj ako rodič. Bola som v šoku z
toho, aký je tam tlak na deti. Kým dovtedy sa deti v škôlke hrali a počas dňa mali pár aktivít
za stolom, v škole sa od nich hneď očakávalo, že budú sedieť 45 minút a zvládnu štyri-päť
hodín po sebe, všetci rovnakým tempom. Stíhaš, nestíhaš – nikoho to nezaujímalo.
Učila som prvákov a v triede som mala rôzne deti, s odkladom školskej dochádzky, ktoré začínali prvý ročník už ako 7 ročné, aj také, ktoré 6 rokov dovŕšili iba v lete. Mala som ich v triede 22 a medzi nimi boli obrovské rozdiely – vo veku aj v schopnostiach. Napriek tomu som ich musela tlačiť rovnakým tempom a hodnotiť ich podľa rovnakej stupnice.
Videla som, že to nie je v poriadku, že niektoré hravo stíhali, iné sa trápili a aj keď som sa k deťom snažila individuálne pristupovať, nedalo sa s tým nič robiť, kto nestíhal, musel to doháňať doma, často nepomáhalo ani to a deti zlyhávali. No a medzitým moja dcéra sedela vo vedľajšej triede a dialo sa jej to isté.
Kým dovtedy v škôlke nebol problém, zrazu bolo toho na ňu príliš veľa a rýchle tempo ju stresovalo. Vedeli sme, že musíme niečo zmeniť. Dlho sme zvažovali či by sme si homeschooling mohli dovoliť finančne, ale keď som neskôr otehotnela, rozhodnutie prišlo samo. Od ďalšieho školského roka už staršia a spolu s ňou aj mladšia dcéra do školy nenastúpili.
Pamätáte si moment, keď ste si definitívne povedali: „Ideme do toho, naše deti nebudú chodiť do školy“?
Ono sa to postupne nabaľovalo už od toho prvého ročníka. A čím bola dcéra vo vyššom
ročníku, tým bol objem učiva väčší, po príchode zo školy sme sa s ňou učili stále dlhší čas,
vysvetľovali učivo znova, úlohy sme písali do večera, nestíhali sme nič okrem školských
povinností, dcéra postupne strácala motiváciu, vytrácala sa radosť a iskierka v očiach až kým
sa jej vlastný domov neznechutil, pretože takmer všetok čas čo bola doma trávila učením.
Nemala čas na krúžky, na hru s kamarátkami, učila sa do noci, zaspávala nad knihami,
inokedy sme museli vstávať skoro ráno, aby ich dokončila. Vtedy sme si povedali, že takto to
ďalej nejde, že ju aj tak učíme všetko my a bez školy by sme to mohli stihnúť za doobedie
doma.
Ako ste zvládali prvé dni?
Ako správna učiteľka, začala som hneď na začiatku septembra klasicky, podľa štátneho
vzdelávacieho programu. V tom čase ešte nebol homeschooling na Slovensku povolený pre
žiakov 2. stupňa, staršia dcéra bola už piatačka a tak bola zapísaná na škole v Čechách. Zo
školy nám poslali učebnice a pracovné zošity, všetko som pekne rozplánovala – čo musíme
prebrať za pol roka, ako budeme postupovať.
Aj keď sme mohli trochu poľaviť v tempe, čo sa týkalo obsahu, snažila som sa držať systému, na ktorý sme boli zvyknutí, aby som mala istotu, že nič nezanedbáme. A takto to aj vyžadovali v tejto škole, pravidelne nás kontaktovali a kontrolovali, prvé preskúšanie bolo veľmi dlhé a náročné. Dôležité pre nich boli iba vedomosti, záujmy, úspechy v športe, tvorivé výtvory a projekty, ktoré dcéra priniesla ukázať nikoho nezaujímali.
