Príbeh o zrodení zloducha, ktorý akúkoľvek príležitosť na láskyplný a skromný život zahodí, pošliape a spáli. Vitaj v mladosti prezidenta Snowa.
Upozornenie: V recenzii nájdeš spoilery na film The Hunger Games: The Ballad of Songbirds & Snakes.
Hry o život sú späť. Desiaty ročník brutálneho boja o život a o smrť, do ktorého sa nedobrovoľne zapája 24 detí, však nikto nechce pozerať. Až kým mladý, talentovaný a príťažlivý Coriolanus Snow (Tom Blyth), študentská hviezda Akadémie a kandidát na prestížne štipendium, nepríde s nápadmi, ktoré zvýšia sledovanosť.
Čím lepšie však plní svoju úlohu, tým horším človekom sa stáva. Cena za úspech je vysoká a spočiatku nie je jasné, či je „Corio“ ochotný ju zaplatiť. Existuje vôbec niekto, kto dokáže Hry o život naozaj vyhrať? Týmto a ešte hlbším otázkam sa venuje sci-fi novinka Balada o hadoch a vtáčatkách, ktorú nakrútili podľa rovnomennej knižnej predlohy Suzanne Collinsovej.
Ide o prequel k legendárnej knižnej trilógii (a filmovej tetralógii) Hunger Games, a hoci odkazy na pôvodné filmy v novinke určite nájdeš, film si zrejme vychutnajú aj ľudia, ktorí ešte nepoznajú oheň drozdajky. Aspoň sčasti.
Kapitol, hlavné mesto dystopickej krajiny Panem, spoznávame v stave, v akom ho v pôvodnej sérii neukázali. Je zničené, chudobné a hladné a tieto slová vystihujú aj časť obyvateľstva vrátane mladého Snowa. Navonok sa snaží udržať dojem, že sláva jeho rodiny ešte nevyhasla a má všetkého hojne, no v skutočnosti hladuje.
Aj toto ho napokon spojí s Lucy Gray Baird (Rachel Zegler), vyvolenou účastníčkou hier o život z 12. obvodu. Ich osud prepletie posledné zadanie zo školy, no rýchlo vidíme, že medzi nimi preskočí iskra. Tých niekoľko pekných momentov však romantické duše určite neuspokojí.
Mladá láska totiž nie je v centre diania. Tam je vnútorné prežívanie Snowa, ktorý v sebe potrebuje spojiť túžbu po láske s túžbou po moci, potrebuje si rozmyslieť, čo pre neho znamená priateľstvo, kam ho až pustí vlastná pýcha a prečo vlastne chce dodržiavať pravidlá Panemu.
Film je pod taktovkou režiséra Francisa Lawrenca spočiatku trošku neistý, vpred ho ťahá práve Blythov herecký výkon a chémia medzi Coriom a Lucy, ktorú by im Katniss a Peeta mohli závidieť. Už-už im chceš začať fandiť, no každým zlomovým okamihom v deji sa opätovne sklameš a v hĺbke srdca vieš, že sa k sebe nehodia.
Snímka sa napriek tomu trošku nezmyselne snaží dvojicu aj cez promo materiály, aj cez strih a hudobný podmaz vykresľovať ako osudovú lásku. Osudová však nie je preto, že už si nikoho potom nenájdu a patria k sebe, ale preto, že ak ich vzťah skončí, zmení to – doslova – smerovanie celej krajiny. Nemyslíme si, že je táto argumentačná linka dostatočne silná pre ľudí, ktorí spoznávajú Panem práve cez tento film.
Posolstvo všetkých Collinsovej kníh totiž je, že systémy moci využívajú zábavu na rozptýlenie a manipuláciu ľudu. Zaznieva aj hlas odporu, je to pomyselné vtáčatko v podobe Lucy Gray, no desať rokov utrpenia zjavne nestačí na to, aby vyvolala povstanie, k akému v neskorších hrách dôjde vďaka Katniss.
Akčné scény vo filme nechýbajú, ale ani mu nedominujú. Aréna je malá, priam až tesná a zapácha smrťou. Malé detaily od hlučného vstupné turniketu až po detské telíčka pokryté štátnou vlajkou aj za krátky čas ukazujú, že hry sú hrôzostrašné, bez ohľadu na to, ako sa ich Kapitol snaží „predať“. Dôjde k viacerým brutálnym vraždám, ktoré nenechajú ani mentorov chladných, no nestačí na to, aby sa presvedčili o ľudskosti obyvateľov obvodov.
