V uliciach chýbajú chodníky a priechody pre chodcov. Keď sme s manželom o jeden požiadali na mestskom úrade, povedali nám, že si ho musíme zaplatiť sami, alebo vyzbierať od susedov 35-tisíc dolárov.
Už rok a pol žijem v Houstone. Keď sa ma niekto spýta, ako by som ho opísala, okamžite mi napadne – obrovská diaľničná križovatka. Celým mestom sa tiahnu diaľnice, nadjazdy a podjazdy a život sa odohráva popri nich. Hoci počtom obyvateľov ide o štvrté najväčšie americké mesto, rozlohou je väčšie ako Los Angeles.
Pre obrovské vzdialenosti medzi mestskými časťami nedávalo zmysel, aby v Houstone postavili metro či inú formu rýchlej verejnej dopravy. V meste síce jazdia autobusy, ale kto môže, sa im radšej vyhne, pretože cesta nimi do cieľa zaberie pokojne aj hodinu a pol. Preto, keď tu chceš prežiť, musíš vlastniť auto.
V 50. rokoch minulého storočia mal Houston len jednu diaľnicu. S rozvojom automobilovej dopravy sa však začalo rozvíjať aj mesto, ktoré už vtedy predstavovalo dôležitý priemyselný a dopravný uzol. Diaľnice tu stavali vo veľkom, a dokonca pre tento účel zbúrali aj časť centra mesta a jej obyvateľov presťahovali inam. Z tohto dôvodu má dnes centrum Houstonu veľmi netypické rozloženie. Postavili ho nanovo – okolo diaľnic, pričom rovnaký model použili aj pri iných mestských častiach.
V Houstone sa môžeš presúvať po sedemnástich diaľniciach. Jedna z nich má v istom úseku spolu s pripájacími cestami až 26 pruhov. Keď som po houstonskej diaľnici šoférovala prvýkrát a v spätnom zrkadle uvidela, ako sa za mnou valia stovky áut, oblieval ma pot a mala som pocit, že to neprežijem. Už som si zvykla, ale vždy som radšej, ak sa takejto jazde môžem vyhnúť. Poznám niekoľko ľudí, ktorí po diaľniciach radšej nechodia vôbec, pretože sa boja. Hoci môžeš jazdiť aj tak, že sa im budeš zámerne vyhýbať, ale cesta sa ti výrazne predĺži.
Ani bohatá diaľničná výstavba v Houstone vždy nezaručuje plynulú dopravu. Menším či väčším zápcham sa tu ráno nevyhne nikto, kto sa potrebuje dostať bližšie k centru mesta. Rodičom to uľahčujú aspoň školské autobusy, ktoré ráno zvážajú deti do škôl a popoludní zasa naspäť domov.
Bez auta sa v Houstone nezaobídeš
Keď sme sa sem plánovali presťahovať, vedeli sme, že budeme musieť veľa šoférovať. Nečakali sme však, že sa bez auta nedostaneme ani do potravín. Všetko je tu od seba ďaleko a chodec na ulici je vzácny úkaz. Chodiť peši je priam nebezpečné: nikto na semafore totiž neočakáva, že by sa nejaký nešťastník snažil prejsť cez priechod. Byť chodcom si vyžaduje veľkú ostražitosť. Vždy musíš rátať s tým, že vodiči áut s tebou nerátajú.
Keďže tu ľudia peši nechodia, asi nikoho okrem nás nevyrušujú chýbajúce chodníky.
Nie, že by vôbec nikde neboli – ale na mnohých úsekoch chýbajú. Nepochopiteľne sa skončia a už nepokračujú. Za zmienku stojí i to, že chodník je vždy iba na jednej strane cesty. Chodci tak musia prechádzať cez cestu, na ktorej nie je žiadny priechod pre chodcov.