A väčšinu z toho, čo sa učila si už aj tak ani nepamätala a to bol najväčší problém. Do ďalšieho polroka sme dostali ešte striknejšie pokyny. Tak to bolo ako z kaluže do blata. Učili sme sa síce doma, ale ja som sa cítila ako bachar, ktorý sa do detí snaží dostať všetky vedomosti za celý polrok aby ich potom mohol niekto overiť. Potrebovali sme
viac voľnosti. Zmenili sme preto školu znova. Dostali sme sa vtedy do takej, ktorá
domškoláctvu rozumela a kde bolo preskúšanie portfóliové (projektové), čo nám otvorilo
nové obzory.
Ako si to zvládala ty, ako rodič?
Z učenia sa s dcérami som nemala veľké obavy. Možno som si verila vďaka tomu, že už som
mala odučené celé triedy, tak dve vlastné deti hádam zvládnem. Nevyhovovalo nám ale
kopírovanie školy doma a po tom ako sme prešli na novú školu opadlo veľa stresu, tlaku
a hlavne sme mohli ísť vlastným tempom. Dohodli sme sa, čo bude podstatné robiť, to boli tie hlavné predmety ako čeština, a matematika a z ostatných sme vyberali čo dievčatá bavilo
a o čom chceli vedieť viac.
Robili rôzne projekty, lapbooky, prezentácie, plagáty, veľa sme tvorili, robili mnoho experimentov. Mali sme kopu času na to výlety, na rôzne krúžky a učenie sa zážitkovou formou. Z toho, čo ich nezaujímalo sme prešli základy a ďalej sme to nerozoberali. Známky som neriešila.
Prečo by sa malo dieťa učiť niečo, čo ho absolútne nezaujíma a nikdy to nevyužije?
Musia vaše deti absolvovať nejaké testovania alebo skúšky, aby splnili štátne požiadavky?
Počas siedmych rokov domškoláctva sme prešli viacerými školami na Slovensku aj
v zahraničí a na každej to bolo trochu inak. Zažili sme všeličo, klasické komisionálne
preskúšanie s tromi členmi komisie na jedno dieťa, strohé testovanie, ale aj priateľské
posedenie nad projektami a zhodnotením polročnej práce z ktorého dievčatá odchádzali
spokojné a motivované do ďalšej práce.
Postupom času nás to ale ťahalo k sebariadenému vzdelávaniu, v ktorom sme videli najväčší zmysel a tak keď sa na neskôr povolilo domáce vzdelávanie aj na druhom stupni základnej školy, dievčatá prestúpili na slovenskú školu, na ktorej bola v tom čase táto forma vzdelávania možná.
Tam sme sa cítili veľmi slobodne. Po troch rokoch však vláda takúto možnosť zrušila a tak sme hľadali možnosti ďalej. Dievčatá aj syn, ktorý je už tiež školák, sú študentmi školy s podporou sebariadeného vzdelávania v USA, kde nemajú preskúšania, dokladáme ale každý rok rodičovskú správu o činnosti, pokrokoch detí a ich portfóliá.
Upresni prosím, ako to u vás funguje, keďže podľa mojich zistení unschooling na Slovensku nie je legálny.
Na Slovensku je oficiálne možný len homeschooling. My sme boli zapísaní na kmeňovej škole v Košiciach. Košická škola, na ktorej sú deti zapísané, experimentuje so sebariadeným vzdelávaním, ktoré predchádzajúca vláda schválila. Nová vláda však tento systém zrušila a deti, ktoré zostali, museli prejsť na tradičný vzdelávací systém.
My sme sa rozhodli pokračovať v USA, kde nám tento voľnejší prístup vyhovuje a deti sa riadia pravidlami americkej školy. Formálne teda spadajú pod slovenskú školu, no vzdelávajú sa podľa amerického systému, čo nám umožnilo vyhnúť sa striktne dodržiavaniu slovenských osnov. Tento spôsob nám vyhovoval, pretože ponúkal slobodu, no zároveň spĺňal všetky úradné požiadavky.
