Ako vodič autobusu nazbieral Ondrej toľko vtipných zážitkov, že o nich napísal knihu a onedlho nás čaká rovno jej pokračovanie.
Ondrej Sokol sa do autobusovej dopravy zamiloval už dávno. Na vlastnej koži si vyskúšal povolanie šoféra autobusu na Slovensku, kde ho situácia zhnusila, a tak sa vybral do Nórska. Výsledok? Dnes je žiadaným človekom na pracovnom trhu, v Nórsku urobil parádnu kariéru a medzitým stihol napísať knihu Ako som vozil Nórov. A už onedlho vyjde jej pokračovanie.
„Keby som dostal na výber, či sa vrátim pracovať do Dopravného podniku Bratislava alebo strčím hlavu do nádrže s kyselinou chlorovodíkovou, musel by som si sadnúť a poriadne si to premyslieť.“ Aj takto hodnotí svoje spomienky na bratislavskú MHD, o ktorých sme ho vyspovedali v našom rozhovore. Bavili sme sa aj o platoch, nórskej mentalite, korupcii či najhorších zážitkoch. A Ondrej priznal aj to, či mu už druhá kniha zarába viac ako šoférovanie.
- Na aké rozdiely medzi Nórskom a Slovenskom vždy rád upozorňuje
- Čo zažíval, keď do Nórska prvýkrát odišiel
- Ako hodnotí napätie v nórskej spoločnosti
- Koľko ako autobusár v Nórsku zarába
- Ako sa mu zmenil honorár vďaka písaniu druhej knihy
- Prečo by zvažoval kyselinu namiesto práce v bratislavskej MHD
- Kedy mal arogantnému cestujúcemu chuť odísť aj s laptopom
- Do akých fyzických konfliktov sa v autobuse dostal
- Aké najkrajšie a najťažšie miesta Nórska už za volantom zdolal
- Kedy mal už pocit, že by sa chcel najradšej vrátiť na Slovensko
Pije sa v Nórsku tak, ako na Slovensku?
Nórske alkoholické zvyky sú ovplyvnené tým, že majú k alkoholu sťažený prístup. V supermarketoch kúpite len pivo a cider, po čokoľvek tvrdšie musíte do štátneho obchodu, ktorý má na predaj alkoholu monopol. Alebo do baru, lenže tie sú tiež nebotyčne drahé.
Chľastrežim bežných Nórov je byť cez týždeň nasucho a opijú sa iba v piatok a v sobotu. Ale tiež na to musia ísť fiškálne zodpovedne, takže večer začnú tým, že sa alkoholom z obchodu pripijú do nálady doma.
Potom okolo deviatej večer idú do mesta, strávia večer v bare, kde sa nacengajú akurát natoľko, aby dokázali nadránom prísť domov a tam sa zo svojich zásob dorazia. Zvlášť v nedeľu potom obvykle ulice vyzerajú ako z postapo filmu. Prvého živého človeka uvidíte niekedy okolo obeda.
Keď v Nórsku žiješ svoj bežný život, koľko tam minieš na živobytie?
U súčasného zamestnávateľa viac-menej nič, pretože mi hradí ubytko a stravu; vyvážené je to tým, že preňho pracujem iba v letnej a v zimnej sezóne a celú jeseň som doma. Keď som predtým pracoval na klasický TPP celoročne, stáli ma bývanie, strava, splátky na auto a občasný výlet asi tak polovicu mesačnej mzdy. A to som sa nijako zvlášť neobmedzoval.
Ako dlho ti trvalo, kým si sa naučil po nórsky?
Firma, ktorá ma sem dotiahla, pre nás nových zamestnancov zorganizovala šesťtýždňový rýchlokurz v Bratislave, ale kým som bol schopný rozprávať ako-tak plynule, trvalo to aspoň rok. Mal som šťastie v tom, že vo firme, kam som nastúpil, nás Slovákov bolo len zopár, takže som sa socializoval prevažne s domorodcami.
Vo svojej knihe sa zabávaš na partii Poliakov, ktorí nemali ani potuchy o nórčine, ale vodiči boli potrební, tak ich hneď nasadili na linky. Funguje to tam takto bežne?
Bežné to nie je, ale občas sa to stane. Vtedajšia situácia bola špecifická v tom, že sa menil dopravca. Vodiči od predchádzajúceho k novému odmietli prestúpiť a našli si iné práce. Navyše mesto navýšilo objednané výkony, takže aj keby prestúpili hneď všetci, aj tak by mali málo ľudí.