Zaujímavá postava je dekan školy Casca Highbottom (Peter Dinklage), ktorého motiváciu do poslednej chvíle nepoznáme. Znovu platí, že ak nepoznáš knižnú predlohu, môže byť pre teba mätúce, kto má vlastne moc v rukách a prečo Highbottom mladého Snowa nenávidí.
Zisťujeme to až v závere filmu, z ktorého je jasné, že Highbottom vymyslel hry ako vtip, no Snowov otec ich implementoval a predstavil ich ako svoj vlastný vynález. Toto, samozrejme, mení pohľad na dynamiku vzťahu dekana a študenta, no v čase odhalenia je už divák unavený a prekvapenie nie je dostatočne šokujúce. K odhaleniam na úrovni Game of Thrones, odkiaľ herca milujeme, sa to nepriblížilo. Dinklage je, samozrejme, vo svojej role presvedčivý, no zďaleka nevyniká tak ako mladé talenty, čo hádam aj bolo zámerom tvorcov.
Ešte menej vysvetlenia úmyslov sa dočkáme u doktorky Volumnie Gaul (Viola Davis). Paradoxne je to pri jej postave výhodou: Gaul je tvrdá a krutá žena so šialenou mysľou a presne takto ju Davis aj zobrazí. Je priam odpudivo zlá, až má divák pri pohľade na jej interakcie s mladým Snowom chuť kričať na plátno a vysvetliť mu, ako vyzerajú manipulatívne a nezdravé vzťahy.
Humor s kyslou pachuťou do príbehu vnáša moderátor hier, rosnička na polovičný úväzok a muž s najlepšími fúzmi vo filme Lucretius „Lucky“ Flickerman (Jason Schwartzman). Stelesňuje práve tú chladnokrvnosť, ktorá je typická pre obyvateľov hlavného mesta a ktorú sa podarí na chvíľku prelomiť len dojímavým spevom Lucy Gray.
Pokiaľ ide o spev, Zegler nemáme čo vytknúť. Je to speváčka a zabávačka, ako sa patrí, a piesne jej postavy nie sú len ozdobou či hudobným sprievodom. Neraz nesú príbeh vpred, miestami sme mali dojem, že sledujeme skôr muzikál. Ak sa na slová piesne nesústredíš, ujdú ti dôležité detaily a súvislosti.
Film je rozdelený rovnako ako knižná predloha na tri časti, no každá z nich je dynamicky odlišná a časti nie sú vyrovnané. Dojmy z celku sú tak zmiešané, najmä po skončení druhej časti môžeš mať v obecenstve pocit, že potrebuješ pauzu. Tretia časť je – podobne ako v pôvodnej trilógii – pomalšia, a zatiaľ čo v knihe trávime veľa času v Coriovej mysli, tvorcom sa jeho vnútorný monológ nepodarilo preniesť na plátno tak jednoznačne, ako by sme si to zaslúžili.
Ak predlohu nepoznáš, môže ti ujsť, kedy Corio znenávidí drozdajky, čo spôsobí jeho nedôveru voči Lucy Gray a prečo mu vlastne hojnosť pomerne pokojného života v dvanástke nestačí. Napriek týmto nedostatkom nejde len o nostalgický výlet do sveta Panemu, ale o sebestačný film s potenciálom zaujať aj novú generáciu fanúšikov.
Film je balada v pravom zmysle slova: je plná Zeglerinho (krásneho) spevu, dej má rýchly spád a tragický koniec. V čom tragédia spočíva, je tak trochu ponechané na divákovi, no vzhľadom na Coryovu budúcnosť vieme, že sa uberie smerom, odkiaľ už niet cesty späť. Smerom, ktorý so sebou prinesie 65 ďalších rokov utrpenia detí a aj ľudí v obvodoch.
Dĺžka 157 minút je trošku overkill a príbehu by lepšie padlo rozdeliť ho na dve časti. Napriek tomu je náš všeobecný dojem skôr pozitívny a predovšetkým fanúšikom pôvodnej trilógie a tiež fanúšikom sci-fi žánru by sme odporúčali pozrieť si Baladu o hadoch a vtáčatkách v kine. My filmu udeľujeme štedrých 7/10 bodov a tvorcom ďakujeme aj za krásny soundtrack.
