Existuje vážny nepomer v zastúpení žien v americkom filmovom priemysle, alebo je to len výmysel sfanatizovaných feministiek? Prečo staršie ženy nehrajú takmer v žiadnych hollywoodskych filmoch?
Hoci sú v dnešnej dobe mnohí ľudia skalopevne presvedčení, že diskriminácia snáď v akejkoľvek podobe je na ústupe, existujú oblasti, kde prekvitá neustále a aj napriek technologickým a civilizačným pokrokom je takmer na rovnakej úrovni ako pol storočia dozadu. V posledných rokoch rezonovala aj u nás téma rasizmu pri odovzdávaní cien filmovej akadémie, no nejako sa pozabudlo, že v hollywoodskej továrni na sny, resp. vo filmovom priemysle ako takom, existuje ďalší zrejme rovnako palčivý druh diskriminácie alebo, ak chcete, nerovnosti - sexizmus. Slovenský slovník cudzích slov ho definuje ako prejavy nadradenosti jedného pohlavia (obyčajne mužského) nad druhým; diskriminujúce zaobchádzanie, obyčajne voči ženám, a to najmä v zamestnaní.
Ak teda píšeme, že tento jav v Hollywoode naozaj existuje, asi by bolo vhodné toto tvrdenie podložiť nejakými relevantnými faktami. Že nie sme zďaleka prví, ktorí sa na túto tému pozreli bližšie, sa určite dovtípili aj menej vnímaví jedinci a tak, namiesto vynachádzania kolesa, poďme rovno použiť to, čo svedomito pred nami vypátrali iní a nejako si to zhrnúť a hodiť do kontextu. Pôvodne sa mal tento článok zaoberať otázkou, prečo sa hollywoodske herečky v zrelšom veku čoraz menej objavujú na plátne, no pri hrabaní sa v rôznych článkoch a zdrojoch som si uvedomil, že táto problematika je oveľa komplexnejšia a vyžaduje širší nadhľad. K tomu sa ale samozrejme dostaneme tiež. V prvom rade si treba uvedomiť, aký majú filmy a kinematografia ako taká dopad na našu spoločnosť a jej vývoj. Je to neodmysliteľná súčasť našej kultúry a formuje a ovplyvňuje myslenie jednotlivcov či celé generácie.
Napriek tomu, že príbehy sú často iba fabulácie toho, čo naozaj píše život, odrážajú v nemalej miere skutočný svet, spoločnosť, jej usporiadanie, históriu a hodnoty, ktoré jú definujú. Keď však v rámci rozprávania nedávajú každému rovnakú príležitosť vystupovať v nich, môže začať odrážať svet, ktorý je odlišný od toho nášho skutočného. Akýsi zdeformovaný obraz o ňom. V podstate, ak by sme žili v takom zastúpení (čo sa týka pohlavia), aký vídame na obrazovkách alebo na plátnach kín, zrejme by hrozila populačná kríza. Žarty ale bokom, dôvodov, prečo je potrebné sa týtmo zaoberať je oveľa viac. Ak nazrieme do histórie, rýchlo sa presvedčíme, že sexizmus a fenomén nerovnosti medzi mužmi a ženami, ako by si mohol niekto myslieť, vo filmovom priemysle nie je nejaký výmysel znudených aktivistiek v posledných rokoch.
Filmy, ktoré sa snažili vyvážiť ich patriarchálny charakter a mali feministický podtón vznikali už v ranej ére Hollywoodu, resp. zvukového filmu a ich význam je dodnes v rámci tejto problematiky nespochybniteľný. V roku 1939 nakrútil newyorský rodák George Cukor snímku The Women, ktorá, súdiac už podľa názvu, bola čisto o ženách a obsadená výlučne ženským osadenstvom. Pri 130 herečkách dokonca aj zvieratá, ktoré sa tu objavili, boli ženského pohlavia. Film má divadelný charakter a je postavený čisto na dialógoch hlavných aktérok, ktoré paradoxne non-stop rozoberajú svoje mužské proťajšky. Hoci ide o odľahčenú drámu a satiru na život žien z vyššej spoločnosti, vo svojej dobe pôsobil ako zjavenie a pre feminizmus vo filmovej teórii má čestné miesto. Bringing Up Baby z roku 1938 od Howarda Hawksa mal síce menej ženských postáv, no jeho hlavná hrdinka Susan (Katharine Hepburn) je hotové tornádo a postrach pre jej mužského súpera Huxleyho (Cary Grant).