Obvykle takéto zmeny prebehnú hladšie, aj keď nedostatok profesionálnych vodičov je celoeurópsky problém. Nóri majú šťastie v tom, že majú jedny z najvyšších platov v Európe, a k tomu výborné pracovné podmienky, takže sú, hoci s problémami, ešte stále schopní prilákať aspoň gastarbeiterov z celého kontinentu. Okrem Poliakov tu robí aj veľa Švédov alebo Nemcov.
Európa zažíva v posledných rokov vlnu nevôle voči imigrácii. Ako sa kedysi, keď si prvýkrát nastúpil, a dnes vyrovnávajú miestni obyvatelia s prílivom lacnejšej pracovnej sily z krajín ako Slovensko či Poľsko? Nemajú pocit, že im kradneme prácu, čím argumentujú napríklad podporovatelia Brexitu?
Nórsko, na rozdiel od Slovenska, je cieľom imigrácie už desaťročia, takže domáci sú na cudzincov zvyknutí. U kolegov, dokonca ani v malomestskej firme, kde dovtedy gastarbeiterov nemali, bola prevládajúca reakcia skôr zvedavosť. Ak aj niekto dal namietky, nedal ich najavo nahlas. Samozrejme, záleží aj na tom, ako k novému prostrediu pristúpite vy.
Paradoxne najčastejšie som blbé reči o cudzincoch počul od ľudí, ktorí o deviatej ráno páchli chľastom a vyzerali, že v živote neodpracovali ani minútu.
Čo mi naozaj odpálilo dekel, bol cestujúci, ktorý si na zastávke zmyslel, že si chce ísť kúpiť kávu na cestu. A aby sa poistil, že mu neodídem, nechal si vnútri tašku s notebookom aj kabát.
Keď sme už pri politike, v Nórsku si zažil aj výlet do miest pri ruskej hranici, kde si narazil na dôchodcu, z ktorého sa vykľul vojak nemeckého Wehrmachtu pôsobiaci priamo v tých miestach za druhej svetovej vojny. V Európe zároveň posledné roky narastajú myšlienky pravicového extrémizmu. Stretol si sa takýmito prejavmi aj počas svojho života v Nórsku?
Osobne nie a ako politický prúd sú tu osôbky s takýmto názormi marginálne a zanedbateľné figúrky. Hlavne preto, že za rétoriku, s akou u nás bežne operujú, sa v Nórsku ide natvrdo do basy.
Vybudoval si si v Nórsku po rokoch úspešného pôsobenia na pozícii vodiča renomé, vďaka ktorému sa o teba autobusové spoločnosti pomyselne bijú, aby ťa získali do svojich služieb?
Rád by som si pohladkal ego, ale nie. Bijú sa o mňa hlavne preto, že som nedostatkový tovar, osobné charakteristiky alebo renomé s tým bohužiaľ nič nemajú. Mám potrebnú kvalifikáciu, dvanásť rokov praxe, dobré referencie a ovládam plynule niekoľko jazykov a na súčasnom trhu práce to úplne stačí, aby som nemal problém nájsť si prácu kdekoľvek v Európe.
Čo je príjemné vedieť hlavne teraz, keď môj súčasný zamestnávateľ prehral veľký kontrakt a toto je podľa všetkého moje posledné leto uňho. Nedostatok profesionálnych vodičov je akútny problém v celej Európe, len v Nemecku chýba podľa oficiálnych údajov vyše sto tisíc vodičov.
Zatiaľ sa situácia má tak, že západné krajiny vysávajú vodičov z V4 a V4 na oplátku vysáva Balkán a Ukrajinu. Ale podľa toho, čo som čítal, sa už aj Nemci začali pozerať východnejším smerom a ak tam rozbehnú organizované nábory, po Slovensku už Ukrajinci ani nešteknú.
Otázka, ktorá zrejme zaujíma každého „správneho“ Slováka. Pravdepodobne je to individuálne, veď aj ty si prešiel niekoľko rôznych spoločností aj typov dopravy. Avšak aj tak, koľko zarába vodič autobusu v Nórsku?
Medzi 2500 – 3000 eurami mesačne v čistom. Veľké firmy sú viazané celoštátnou kolektívnou zmluvou, takže tam ktovieaké rozdiely nie sú a urobia ich skôr príplatky za večerné smeny, víkendy a nadčasy. Na druhej strane, keď najmä v lete veľmi chýbajú ľudia a človek je ochotný na nadčasoch zamakať, vie presiahnuť cez štyri tisícky. Tam, kde pracujem teraz, mám len základ, ale zamestnávateľ mi platí ubytovanie a stravu. Nesťažujem sa.
