Nekončiace ozbrojené konflikty, prírodné katastrofy a epidémie ľudom v rozvojových krajinách vôbec nepomáhajú.
Extrémna chudoba trápi aj v pokrokovej dobe súčasnosti mnoho miliónov ľudí po celom svete. Najviac však v Afrike a Ázii. Ľudia nemajú prístup k základným potravinám, pitnej vode, zdravotnej starostlivosti a streche nad hlavou. Miliardové dotácie z rôznych neziskových organizácii častokrát končia v nesprávnych rukách a tí, ktorí to potrebujú najviac, ostávajú aj naďalej vystavení nepriazni osudu. Podľa viacerých štúdií žije okolo 1,5 miliardy ľudí za 1 dolár na deň. Za bezvýchodiskovými situáciami môžu najmä občianske a kmeňové vojny, vysoká miera korupcie a nedostatočne rozvinutá zdravotná starostlivosť. Preto sa ľudia v epidémií zmietajúcich krajinách dožívajú priemerne len okolo 50 rokov. Nakuknime spoločne do čiernych priepastí sveta.
Somálsko
Východoafrická krajina Somálsko sa zmieta v chudobe už od počiatku 90. rokov minulého storočia. Existuje len formálne, pretože už dlhodobo nemá žiadnu vládu. Hlavné mesto Mogadišo trápia útoky povstalcov, vlny hladomoru a nedostatok pitnej vody. Stopy bojov sú vidieť na každom rohu. Za nedostatkom jedla a obydlí môže najmä občianska vojna, ktorá sa v krajine odohrávala dve desaťročia a z ktorej sa obyvatelia dodnes nespamätali. Dokonca aj humanitárne organizácie sa boja pomáhať v krajine, akou je Somálsko. Pre dobrovoľníkov je to jedna z najnebezpečnejších zemí na svete. O moc sa tu bijú radikálne islamistické skupiny a miestne klany. Keď dôjdu peniaze na ostré náboje, bojuje sa ručnými zbraňami, a tak sa mŕtvoly stále hromadia. Najväčším problémom je islamská skupina al-Šabáb, ktorá častokrát bráni humanitárnym konvojom dopraviť potraviny k tisíckam hladujúcim rodinám.
Ďalším obrovským problémom je neexistujúca zdravotná starostlivosť. Aj preto sa priemerná dĺžka dožitia pohybuje na hranici 49 rokov. Krajinu tak okrem bojov a hladomoru sužujú aj epidémie žltej zimnice, cholery a malárie. Ak by ste náhodou zatúžili vidieť na vlastné oči situáciu v krajine, veďte, že to nie je vôbec jednoduché, keďže pravidelná letecká doprava neexistuje. Autom je možný prístup iba po „diaľnici“ z Kene alebo Džibutska, avšak nutný je terénny automobil najlepšie ešte doplnený o bezpečnostnú eskortu. Vstup do Somálska po mori sa nedoporučuje vôbec, najmä pre časté útoky pirátov. Pirátstvo je mnohokrát jediný možný spôsob, ako sa uživiť. Výkupné pirátov sa pohybuje v rádoch miliónov dolárov, z čoho následne žijú celé dediny a mestá. Preto niet divu, že Somálci vnímajú všeobecne pirátov ako dobrých ľudí. Za zmienku stojí aj fakt, že až 60 % obyvateľov sú analfabeti.
Konžská demokratická republika
Jediné, čo je v krajine ležiacej na rovníku demokratické, je názov. Navzdory obrovskému nerastnému bohatstvu sa celý štát zmieta v obrovskej chudobe a korupcii. Od 60. rokov minulého storočia sa situácia trvale zhoršuje. Tretí najväčší štát Afriky má nesmierne zásoby kobaltovej rudy, medi a diamantov. Riečny systém by mohol podľa OSN zásobiť celú krajinu elektrickou energiou a i cez všetky výhody, ktoré obyvateľstvo má, ide o jedno z najchudobnejších miest sveta. V roku 1960, keď prišla do Konžskej demokratickej republiky nezávislosť, bola druhou najvyspelejšou ekonomikou Afriky, hneď po Juhoafrickej republike. Následne celú oblasť zachvátila prvá občianska vojna a po krvavých bojoch prišla na rad krutovláda prezidenta Mobutua. Všetko nasvedčovalo tomu, že po páde diktátora sa situácia znormalizuje, no nestalo sa. Podmienky sa zhoršili natoľko, že rovníkový štát zastihla druhá občianska vojna, ktorá sa pre svoju rozsiahlosť prezýva aj Veľká africká vojna.
Boje si doposiaľ vyžiadali približne 5 miliónov obetí a jedná sa tak o druhý najkrvavejší konflikt od 2. svetovej vojny. Ako to už býva, s nekončiacimi vojnami prišla do krajiny aj chudoba. Neustále vnútroštátne boje a likvidačné režimy spôsobili drastický pád ekonomiky a enormný nárast zahraničných dlhov. Olej do ohňa prilial aj skorumpovaný právny systém a extrémna inflácia. Krajina sa tiež pýši prvenstvom v sexuálnom zneužívaní žien, ktoré sa tu považuje za bežný jav. Pomoc západného sveta je podľa viacerých odborníkov neprimeraná. OSN ako aj susedné štáty zatvárajú pred stredoafrickým peklom oči. Hlavnou príčinou úmrtia 45 000 ľudí mesačne je stále podvýživa. Ako je ale možné, že v krajine s nerastným bohatstvom v hodnote 24 biliónov dolárov umierajú ľudia na banálne choroby a nedostatok jedla?