Príbeh je rovnako šialený ako ona. Jej pes totiž Huxleymu ukradne vzácnu dinosauriu kosť, čo má za následok celú sériu rozmanitých groteskných a absurdných situácii, ktoré akoby rámcujú a vtipne vytvárajú alegóriu pre súboj pohlaví. Bláznivá komédia, ktorých je aj v súčasnosti ako šafránu, je jednoducho „must see“ pre všetkých, ktorým na obrazovke chýbajú výrazné a silné ženské charaktery. Medzi ďalšie kúsky z tohto obdobia hodné vašej pozornosti sú Gone With the Wind (1939, režiséri Victor Fleming, George Cukor, Sam Wood), Adam's Rib (1949, Cukor), Now Voyager (1942, Irving Rapper) alebo The Thin Man (1934, W. S. Van Dyke). Tieto všetky predstavujú alebo výrazné rôzonorodé ženské charaktery alebo aspoň party, v ktorých sa ženská postava vymaní zo stereotypnej pasívnej okrasy čisto mužského ansámblu. Tvorili však zanedbateľnú menšinu, hlavné slovo mali v drvivej väčšine aj tak muži.
Ak sa pýtate, prečo skáčeme takmer 80 rokov do minulosti, odpoveď je veľmi jednoduchá a pomerne znepokojujúca. Odvtedy sa toho totiž veľa nezmenilo a tento výrazný nepomer pretrváva dodnes. Hoci majú pohyblivé obrázky už čosi vyše 100 rokov, filmová teória je pomerne mladá veda a téma nerovnosti pohlaví nevynímajúc. V roku 1975 kultúrna a filmová teoretička a režisérka Laura Mulvey vydala esej Visual Pleasure and Narrative Cinema (Vizuálna slasť a naratívny film) publikovanú v časopise Screen. Kritizuje v nej projekciu patriarchálneho usporiadania sveta do tradičného filmu, v ktorom muž je ten, kto sa pozerá (subjekt) a žena je tá, ktorá je vystavovaná (objekt). Vo svojej koncepcii pritom vychádza z psychoanalýzy a zdôrazňuje Freudov pojem slasť zo sledovania, ktorej sa muž zúčastní aktívne a žena pasívne. V podstate týmto položila základy feministickej filmovej teórie a zaoberá sa tu javmi, ktoré, ako si povieme o chvíľu, naďalej pretrvávajú.
Ak si niekto myslí, že táto téma už dávno nie je aktuálna a problémy s ňou súvisiace sú prekonané, z omylu ho môže vyviesť skúmanie a závery doktorky sociálnych vied Stacy Smith z Kalifornskej univerzity (UCLA), ktorá je zakladateľkou Iniciatívy pre média, diverzitu a spoločenských zmien a vo svojich prácach sa zaoberá tým, ako audio-vizuálne média reprezentujú postavenie žien v našej spoločnosti a negatívny dopad tohto fenoménu na divákov. V roku 2016 sa zúčastnila ako rečníčka na TEDWomen konferencii v San Franciscu, kde prezentovala dáta nazbierané za posledné roky, ktoré dokazujú, že ženy dostávajú vo filmovom priemysle oveľa menej priestoru ako muži a ak ho aj majú, vo filmových príbehoch zástavajú skôr pasívnu a okrasnú funkciu a málokedy sa stávajú stredobodom pozornosti ako hýbateľkou deja. A to sa bavíme o bielych heterosexuálnych ženách. Herečky afroamerického pôvodu či homosexuálnej orientácie sú na tom v zastúpeni v hollywoodskych filmoch podstatne horšie.
