Čo mu táto choroba nezobrala, je chuť žiť, športovať a motivovať ostatných: Okolie si na mňa už aj zvyklo, dokonca mi ľudia povedali, že si ma s dvomi nohami ani nevedia predstaviť.
„Iba 20 percent ľudí, ktorým je diagnostikovaná rovnaká choroba ako mne, prežije. Je to veľmi zriedkavá, no agresívna forma rakoviny. Lekári mi v nemocnici povedali, že sa s ničím takým ešte nestretli,“ hovorí Maroš Kudlík.
Má 36 rokov a pochádza z Komárna, kde aj žije. Vychodil strednú aj vysokú školu, má snúbenicu a pravidelne športuje. Žije naplno a motivuje ľudí. So stratou nohy sa vyrovnával ťažko.
Predtým ako sa začítaš do Marošovho príbehu, radi by sme ti pripomenuli, že tvoriť kvalitný obsah môžeme najmä vďaka našim predplatiteľom. Ak sa ti naša tvorba páči a chceš podporiť redakciu, staň sa aj ty členom klubu Refresher+.
Keď mal 14 rokov, objavil si hrčku v zákolennej jamke. Lekári mu diagnostikovali synoviálny sarkóm, v preklade rakovinové ochorenie mäkkých tkanív. Nezlomilo ho to. Dnes žije plnohodnotne.
Podstúpil som liečebné procedúry vrátane chemoterapií a rehabilitácií.
Čo sa dialo po tom, čo si si našiel hrčku?
Lekári sa spočiatku pokúšali vybrať ju, aj sa im to podarilo. Chvíľu som tak fungoval, chodil som na rehabilitácie, no po nejakom pol roku sa táto moja choroba vrátila. V októbri v roku 2002 mi museli nohu amputovať nad kolenom.
Toto je 5 tipov, ako sa namotivovať na beh. Urob to a vybehneš ešte dnes
25. apríla 2024, 19:00
Opäť som podstúpil liečebné procedúry vrátane chemoterapií, rehabilitácií a podobných vecí, ktoré som mal za sebou aj po prvej operácii. Tu bol rozdiel iba v tom, že som sa učil chodiť s protézou.
Po druhej operácii sa už všetko dalo do poriadku?
Nie. Rok nato sa rakovina objavila znova. Lekári to zistili na jednej z pravidelných prehliadok, ktoré som musel ako onkologický pacient podstupovať. V roku 2005 ma znova operovali, pričom mi vybrali celú stehennú kosť. Až od tejto operácie som považovaný za stabilizovaného a vyzdraveného. Chodím síce každý pol rok na prehliadky, avšak všetko býva v poriadku.
Povedali ti, z čoho to mohlo vzniknúť?
Lekári to netušili. Stále sa ma však pýtali, či som sa na tom mieste neudrel, či som nemal úraz pri športe.
Na nič také si nespomínam. Jednoducho to bolo asi nešťastie. Je to pomerne zriedkavé ochorenie. Dokonca lekári, ktorí mi poskytovali starostlivosť, si niektoré veci museli počas mojej liečby študovať. Vraveli, že sa ešte s takým prípadom nestretli.
Iba 20 percent ľudí s touto chorobou prežije. Je to veľmi agresívna forma rakoviny.
Hľadal si príčinu aj ty sám?
Skôr ma zaujímali informácie o tom ochorení. Niekoľko rokov po operácii som surfoval na internete a hľadal som si rôzne zaujímavosti. Zaujal ma fakt, že štatisticky iba 20 percent s touto chorobou, ktorú som mal, prežije. Je to veľmi agresívna forma rakoviny.
Vieš mi opísať, čo si pred operáciou pociťoval?
Do poslednej chvíľky som dúfal, že lekári nebudú musieť pristúpiť k takému radikálnemu zákroku, ako je amputácia. Večer predtým som ešte stále dúfal, že presa len prídu na nejaký iný spôsob, že sa stane zázrak a podarí sa im zachrániť tú nohu. Presne tak, ako to zvykne byť v nejakých filmoch s „happy endom“, že na poslednú chvíľu sa zvráti nešťastie. Nič také sa však nestalo.
Vzhľadom na to, že na mňa pôsobíš mega pozitívne a vyrovnane, zaujíma ma aj tvoja prvotná reakcia.
Bral som to naozaj dobre. Jednak preto, že mám celkom dobrú povahu a som flegmatik, takže som nad tým len mávol rukou. No určite mi pomohla aj veľká podpora ľudí, najmä rodiny a spolužiakov.
