Michaela Kevélyová ochrnula zo dňa na deň: Lekári mi nedávali žiadnu šancu. Povedali mi, že do dvoch týždňov zomriem (Rozhovor)

Michaela Kevélyová sa zo študentskej brigády na Cypre vrátila omnoho skôr, ako očakávala. Navyše kompletne paralyzovaná. Napriek tomu, že jej lekári nedávali žiadnu nádej na život, Michaela oň zabojovala a urobila pokroky, ktorými vytrela zrak aj im. Hoci je dodnes pripútaná na invalidný vozík, srší z nej toľko pozitívnej energie, že by mohla byť inšpiráciou pre mnohých z nás.

Vybrali sme sa za ňou do Veľkého Kýra pri Nových Zámkoch, kde nás s úsmevom privítala vo svojom ateliéri. V jej hlase ani raz necítite smútok či neistotu. Jediné, čo pripomína, že má hendikep, je jej vozík, no na ten pri jej vyrovnanosti a pokoji okamžite zabudnete. Michaela každou svojou vetou dokazuje, že život si treba užívať a zdravie vážiť, lebo stačí jeden moment a všetko môže byť inak.

V našej redakcii si vážime silné osobnosti, ktoré svoje najväčšie slabosti premenili na svoju najväčšiu výhodu. Ak sa ti páčia rozhovory s inšpiratívnymi ľuďmi, medzi ktorých patrí bezpochyby aj Michaela, môžeš sa pridať do klubu Refresher+ a dať nám tak možnosť pripraviť ich ešte viac.

Keď si ochrnula, bola si na Cypre. Čo si tam robila?

Na Cypre som bola už aj rok predtým. Išla som tam zo školy cez agentúru, keďže som študovala na hotelovej akadémii. Mali sme možnosť vycestovať do zahraničia a spoznávať novú krajinu, tak som ju využila. V osudný rok som na Cyprus dokonca išla sama, lebo tam už nikto zo spolužiakov nechcel ísť. Mne to však nevadilo.

Keď sa mi to stalo, bola som tam asi tri týždne. Práca v gastre ma už omrzela a chcela som si vyskúšať niečo nové, tak som si našla brigádu v darčekovom obchode. Potom to išlo strašne rýchlo. Začala som mať bolesti v krčnej chrbtici a od rána do večera som ochrnula. Malo to veľmi rýchly spád.

Za jeden deň, od rána do večera?

Presne. Už ráno som sa zobudila s bolesťou. Myslela som si, že som sa len zle vyspala alebo som prechladla vzhľadom na klimatizáciu. S týmito ťažkosťami som aj išla do nemocnice a obrátila sa na lekára, ktorý mi podal injekcie – asi na uvoľnenie svalov. Tie mi však nepomohli a už z nemocnice som pravú ruku a nohu „ťahala“ za sebou. Akoby sa už začal ten proces ochrnutia.

Keď som dorazila domov, išla som si ľahnúť. Po zobudení sa som už nedokázala pohnúť pravou polovicou tela. Hneď som volala mame, aby skúsila na internete zistiť, čo mi môže byť, a kamarátovi, aby prišiel po mňa a vzal ma naspäť do nemocnice.

Lekári mi, samozrejme, nedávali žiadnu šancu na rekonvalescenciu. Povedali mi, že do dvoch týždňov dostanem zápal pľúc a zomriem.

Kamarát mi dal ako prvú pomoc pod jazyk cukor, keďže sa domnieval, že mi je zle, lebo mi priveľmi klesol. V aute po ceste som mu však padala do strany, lebo som nedokázala udržať svoje telo. Už mi odchádzalo. Posledné, na čo si spomínam, je, že keď sme dorazili do nemocnice, všade navôkol som videla sanitky. Potom som stratila vedomie, prestala som dýchať a všetky svaly mi zrazu ochabli.

Keď som sa prebrala, bola som ochrnutá od krku dole a napojená na dýchací prístroj. Lekári mi stanovili diagnózu – ischémia miechy. Nedokrvila sa mi miecha a moje telo „vyplo“. Stalo sa to presne medzi stavcom C1 a C2, čiže tesne pod malým mozgom, a práve preto mi ochrnulo takmer celé telo.

Kamarát oboznámil so zúfalou situáciou mojich rodičov, ktorí za mnou prileteli, hneď ako to bolo možné. Nápomocný bol aj konzul zo Slovenska. Na Cypre som ležala približne týždeň, kým som bola schopná prevozu. Menším zdravotným lietadlom som spolu s mamou odletela domov, pričom otec musel ísť komerčnou linkou. Pristáli sme v Bratislave a odtiaľ nás sanitkou presunuli do novozámockej nemocnice. Tam som strávila dva mesiace na ARO a ďalší mesiac na internom oddelení. Celé leto.

Pred koľkými rokmi sa to stalo?

Tohto roku 18. júna to bude už sedem rokov. Preboha, to už je strašná doba.

Ako u teba vyzeral proces zotavovania?