Infografika prezentuje nepomer v zastúpení ženského pohlavia v 700 najpopulárnejších filmoch počas jednotlivých rokoch
Stacey so svojim tímom analyzovala 800 filmov z rokov 2007 až 2015, kde katalogizovali každú postavu, ktorá prehovorila aspoň jedno slovo podľa pohlavia, rasy, sexuálnej orientácie alebo fyzického handycapu. Výsledky z jednotlivých rokov hovoria jasne. Zastúpenie žien vo filmoch sa pohybuje medzi 28 a 32% z celkového počtu hovoriacich postáv (35 205) a ich priemerný pomer k počtu mužov je 2,3:1. Je teda výrazne nižšie. Čo je však mierne alebo aj dosť zarážajúce, je skutočnosť, že podobný výsledok bol aj v rámci rovnakej analýzy filmov z rokov 1946 až 1955, avšak pri takmer polovičnej populácii USA. Pri skúmaní stovky najúspešnejších filmov Hollywoodu v roku 2015 vyšli nemenej prekvapivé čísla: iba 32 filmov malo hlavnú ženskú postavu, alebo aspoň ženskú postavu, ktorá sekunduje tej hlavnej, 3 z tohto počtu neboli bielej pleti alebo heterosexuálnej orientácie a iba jedna mala nad 45 rokov. Tým sa možno aj dostávame k téme, ktorú som nakusol na začiatku.
Prečo sa staršie, v mladosti pomerne úspešné, herečky neobjavujú v takmer žiadnych hollywoodskych snímkach? Odpoveď je pomerne prostá a nepríjemná. Jednoducho o ne nie je záujem. A prečo? Tieto výskumy rovnako potvrdili, že ženy sú pred kamerami oveľa častejšie prezentované ako sexuálny objekt a v pomere k mužskému počtu sú trojnásobne častejšie nahé alebo majú na sebe oblečenie, ktoré ich sčasti odhaľuje. Staršie herečky teda producentom nepripadajú atraktívne a ich úloha ako sexuálneho objektu vo filme je teda málo atraktívna.
Napríklad taká Maggie Gyllenhaal (The Dark Knight) si tento prístup zažila na vlastnej koži:
„Čo sa týka toho byť herečkou v Hollywoode, sú tu isté veci, ktoré vás dokážu aj po rokoch zaskočiť. Mám 37 rokov a bolo mi povedané, že som príliš stará na to, aby som hrala milenku 55 ročného chlapa. Bola som v šoku. Cítila som sa kvôli tomu zle, potom som bola naštvaná a nakoniec som sa na tom už iba smiala.“
Že si producenti a tvorcovia vyberajú herečky často kvôli vzhľadu dokazujú aj výpovede ďalších známych tvárí. Goldie Hawn (The Sugarland Express) napríklad pre magazín People spomína na svoje skúsenosti z mladosti:
„Mala som 19. Šla som na casting a bola som riadne vystrašená. Agent nebol v pracovnom oblečení, ale v župane. Hned som vedela, že je prúser a hľadala som dvere. Chcela som vypadnúť. Povedal mi, aby som mu ukázala nohy. Snažila som sa z toho vykrútiť. Nakoniec som si ale sadla a nútil ma pobozkať ho. To už som nevydržala a ušla som. Plakala som a nemala som ani peniaze, aby som mohla ísť naspäť na svetový veľtrh, kde som mala tancovať. Naštvaný po mne hodil dvacku, aby som mala aspoň na taxík.“
Debra Messing (The Mothman Prophecies) má zase zlú skúsenosť priamo spred kamery:
„Bolo to moje prvé nakrúcanie. Mala som milostnú scénu s Keanu Reevesom. Padla klapka a potom režisér (mimochodom jeden veľmi známy pán) zakričal ,STOP! Ako rýchlo môže ísť na plastiku? Jej nos ničí môj film!' Bol to šok. Bola som taká sebavedomá, čo sa týka môjho hereckého vzdelania. Študovala som v Londýne a ako herečka som bola dobre vybavená znalosťami a skúsenosťami, no potom som šla sem a stalo sa mi toto - celá moja herecká osobnosť bola zredukovaná na nehollywoodsky nos.“
Elizabeth Banks (Hunger Games):