Ja som si predtým hovoril, že si neviem predstaviť existovať bez nohy, ale už keď bolo po tom, zistil som, že to nie je až taký veľký problém. Existujem úplne rovnako ako zdravý človek.
Zaujímalo by ma, akým by som bol človekom, keby sa mi toto nestalo.
Obmedzuje ťa to v niečom?
Obmedzuje ma to napríklad vtedy, keď musím niekam niečo preniesť. Napríklad, keď si mám zobrať hrniec z chladničky a postaviť ho na sporák. Takéto bežné kuchynské úkony sú náročnejšie. Zvládnem ich, ale nezvládnem to napríklad za jednu minútu, ale trvá mi to dlhšie.
Bývam s mamou, takže mi s niektorými vecami pomáha. A keď som so svojou snúbenicou, pomáha mi tiež.
A čo ak nie sú pri tebe blízki? Ako riešiš situácie mimo domova?
Zistil som, že nie je hanba požiadať niekoho o pomoc. Keď som niekde vonku, na verejnosti a potrebujem si napríklad odniesť tanier s jedlom, tak poprosím dotyčného, nech to urobí. Prípadne keď je napríklad klzká podlaha, radšej neriskujem a poprosím o tú pomoc.
Kedysi si nosil protézu. Prečo ju už teraz nenosíš?
Nechcem ju nosiť, lebo som s ňou nemotornejší.
S barlami som omnoho rýchlejší a obratnejší. Je to bremeno navyše. Dal som tomu šancu v roku 2018, no popravde nevedel som si zvyknúť. Navyše je to nepraktické – keď ju mám na sebe, neviem si zapnúť rifle.
Keďže nemám ani kúsok nohy, nedá sa nastoknúť a upevňuje sa objímkou okolo pása.
Okrem toho si na mňa okolie už aj zvyklo, dokonca mi ľudia povedali, že si ma s dvomi nohami ani nevedia predstaviť. (smiech)
Myslíš si, že ťa tvoja zdravotná situácia v niečom zmenila?
Myslím si, že nejaká ľahká zmena tam nastala. Asi som si začal viac uvedomovať dôležitosť zdravia. Ja som si aj dovtedy vážil zdravie, ale takýmto pripomenutím si ho vážim ešte viac. Samého by ma však zaujímalo, akým by som bol človekom, keby sa mi toto nestalo.
Zvykneš nad tým premýšľať?
Občas áno, ale nič neľutujem. Práve naopak. Prišiel som na to, že keby som bol zdravý, dvojnohý človek, určite by som sa nevenoval tak intenzívne športu a motivácii ľudí. Motivuje ma motivovať druhých ľudí.
Súťažím prevažne so zdravými pretekármi. Ak potrebujem pomoc, poprosím asistentov.
Ako motivuješ ľudí?
Považujem sa za človeka s pevnou vôľou a som tvrdohlavý. Keď si niečo zaumienim, idem si za tým. Motivácia prišla až časom, rok po mojom prvom Spartanovi. Znova som bol na tom istom evente, keď za mnou prišiel jeden pán a povedal mi, že ma videl, ako som to zvládol.
Tak si povedal, že sa prihlási aj on a skúsi to. Potom mi napísala aj jedna (už) kamarátka Anička, ktorá ma takisto videla na prvom Spartanovi a tiež ju môj výkon motivoval. Aj ona sa potom na preteky prihlásila. Potešilo ma to. Ja vlastne nič nerobím, iba sa zúčastňujem na tých pretekoch a ľudia, keď ma vidia, urobia dobrú vec aj pre seba, keď začnú žiť aktívnejšie.
Je na Spartan Race nejaká špeciálna kategória pre ľudí s hendikepom?
Nie je tam žiadna špeciálna kategória, hoci teraz sa už ojedinele vyhodnocujú zvlášť aj paraspartania. Objavuje sa to iba na niektorých pretekoch, zatiaľ iba v zahraničí, a nie je to pravidlom na všetkých.
Ako to prebieha, keď musíš zdolávať prekážky? Utekáš s barlami?
Áno. Keď prídem k nejakej prekážke, väčšinou sú pri nej nejakí dobrovoľníci alebo aj rozhodcovia, ktorí kontrolujú, kto ako cez ňu prechádza. Poprosím ich, aby mi podržali barly, prípadne ich preniesli na druhý koniec prekážky, kým cez ňu prechádzam.
A čo plazenie pod ostnatým drôtom? Nerobí ti problém?