Cítiš sa teraz úplne slobodne vo vzdelávaní detí, alebo vnímaš stále nejaké obmedzenia?
To ako to máme teraz nám vyhovuje úplne najviac. Prináša nám to obrovskú slobodu, že
nemusím deti do ničoho nútiť, že majú možnosť venovať sa tomu, čo ich zaujíma a baví, že
môžeme spolu tráviť veľa času a učiť sa spolu to, čo práve potrebujeme, robiť veci svojim
tempom, svojim spôsobom, aj bez skúšania, testovania, hodnotenia a známkovania.
Nepoužívame klasické učebnice, ich triedou je celý svet a ich učiteľom môže byť ktokoľvek.
A dnes, v dobe internetu je jednoduché dostať sa k akýmkoľvek informáciám, kurzom. Ich
deň sa nedelí na predmety a majú tak nekonečné možnosti, ktoré nie sú obmedzené
žiadnym školským programom.
Akurát, že treba písať tie rodičovské správy a vždy keď ich píšem, zamýšľam sa nad tým, prečo to mám vlastne robiť. Dokazovať niekomu, čo moje deti dokážu a čo robia, ale stále je to lepšie ako osobné preskúšanie na termín.
Robím to raz za rok, trvá mi to aj týždeň pri každom dieťati, ale keď to mám všetko hotové a pokope aspoň si uvedomím, koľko toho urobili, čo všetko sa naučili, aké miesta sme navštívili, kam sa posunuli, v čom zlepšili, čo nové objavili a čo ich naopak prestalo baviť. Veľa fotím, takže pri písaní si aj zaspomínam a mám tak aj materiál do portfólia.
Ako riešiš, keď sa deťom nechce alebo prokrastinujú?
Podľa toho v čom. Nemáme žiadny pevný režim. Tým, že my vlastne žijeme taký normálny život, úlohy a povinnosti vyplývajú práve z neho. Predstav si to ako neustály víkend, alebo prázdniny. Robíme to, čo treba a to, čo nás a ich baví, každý sám, alebo spolu. Keď sa im niečo nechce a nie je to potrebné, je to v poriadku. Nedávam im úlohy typu „do piatku sa musíš naučiť toto a toto“.
Skôr ich vediem k tomu, aby sa vedeli postarať sami o seba, aby rozvíjali svoje záujmy a aby
nám to doma fungovalo. Keď chceme variť, treba ísť na nákup. Keď sa nám nechce, je
možné, že zatvoria obchod a nebudeme mať z čoho variť. Keď sa nám nechce variť, nuž čo,
budeme hladní. V tomto sa ale vieme celkom dohodnúť, veľakrát navaria, či napečú dievčatá
kým ja robím niečo iné.
Vedia tiež upratovať, prať, také normálne domáce práce. Moje dievčatá majú už 14 a 16 rokov, takže hlavne chcem aby sa vedeli postarať samy o seba, nie aby sa učili naspamäť niečo, čo v reálnom svete nikdy nevyužijú. A okrem toho sa venujú svojim záľubám, učia sa jazyky, každá športuje. Takže povinnosti majú aj tam.
A čo rovesníci? Aký na to majú názor?
Na Slovensku je síce domškolákov z roka na rok viac, stále však nie je úplne obvyklé aby
niekto nešiel na strednú školu a pokračoval v štúdiu individuálne, čo je náš prípad. My
bývame počas školského roka momentálne v Španielsku kde je veľká komunita domškolákov aj v tínedžerskom veku.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako deti vychádzajú s ich rovesníkmi, ktorí chodia do školy a ako sa pri nich cítia.
- Ako sebariadené vzdelávanie vnímajú príbuzní Stankinej rodiny.
- Čo Stanka urobí, ak deti budú chcieť ísť na vysokú školu.
- Ako prebieha ich bežný deň.
- Prečo nemajú doma žiadne učebnice.
- Akej profesii by sa chceli v budúcnosti venovať.