Z nášho susedstva máme v pešej vzdialenosti jedine ihrisko, kostol a pickleballové
kurty – aj preto sme minulý rok začali s týmto športom. Dostať sa tam je však celkom adrenalín, pretože musíme prejsť cez frekventovanú cestu bez priechodu pre chodcov. Môj manžel tak veľmi túžil po priechode, že oň požiadal radu mesta Houston.
Žiadosť si prečítali, schválili a odporučili mu, aby kontaktoval úrad našej mestskej časti. Tí si ju tiež prečítali, cenu odhadli na 35-tisíc dolárov (približne 30-tisíc eur, pozn. red.) a vyhlásili, že na to nemajú peniaze. Povedali nám, že ak priechod chceme, tak nech si ho zaplatíme alebo naň vyzbierame peniaze. Vtedy sme definitívne pochopili, že toto mesto nie je pre peších a s úletmi ako priechody pre chodcov tu nepochodíme.
Na Slovensku sme chodili peši stále. Po pár týždňoch v Amerike som si uvedomila, že všetky šípky na mojich smart hodinkách klesli. Kombinácia horúceho houstonského leta a presunov autom spôsobili, že som takmer vôbec nechodila.
Jediní ľudia, ktorých som v meste vídala chodiť pešo, nosili najmodernejšie športové oblečenie. Časom som pochopila, že si chôdzu plánujú. Inšpirovala som sa nimi a začala chodiť na plánované prechádzky. Niekedy po chodníkoch, inokedy po krajniciach. Postupne som chôdzu dokonca povýšila na beh. Za posledný rok som odbehla najviac kilometrov v živote.
Autám prispôsobujú všetko
Americká automobilová kultúra výrazne ovplyvňuje aj deti. Tie, pochopiteľne, nemôžu šoférovať, a preto sú závislé od áut rodičov. Svoju sedemročnú dcéru by som ešte nepustila samu autobusom na krúžok alebo pešo za kamarátmi ani na Slovensku, no dvanásťročnú už áno.
V USA musia rodičia rozvážať svoje deti minimálne dovtedy, kým dovŕšia šestnásť rokov. Hoci nemám ešte také veľké deti, myslím si, že v istom momente to už musí byť otravné nielen pre rodičov, ale aj pre tínedžerov, ktorých to oberá o slobodu. Šestnáste narodeniny tu preto považujú za dôležitý míľnik. Deti často dostanú auto, konečne sa môžu presúvať samé a zakúsiť radosti tínedžerského veku bez neustáleho dohľadu rodičov.
Texas má jedno motto, ktorým sa rád pýši: „Everything is bigger in Texas“ – v preklade „V Texase je všetko väčšie.“ Platí to aj o autách. Najviac sa tam predávajú tri modely: Ford F-150, Chevrolet Silverado a RAM 1500. Všetky tri sú obrovské trucky. Keď ma takéto autá obkľúčia na diaľnici, chytá ma panika.
Napriek tomu, že sa modely veľkých áut umiestňujú v rebríčkoch kvality skôr na nízkych priečkach, Texasania ich zbožňujú. Prekvapilo ma, aké sú drahé – cena záleží od modelu, ale s priemernou výbavou stoja takéto autá okolo 50-tisíc dolárov (približne 43-tisíc eur, pozn. red.).
Američania v autách trávia množstvo svojho času. V rodine majú dve a ak sú už deti veľké, pokojne aj viac. Autám v Texase preto prispôsobili všetko. Všetky fastfoodové reštaurácie, ale aj mnohé lekárne majú drive-thru a supermarkety ponúkajú možnosť vyzdvihnúť si online nákup priamo z auta.
Rozľahlé parkoviská alebo garáže sú nevyhnutnosť. Nikdy sa mi tu nestane, že by som niekde nezaparkovala a najmä sa vďaka tým obrovským parkovacím miestam vždy cítim ako kráľovná parkovania.
S tým, že takmer všade musíme ísť autom, sme sa postupne zmierili, je to súčasť nášho terajšieho života. Chýba mi však, že tu nikdy náhodne nestretneme na ulici kamošov zo školy alebo iných známych. Všetci sú vo svojich autách.