Zarába lepšie práca autobusára v Nórsku či písanie knihy? Kedy vlastne príde druhá?
Zatiaľ ešte stále práca, aj keď je pravda že predaje knihy prekonali moje najdivšie očakávania. Druhá by, po obvyklých zdržaniach a prieťahoch, mala vyjsť v lete. Paradoxne, keďže budem pracovať na severe Nórska až do polovice augusta, dostanem ju zrejme do rúk medzi poslednými. Vydavateľ pôvodne chcel počkať, kým sa nevrátim, ale prehovoril som ho. Bude síce zaujímavé krstiť knihu mesiac po uvedení do predaja, ale občas to robia aj ozajstní spisovatelia...
Dlho si svoje zážitky publikoval na portáli DailyMale. Všimol si vydavateľ teba, alebo si ho oslovoval ty? A bude druhá kniha lepšie zaplatená ako tá prvá?
Vydavateľ z petržalskej obývačky oslovil mňa. Ja som bol skeptický, pochyboval som, že by niekto bol ochotný zaplatiť si za obsah, ktorý má na internete zadarmo. Aj preto som trval na tom, že aspoň polovicu knihy budú tvoriť príhody, ktoré som dovtedy nezverejnil. Toto rácio je zachované aj v pokračovaní.
Čo sa týka honoráru, bol zvýšený o polovicu, ale odvíja sa od predajnosti. Takže úprimne dúfam, že mi zarobí viac ako jednotka, ale pri pokračovaniach človek nikdy nevie.
Čo ti na domácich Nóroch za tie roky práce v tejto krajine prekáža najviac?
Nóri trpia na môj vkus trochu nadmerným sebavedomím, čo sa týka postavenia ich osoby vo vesmíre. Netvrdím, že všetci, ale mnohí z nich trpia ilúziou, že pravidlá a predpisy sú len také nezáväzné smernice, ktoré sa navyše týkajú len ostatných ľudí.
U nás sa na autobus dobieha; bežný Nór, akonáhle si je istý, že ho vodič vidí, uberie do pohodlného vychádzkového kroku a očakáva, že ho bus a 50 ľudí v ňom bude čakať. Bežne na mňa mávajú z chodníka sto metrov od zastávky, akoby autobus bol ich súkromný taxík. Smeti, zasoplené vreckovky alebo zvyšky jedla suverénne hodia na zem alebo na sedadlo, lebo však niekto iný je od toho, aby to po nich upratal.
Aká situácia ťa najviac odrovnala?
Čo mi naozaj odpálilo dekel, bol cestujúci, ktorý si na zastávke zmyslel, že si chce ísť kúpiť kávu na cestu. A aby sa poistil, že mu neodídem, nechal si vnútri tašku s notebookom aj kabát.
Bol to regionálny bus, v špičke, na palube okolo 60 ľudí, ktorí tiež zrejme mali nejaký program, možno potrebovali stihnúť prípoj alebo vyzdvihnúť decko zo školy. A všetci sme čakali, kým si pán Dôležitý donesie kapučínko. Vtedy som bol ešte mladý a sprostý; dnes by som mu odišiel, laptop-nelaptop. Sú to takéto drobučké, každodenné prejavy arogancie, ktoré ma najviac iritujú.
Na druhej strane, v cestnej premávke toto správanie takmer nevidíte – rýchlosť dodržiavajú až úzkostlivo presne, parkovanie na hulváta na výstrahách, ktoré je u nás bežné, tu tiež takmer nevidíte. Ale za to môžu pravdepodobne vysoké pokuty a bodový systém. Človek, ktorý by tu jazdil spôsobom bežným na slovenských cestách, by bol do týždňa bez vodičáku.
V knihe píšeš o špeciálnom type viacdenných výletov, na ktoré si sa pôvodne tešil, ale potom si dostal za úlohu voziť partiu Indov. Očividne ste si nepadli do oka, keďže ti jeden na podlahe zanechal rovno exkrement. Mávaš takéto nechutné zážitky s cestujúcimi často?
Ponachádzal som v buse už rôzne veci, od použitých vložiek až po mŕtvolu predávkovaného narkomana, ale tá konkrétna situácia bola skutočne extrém. Na druhej strane, bavil som sa s niekoľkými vodičmi, ktorí vozia indické skupiny celé roky, a hoci sme sa zhodli na tom, že Indovia sú suverénne najväčší bordelári pod slnkom, až takú skúsenosť nemal nikto iný. Asi som mal proste začiatočnícke „šťastie“.