„Prvý agent, ktorého som stretla v tejto brandži mi povedal, aby som si dala zväčšiť prsia. Dnes som rada, že som na to nemala dosť peňazí a nešla som do toho. Samozrejme, zmluvu som s ním nepodpísala.“
Svoje k tomu nedávno povedala aj Jessica Chastain (Zero Dark Thirty, The Martian), ktorá bola tento rok členkou poroty na festivale v Cannes:
„Toto je prvýkrát, čo som za 10 dní odsledovala 20 filmov, pričom filmy milujem, a jedna hlavná vec, ktorú som si z toho vzala, bolo to, ako sa svet pozerá na ženy prostredníctvom ženských postáv, ktoré som tu videla. Dosť ma to vzalo, ak mám byť úprimná. Boli tu samozrejme nejaké výnimky, ale bola som skrátka prekvapená tým, ako sú ženy zobrazované vo filmoch.“
Podobne sa vyjadrovala aj k zastúpeniu tvorcov ženského pohlavia, ktoré tvorilo iba 15% z celkového počtu:
„Dúfam, že keď zvýšime počet ženských rozprávačov príbehov, myslím, že to ovplyvní aj bežné ženy v ich životoch a ich sebavedomie a ambicióznosť.“
Keďže festival v Cannes sa zameriava skôr na menej komerčné a predovšetkým európske filmy, sú tieto fakty o to závažnejšie, aj keď Stacy Smith priznáva, že v prípade európskeho filmového priemyslu je to menej alarmujúce. Rozdiely sú aj v prístupe k finačnému ohodnoteniu na základe pohlaví hercov. Diane Kruger (Troy, Inglourious Basterds) sa napríklad podelila o svoju skúsenosť:
„V USA som nikdy nebola platená rovnako ako moji mužský spoluherci, vo Francúzsku áno.“
Podobne to vidia aj Jessica Chastain, Oprah alebo Gwenyth Paltrow, ktorá hovorí:
„Vie to poriadne zabolieť. Váš plat je spôsob, ako ohodnotiť váš výkon. Ak sú muži platení oveľa viac ako vy za tú istú prácu, vie to byť pekne na hovno.“
Jennifer Lawrence (Hunger Games) si zo začiatku musela hrýzť do jazyka, keď mala pocit, že by mala dostať pridané, no dva roky dozadu vyhlásila, že submisívnemu prístupu je koniec:
„Klamala by som, keby som tvrdila, že sa mi nestávalo, že som kývla na ponuku bez poriadneho vyjednávania len preto, aby ma mali za tú milú a dobrú. Nechcela som byť za problémovú alebo rozmaznanú hviezdičku, čo si pýta nemožné. Vtedy sa mi to zdalo ako dobrý prístup, až kým som na Internete nevidela a neuvedomila si, koľko zarábajú chlapi, s ktorými som nakrúcala. Tí evidentne nemali problém byť rozmaznaní a poriadne si vypýtať. Už ma unavuje hľadať si polohu, kedy nebudem za zlú, ak chcem vyjadriť svoj názor na čokoľvek, skrátka povedať si svoje. Srať na to! Pochybujem, že som niekedy spolupracovala s mužom, ktorý rozjímal nad tým, aký tón hlasu použiť na vyjadrenie svojich požiadaviek, aby náhodou nevyzeral zle v niekoho očiach. Jednoducho si otvoril ústa a bolo.“
Stacey Smith vidí vo svojej práci (celá k nahliadnutiu tu) dve hlavné príčiny všetkých týchto negatívnych aspektov: výrazné mužské zastúpenie tvorcov (producenti, režiséri atď.) a zlý odhad zloženia divákov podľa pohlavia. V prospech prvej hypotézy hovorí aj záver jednej štúdie, ktorý potvrdzuje, že väčšina producentov bez ohľadu na pohlavie, ak pomýšľajú o režisérovi, majú na mysli režiséra - muža. Tu sa naplno ukazuje, ako rodové stereotypy stále ovplyvňujú myslenie ľudí aj vo filmovom priemysle. Čo sa týka publika, polovicu divákov tvoria ženy a dievčatá a štúdia dokazuje, že ženská postava v centre diania nemá negatívny vplyv na tržby a divácku úspešnosť. Stačí si spomenúť na komerčné hity ako Hunger Games, Resident Evil alebo najnovšeho Mad Maxa. Aj staršie filmy, ktoré majú ženskú hlavnú hrdinku, vedeli zatriasť kasami kín, dokazovali to najmä filmy Alien, Aliens, Terminator alebo Star Wars.