S plazením pod ostnatým drôtom nie je vôbec problém. Niekedy, keď je dobrovoľník príliš ďaleko, vezmem si barly aj so sebou. Problém mi nerobí ani prerúčkovanie. Najviac ma však vie potrápiť, keď je prekážka, pri ktorej musím niesť ťažké bremená.
Je tam napríklad betónová guľa, ktorá má 50 kíl a je určená pre mužov. V najnovších pravidlách však upravili podmienky pre paraspartanov, že môžeme zdvíhať ženské váhy. V tom prípade je to iba 35 kíl, čo je však pre mňa stále dosť veľa.
Fantómová bolesť sa prejavuje ako pichnutie ihlou do chodidla zospodu. Samozrejme, do tej nohy, ktorú nemám.
Ako to teda riešiš?
Keďže takúto váhu nedokážem sám zdvihnúť zo zeme, vždy niekoho poprosím, aby mi ju pomohol položiť do rúk. Ja, opierajúc sa o barly, ju dokážem potom doniesť tam, kam treba. Idem si pomaly, svojím tempom. Okrem gule tam sú ešte aj vrecia s pieskom alebo vedrá so štrkom. Pri týchto činnostiach mi niekto pridrží bremeno na chrbte alebo pri krku a nejako to zvládam.
Zvykneš počas fyzickej aktivity pociťovať fantómovú bolesť?
Pociťujem ju takmer dennodenne, no pri športe veľmi nie. Je to bežná a väčšinou sa prejavuje ako pichnutie ihlou do chodidla zospodu. Samozrejme, do tej nohy, ktorú nemám. Väčšinou sa to stáva v pokoji a už som si odsledoval, že často aj vtedy, keď veľa sedím. Alebo keď si veľmi namáham chrbát, napríklad po robení mŕtvych ťahov.
Stretol si sa počas pretekov aj s ľuďmi, ktorí boli voči tebe nepríjemní?
Väčšinou sa tam stretávam s ľuďmi, čo ma podporujú. Sme dobrá komunita a poznáme tam jeden druhého, tešíme sa, keď sa stretneme na nejakých pretekoch. Spomínam si však na svojho druhého Spartana, na východe Slovenska. Akurát som liezol do veľmi strmého kopca, aj zdraví ľudia niekedy chodili po štyroch a museli si pomáhať rukami.
Ja som bol vtedy na Šprinte, na najkratšej trase, a práve tento úsek bol spoločný s ultra pretekármi, ktorí bežali viac ako 42 kilometrov. Pamätám si na jednu ženu, ktorá ma obchádzala a mala veľmi nechápavý až vyčítavý pohľad. Ako keby mi hovorila, že či som normálny, že čo tam vôbec robím.
Mám za sebou 66 zabehnutých tratí vrátane charitatívnych Spartanov.
Ako si na to reagoval?
Ja som sa na tom iba zasmial. Ďalší chalan, ktorý bežal, mi ukázal palec hore, čo ma veľmi potešilo.
Koľko Spartan Race pretekov si absolvoval?
Mám za sebou 66 zabehnutých tratí vrátane charitatívnych Spartanov, ktoré sa nezapočítavajú do oficiálnych štatistík. Tento rok ma ešte čaká Spartan Race Ultra vo Francúzsku, čo chcem veľmi zdolať, lebo sa mi to minulý rok nepodarilo v časovom limite. Jednoducho to musím dať, poctivo sa pripravujem.
To je obdivuhodné číslo. Ako sa pripravuješ na ultra preteky?
Pravidelne chodím na skupinové tréningy, cvičím každý deň aj doma a, samozrejme, regenerujem, chodievam do sauny a termálnej vody. Súčasťou prípravy bolo napríklad aj to, že som urobil slovenský rekord –1000 angličákov za 2 hodiny, 9 minút a 21 sekúnd.
Máš nejaký sen, ktorý si chceš splniť?
Rád by som navštívil viaceré exotické destinácie, kde by som zároveň chcel svojím výkonom ľudí motivovať. Napríklad štáty v juhovýchodnej Ázii. Chcel by som tam absolvovať nejaké preteky a ukázať im, že „takto to robíme u nás v Európe“. (smiech)
Je ešte niečo, čo by si chcel ľuďom odkázať?
Že hýbať sa treba. Pohyb je to najefektívnejšie, čo môžeme spraviť pre svoje zdravie. Ja sám to tak robím, aby som zostal fyzicky aj mentálne v pohode.