Bratislavský dopravný podnik zažíva už niekoľko mesiacov nedostatok vodičov, a tak tým potenciálnym ponúka všemožné výhody a plat aj nad 1 500 €. Nerozmýšľal si, že by si sekol s Nórskom a vrátil sa natrvalo do hlavného mesta?
Keby som dostal na výber, či sa vrátim pracovať do Dopravného podniku Bratislava alebo strčím hlavu do nádrže s kyselinou chlorovodíkovou, musel by som si sadnúť a poriadne si to premyslieť.
Ja uznávam, že od roku 2007 sa mnoho vecí zmenilo k lepšiemu... ale mnoho vecí sa naopak vôbec nezmenilo. A ja mám moju prácu príliš rád na to, aby som si ju nechal znechutiť slovenským zamestnávateľom. Som ochotný u nás občas brigádne vypomôcť, keď celú jeseň aj tak sedím doma, ale pracovať na SK nastálo? Možno časom zmením názor, ale momentálne fakt necítim potrebu si takto ubližovať.
A mimochodom, o plate som sa bavil s viacerými známymi a zhodli sa, že 1500 je rozprávka pre naivky. Teoreticky sa dosiahnuť dá, v hrubom, plnými prémiami, odrobenými víkendmi a kvadriliónom hodín nadčasov. Reálne im, v dobrý mesiac, na účte pristane okolo tisícky. Ale v našich končinách je bežné, že čím viac sa dopravca v inzerátoch bije do pŕs „adekvátnym a zaujímavým ohodnotením“, „príjemným prostredím nadnárodnej spoločnosti“, „sociálnym programom“ a ja neviem čím ešte, tým väčšia mizéria to v realite obvykle je.
Raz si písal zážitky z pražského letiska Ruzyň. Spomínal si, že trpíš profesionálnou deformáciou, pretože si neustále všímaš mieru organizácie dopravy. Keby si sa takto zapozeral na bratislavskú MHD, čo by ti hneď udrelo do očí a nie je v poriadku?
Bratislavská MHD je niekde na polceste. Je fajn, že existuje nejaký integrovaný systém, ale stále je – zbytočne – komplikovanejší než podobné systémy kdekoľvek v zahraničí. MHD je oproti podobne veľkým mestám podfinancovaná a poddimenzovaná – všetci hovoria o tom, že by chceli dostať ľudí do verejnej dopravy, ale keď vidím, aká narvaná je MHD v špičke, rozmýšľam kam by sa asi tak pomestili. Výstavba električkových tratí ako kapacitného nosného systému ide nenormálne pomaly – viď Petržalka. Nové mestské vedenie má veľké plány a ja im držím palce.
Špecifickou kapitolou v tvojom živote sú zrejme slovenskí vodiči autobusov v Nórsku. Niektorí bojujú a vydržia ako ty, iní sa napriek všetkému vzdajú relatívne rýchlo. Čo vás, tieto dve skupiny, odlišuje?
Záleží hlavne od toho, s akými očakávaniami tam človek pôvodne išiel. Niekto sa sem prišiel usadiť a začať nový život, niekto si prišiel zarobiť, splatiť hypotéku a keď dosiahol cieľovú sumu, vrátil sa domov za rodinou. Čisto subjektívne mám pocit, že veľa ľudí, ktorí tu pôvodne chceli zostať len rok-dva sa tu napokon usadilo nastálo a sami hovoria, že si návrat do toho bordelu u nás nevedia predstaviť.
Viacerí z nich vo firme postúpili na pozície dispečerov, plánovačov, dokonca aj do manažmentu, pretože zamestnávateľ videl, že sú schopní a dal im šancu. V bežnej SADke alebo dopravnom podniku by ju v živote nedostali. Ešte by im bolo vynadané, že svojimi návrhmi zlepšení mútia vodu a nikdy sa to tak nerobilo.
Množstvo ľudí si myslí, že Nóri sú puntičkári, ktorí vždy investujú do kvality. Z tvojho rozprávania však vieme, že radi vymýšľajú „zlepšováky“ v dielňach, keď sa autobusy pokazia, a viackrát si sa sťažoval aj na nákupy značky Scania, ktorú však dnes vyrábajú v Číne. Máme o nich mylné predstavy?