Spôsobov, ako tento neduh továrne na sny riešiť, ponúka Stacyin tím hneď niekoľko. Prvým je koncept Add 5 - teda pridaj 5. Je to jednoduché. Do každého zo 100 najzárobkovejších filmov pridáme v rámci scenára 5 ženských postáv (pokojne aj vedľajšie), čím vznikne nová norma. Ak by sme toto robili celé nasledujúce tri roky, prvýkrát za polstoročia by existovala v tomto prípade genderová rovnosť. Tento postup je naozaj nenáročný a dokonca nesie aj niekoľko praktických výhod: Po prvé, mužskí herci by neprichádzali o prácu. Ďalej to nepredstavuje oveľa vyššie náklady, otvára možnosť pre nové talenty a v neposlednom rade to celý produkčný proces robí viac ľudským a prirodzeným.
Ďalšiou možnosťou riešenia je lobizmus Áčkových herečiek. To sú také, ktoré sú obsadzované a zarábajú najviac, čiže si môžu diktovať podmienky. Môžu teda u producentov vyjednať väčšiu diverzitu v snímkach, hlavne čo sa týka vedľajších úloh, keďže tie hlavné budu zastávať hlavne ony. Cieľom je skrátka pokryť pri vedľajších postavách prirodzenú demografiu prostredia, v ktorom sa príbeh odohráva. Tato snaha o rovnosť v zmluvách známých hercov môže zaistiť, že úlohy budú odrážať svet, v ktorom skutočně žijeme. Treťou je takzvané Rooneyho pravidlo. To by sa uplatňovalo pri najímaní režisérov. V NFL (Národnej futbalovej lige) Rooneyho pravidlo stanovuje, že pokiaľ chce tím najať kouča z prostredia mimo organizácie, musí pozvať na pohovor aj kandidáta z nedostatočne zastúpenej skupiny. Tento princíp sa dá aplikovať aj na produkciu hollywoodskych filmov.
Výkonní producenti a agenti pracujúci na najlepších filmoch môžu zabezpečiť, že o ženách alebo napríklad ľuďoch s inou farbou pleti sa nebude iba uvažovať, ale že budú skutočne pozvaní na pohovor. O pozitívnej diskriminácii teda nemôže byť ani reči, keďže sa bavíme iba o castingoch, nie o tom, že by niekto automaticky dostal prácu len preto, že je žena alebo napríklad černoch. Posledné riešenie je tiež veľmi jednoduché a dostupné pre každého. Diváci, ktorým tento fenomén príde problematický a chcú tento stav zmeniť, by sa jednoducho mali viac zaujímať o obsadenie vo filmoch a primárne podporovať tie snímky a tých tvorcov, ktorí kladú dôraz na diverzitu a rovnocenné zastúpenie mužských a ženských protagonistov či už návštevou kina alebo kúpou nosiča.
Ako som spomínal na začiatku, dôvodov, prečo sa touto problematikou vôbec zaoberať je niekoľko. Snaha o vyrovnanie zastúpenia oboch pohlaví, či už pred alebo za kamerou, aby tento stav odrážal skutočnú demografiu vo svete, nie je zďaleka jediná motivácia ľudí, ktorí sa tomuto venujú. Druhým problémom je obraz žien vo filmoch. Teória aj výskum potvrdzujú, že pokrivený obraz štíhleho ideálu a filmový obsah degradujúci ženy iba na objekty, môžu mať negatívny dopad na značný podiel divákov ako mužských, tak aj ženských. Tie sa potom s týmito negatívnymi spôsobmi vnímania samej seba často môžu vedome aj podvedome stotožniť a to vedie ku komplexom, nižšiemu sebavedomiu, zadávaniu si nereálnych cieľov a tým pádom depresiám a frustrácii v prípade ich nesplnenia.