Nákup vozidiel sa odvíja od požiadaviek objednávateľa dopravy – mesta alebo kraja. V Nórsku sa robia verejné súťaže, v ktorých si objednávateľ stanoví požiadavky na vozidlá – počet dverí, kapacita, nízkopodlažnosť, druh pohonu a podobne. A pri vyhodnocovaní je jedným z kritérií – ale nie jediným a často ani nie najdôležitejším - práve cena.
Každý uchádzač si vyskladá ponuku podľa seba, niektorí uprednostnia drahšie, ale kvalitnejšie vozidlá a niektorí sa snažia aj v tomto smere ušetriť. Môj terajší zamestnávateľ nakupoval spoločný produkt Scanie a čínskej fabriky Higer pre vyhranú zakázku na juhu Nórska, a aby vytĺkol množstevnú zľavu, nabalil na ten nákup aj ďalšie busy pre iné časti krajiny.
Bohužiaľ sú to príšerné, kazivé šmejdy... Ale nejaký chmuľo si spočítal, že vďaka nízkej obstarávacej cene sa aj pri zvýšených nákladoch na opravu a údržby oplatia. Vzhľadom na to, že tento rok už kupovali inú, západnú značku, predpokladám že sa poučili. Nie sú prví ani poslední - väčšina dopravcov si prešla obdobím nadšenia z nejakého lacného šmejdu a následným vytriezvením a návratom k osvedčeným a kvalitným, hoci drahším produktom.
Rovnaký mýtus o Nóroch panuje aj v oblasti korupcie, vraj tam žiadnu nemajú. Ty ale trochu vieš, ako to tam chodilo so zákazkami na miestnej či štátnej úrovni v autobusovej doprave. Aj tak však Nóri majú Slovákov v korupcii čo doháňať?
Ak by sme korupciu prirovnali k rakovine, je ňou Slovensko prerastené úplne celé skrz na skrz a pacientovi je poskytovaná už len paliatívna starostlivosť, zatiaľ čo v Nórsku každý tumor, ktorý objavia, okamžite vyrežú a zlikvidujú. Ak politika na akejkoľvek úrovni nachytajú pri korupčnom jednaní, nielenže okamžite skončí, je stíhaný a často aj uväznený, ale naviac ho celá spoločnosť vníma ako vyvrheľa a chodí kanálmi.
U jedného môjho zamestnávateľa bolo za korupciu odsúdených sedem ľudí, z toho dvaja len preto, že si firmou, ktorá vyhrala tender na dodávku autobusov, nechali zaplatiť pracovné obedy. Skrátka, ak je v Nórsku niekto skorumpovaný, našlapuje potichučky, nehrabe príliš vo veľkom a aj tak žije v neustálej hrôze, kedy naňho prídu. Porovnajme si to teraz s našimi prasatami, ktoré úplne bez hanby žerú, koľko vládzu, nepokryte pri tom mľaskajú a keď ich prichytia, reakciou je niečo v zmysle „beriem na vedomie“.
Nóri žijú ekologicky najmä vďaka tomu, že ťažia fosílne palivá, na ktorých potom zarábajú, ale svoju krajinu si udržiavajú relatívne šetrnú k prírode, všade jazdia elektromobily. Je niečo, čo ťa na tomto koncepte fungovania spoločnosti irituje, alebo naopak teší a rád by si to aplikoval u nás doma?
Čo sa týka elektromobilov, sú tak trochu obeťou vlastného úspechu a vedie sa dosť ostrá diskusia o odstránení výhod, vďaka ktorým sa vôbec presadili. Okrem oslobodenia od daní môžu napríklad jazdiť v BUS pruhoch, neplatia mýto, parkovné ani poplatky za trajekty a už je ich na cestách dosť na to, aby boli výpadky v príjmoch citeľné.
K prestúpeniu z áut do busov pomáha hlavne nórsky štýl podpory verejnej dopravy, ktorý by som u nás rád videl. Pri výberkách sa dôraz nekladie len na cenu, ale aj na kvalitu poskytovanej služby – hybridnosť vozidiel, dostatočná frekvencia spojov, pohodlné sedadlá, nie tie plastové ohavnosti čo sa presadzujú u nás, spoje dimenzované tak, aby sa mimo špičky cestovalo posediačky.
Klimatizácia a nízkopodlažnosť, sú samozrejmosti, o ktorých sa nikto nezmieňuje. Proste, keď sa Nór rozhodne, že namiesto auta pôjde verejnou dopravou, čaká ho relatívne slušný komfort a nie hnusná, prepchatá prehriata (prípadne rovno horiaca) rároha, ktorou sa bude trmácať do cieľa trikrát dlhšie.
Aký najextrémnejší terén si musel na autobuse zdolávať?
Ťažko povedať, viacero mojich pôsobísk malo extrémne podmienky. Teraz pracujem v severnom Nórsku na ostrove Mageroya, kde vozím prevažne turistov z prístavu na útes Nordkapp. Okrem drastických prevýšení je tu problémom vietor. Ostrov je úplne pustý, rastie tu len tráva, mach a zopár zakrpatených kríkov, ale stromy tu práve kvôli vetru neprežijú, takže ho ani nemá čo zbrzdiť.
Zažil som tu víchrice s rýchlosťou 25-30 metrov za sekundu, čo je podľa stupnice úroveň orkánu. Keď vietor zdvihol zo zeme drobné kamienky a vrhol mi ich proti autobusu, znelo to, akoby ho kropili guľometom. Raz som takto prišiel o štyri okná, inokedy mi dokonca vytrhlo stropný ventilačný poklop. Niekedy je kumšt udržať sa na ceste. Plus, tento rok sme poslednú snehovú búrku mali 10 júna.
Predtým som pracoval v meste Tromso, kde boli poveternostné podmienky také, že som na autobus MHD priamo v centre bežne musel nasadzovať reťaze, aby som sa vôbec niekam dostal. V okolí Kirkenesu, som zase jazdil počas polárnej noci po rozmlátených okreskách cez ľudoprázdnu pustatinu, kde teplota dosahovala -38 stupňov, a s busom plným ázijských turistov hľadal polárnu žiaru. Aj keď, na zimu som zvyknutý a najviac ma štvalo, že nebolo -40, aby som mal fotku teplomeru na môj Instagram.
Keby si mal rozdeliť svojich tradičných cestujúcich na niekoľko základných typov, aké by to boli?
Ťažko povedať. Mňa na cestujúcom zaujímajú len dve veci – či je normálny človek alebo hovädo. Pričom hovädo je širokospektrálna kategória, zahŕňajúca všetko od hlučných ožranov, bordelárov, ten typ čo hučí do telefónu na celý autobus až po týpka čo si vyloží hnáty v zabahnených bagandžiach rovno na sedadlo. 99 percent cestujúcich sú normálni ľudia, lenže keď denne preveziete päťsto kusov substrátu, je aj to jedno percento viac než dosť. Aj preto mi mestská doprava ani trochu nechýba.
Napadol ťa niekedy cestujúci? V knihe si písal aj o prípadoch, kedy boli autobusári prepadnutí či dokonca zavraždení.
Niekoľkokrát som mal namále, ale vždy som to nejako dokázal odvrátiť. Niekoho som zastrašil, niekoho ukecal, aby sa skľudnil (slová „usmej sa do kamery, blbeček“ doprevádzané ukázaním na predmetný objekt urobia aj s najagresívnejším indivíduom divy), niekto sa vyvrieskal a ukľudnil sám. A v dvoch prípadoch agresora vyviedli privolaní policajti.
Momentálne v Nórsku pracuješ sezónne, a teda niekoľko mesiacov zarezávaš a ostatok roka tráviš doma. Čomu sa venuješ vo voľnom čase, keď si späť na Slovensku?
Napríklad píšem knihy. Okrem toho cestujem, chodím na túry a dobieham kultúrne resty, ktoré sa mi počas sezóny nakopili – čítam knižky, chodím do divadla, pozerám seriály, ktoré sa mi za celý rok nakopili... A niekedy aj pracujem, zvyknem sem-tam vypomôcť, ak niekomu veľmi akútne chýba vodič. Už som takto jazdil na výluke za železnicu alebo viezol lyžiarov z Dánska do Krkonôš.
Na ktoré miesto v Nórsku sa už po negatívnom zážitku nechceš nikdy vrátiť? A mal si už niekedy pocit, že chceš s celým Nórskom seknúť a už sa tam nikdy nevrátiť?
Nie je to ani o konkrétnom mieste, ale pracovať vo veľkomestskej MHD je niečo, čo ma už skutočne ani trochu neláka. Bez ohľadu na to, či sa bavíme o veľkomeste nórskom, nemeckom alebo slovenskom. Občas som si aj myslel, že mám Nórska plné zuby, ale potom som si vyskúšal prácu v niekoľkých slovenských SADkách, a vždy som sa na sever rád vrátil.