K tomuto sa nedávno vyjadrovala Chloë Grace Moretz (Kick-Ass, Carrie), ktorú pobúril marketingový slogan na plagáte k animovanej juhokórejskej rozprávke Red Shoes and Seven Dwarfs, kde nadabovala hlavnú hrdinku (viac tu). Grafika zobrazovala klasickú Snehulienku, akú poznáme - štíhlu a priemerne vysokú a potom druhú - s nadváhou a trpasličieho vzrastu. Obe stáli vedľa seba a pod nimi bolo napísané: „Čo ak Snehulienka už viac nebude pekná a trpaslíci malí?“. Plagát teda priamo naznačoval, že ženy s nadváhou nemôžu byť považované za pekné. Herečku to dopálilo natoľko, že sa okamžite vyjadrila na svojom twitteri:
„Až teraz som si poriadne pozrela marketingové materiály k filmu a som neuveriteľne nahnevaná. S týmto by som nikdy nesúhlasila. Určite to budem konzultovať s producentmi. Svoj hlas som prepožičala pre zaujímavý príbeh, ktorý je silný pre mladé ženy a významne u mňa zarezonoval. Mrzí ma tento urážlivý aspekt, ktorý šiel mimo mňa.“
Producenti po vlne kritiky plagát a podobné propagačné materiály k filmu stiahli so slovami, že ich to mrzí a že chcú vo filme práve búrať predsudky a stereotypy o fyzickej kráse.
Jej rovesníčka z Game of Thrones Maisie Williams (Arya) tiež počas svojej, zatiaľ pomerne krátkej, kariéry nemohla nepostrehnúť aký dôraz sa kladie na zovňajšok predovšetkým pri herečkách:
„Existuje strašne veľa úloh, ktoré sú vyslovene len o tom byť niečou frajerkou alebo skrátka byť ‚výstavný kus‘ či už vo filmoch alebo seriáloch. Je to strašne evidentné a stretla som sa s tým v podstate od začiatku. Ja napríklad poviem:‚Derek: inteligentný chalan, vie to s deťmi, zábavný, je v niečom dobrý a tak ďalej‘. A potom niekto povie ‚Sandra: je to kočka‘. A to je všetko, čo z neho vypadne, takto je skrátka charakterizovaná vaša postava, idete na konkurz a vlastne je to od začiatku hlavné kritérium, ktoré musíte spĺňať a nie je to o tej postave, o tom človeku. To je to, čo vidím ja a je to vec, ktorú treba zmeniť. Dúfam len, že keď prestaneme takéto postavy hrávať, prestanú ich aj písať.“
Je teda evidentné, že nerovnosť pohlaví v americkom filmovom priemysle nie je nejaký výmysel, ale holý fakt, ktorý sa od jeho vzniku nielenže nezlepšil, ale skôr sa prehĺbil. A to aj napriek snahám a výpovediam stoviek herečiek, producentiek, režisériek a iných. Niekto by mohol namietať, že sa aj tak majú príliš dobre a že zbytočne vymýšľajú, no treba si uvedomiť, že táto nerovnosť v podstate vysiela signál stovkám miliónov divákov po celom svete a je teda pochopiteľné, že má určitý vplyv aj na postavenie žien v našej spoločnosti ako takej a vlastne na spoločnosť celkovo. Je teda legitímne, že sa touto problematikou niekto zaoberá a snaží sa tento problém riešiť alebo minimálne naň poukazovať. Dokonca existuje množstvo mužských režisérov, ktoré nám priniesli skvelé a nezabudnuteľné ženské hrdinky počnúc Jamesom Cameronom (Sarah Connor, Neytiri z Avatara či Rose z Titanicu), Ridleym Scottom (Thelma a Louise, Ellen Ripley), Denisom Villeneuve-om (Sicario, Arrival) až po Quentina Tarantina (Jackie Brown, Beatrix z Kill Bill) a nevidím dôvod, prečo tento počet nezvýšiť.
Je pravda, že ako spoločnosť sme sa za posledné storočie výrazne posunuli dopredu, no stále je ešte na čom pracovať. Na lepšie časy by mohlo svitať vďaka návrhu ACLU (American Civil Liberties Union, teda Americkým zväzom pre občianske slobody), ktorý sa zaoberal práve výrazne nízkym zastúpením ženských režisériek a producentiek a v spolupráci s Komisiou pre rovnaké príležitosti v zamestnaní (Equal Employment Opportunity Commission - EEOC) s tým plánuje aj niečo robiť. V súvislosti s danými opatreniami však narastajú obavy, ako sa bude týmto zámerom dariť v rámci súčasnej administratívy pod vedením prezidenta Donalda Trumpa. Uvidíme.