Nepál
Väčšine ľudí sa pri predstave Nepálu vybaví krásna príroda a najvyššia hora sveta. Štát je najmä západnou civilizáciou vnímaný ako turistická destinácia. To však nie je jediná tvár, ktorou Nepál disponuje. Časté prírodné pohromy a občianske nepokoje podrážajú krajine kolená už celé roky. Občianska vojna začala ešte v roku 1996 a mala skôr nepriamy dopad na nepriaznivý vývoj ekonomickej situácie. V ľuďoch zakorenila pocit strachu a neistoty. Tretina obyvateľov žije v absolútnej biede a väčšina z nich sú vidiečania, ktorý sú stále závislí na vývoji počasia. Poľnohospodárstvom sa živí až 80 % obyvateľstva.
Za zlou atmosférou na trhu práce môže nadbytok nekvalifikovanej pracovnej sily, čo vyúsťuje v 50% nezamestnanosť ľudí v produktívnom veku a ročný príjem na úrovni 1 400 dolárov. V údolí nepálskej metropoly Káthmandu sídlia továrne na spracovanie kameňa. Robotníci žijú spolu so svojimi rodinami v plechových chatrčiach hneď vedľa fabrík. Denne tu pracujú od úsvitu do západu, keď sa pošťastí, vyrobia si od 100–200 nepálskych rupií, čo je v prepočte 2-3 doláre. Pracujú v prašnom prostredí, ktoré bezprostredne poškodzuje ich zdravie, ale nič iné okolie neponúka. Veľa Nepálčanov tak za prácou vycestuje do Indie, Perzského zálivu a Malajzie. Minuloročným zemetrasením, ktoré spustošilo asi 250 000 domovov, vyhlásila vláda zmenu stratégie a plán dostať Nepál z extrémnej chudoby sa z dôvodu nedostatku financií odložil.
Libéria
Západoafrický štát, ktorý nebol nikdy ovládaný cudzou mocnosťou, patrí medzi najstaršiu africkú nezávislú republiku. Libériu založili bývali otroci vracajúci sa z USA. Tí si začali anarchisticky zaberať pôdu a dostali sa tak do prvých stretov s domorodými kmeňmi. Libéria bola dlhé roky rozdelená medzi jednotlivých povstaleckých vodcov. Neustále konflikty medzi kmeňmi a vládou pokračujú aj napriek mnohým pokusom až dodnes a už pred rokmi vyústili v extrémne nepriaznivú situáciu. 90% obyvateľov čelí nepredstaviteľnej finančnej núdzi, keď si na jeden deň musí vystačiť s 1 dolárom.
Po nádejných mierových rozhovoroch pod dohľadom OSN sa podarilo v roku 1993 vytvoriť dočasnú koaličnú vládu. Za zlepšením situácie stála aj dohoda o ukončení občianskej vojny v roku 1995. Mier však vydržal iba rok a neúnosná situácia sa dostala opäť do starých koľají. Vraždy a ostreľovanie hlavného mesta Monrovia sa stali denným chlebom. Zdravotná starostlivosť je ďaleko za európskym štandardom, keďže tu neexistuje rýchla zdravotná pomoc ani systém zdravotného poistenia. Pre krajinu, ktorá trpí častým výskytom malárie a spavej nemoci, je to extrémne zložitá situácia. Obyvatelia sa živia najmä poľnohospodárstvom. Peniaze na základné potraviny im zabezpečuje najmä pestovanie ryže, kávy a kakaa, ale aj vývoz miestnych značiek piva a vína. Štát je tiež povestne známy vývozcom krvavých diamantov, ktoré ťažia všetky vekové skupiny za hrsť jedla na deň.
Burundi
Maličká krajina v centrálnej časti Afriky si už prešla mnohým. Najprv slúžila ako nemecké koloniálne územie, následne si Burundi od roku 1916 zobrali pod krídla Belgičania a nezávislosť získala po prvýkrát až v roku 1962 ako monarchia. O pár rokov neskôr prišiel prevrat a z monarchie sa stala republika. Geografická izolácia, náboženské a etnické konflikty a absencia nerastných surovín robia z Burundi čiernu priepasť Afriky. Najväčšie príjmy plynú hlavne z exportu kávy, ktorý ľudom zabezpečuje priemerný ročný príjem vo výške 1 000 dolárov. Nekonečné boje medzi kmeňmi Hutuov a Tutsiov vyhnali z krajiny už státisíce ľudí a prímerie je stále v nedohľadne. Prezidenti sa vo funkcii striedali ako na bežiacom páse, mnoho z nich dokonca prišlo o život. Akékoľvek mierové dohody skončili po pár dňoch v ruinách zbombardovaných domov.
V mnohých oblastiach krajiny aj naďalej držia moc ozbrojené skupiny rebelov a stabilná politická a bezpečnostná situácia je v nedohľadne, pričom ozbrojené útoky sa odohrávajú aj v okolí hlavného mesta Bujumbura. Obeťami rebelov sa častokrát stávajú aj dobrovoľníci a pracovníci v zahraničných nevládnych organizáciách. Takmer žiadna krajina neodporúča do oblasti cestovať aj cez extrémne vysokú kriminalitu. Bežné sú krádeže áut a ozbrojené prepadnutia počas dňa. Ako aj v ostatných rozvojových štátoch, aj tu platí vysoký výskyt chorôb a veľmi nedostatočná zdravotná starostlivosť, ktorá je prístupná len v hlavnom meste. V krajine aj cez pokrokovú dobu dneška stále trpí takmer 300 000 obyvateľov vírusom HIV. Za ošetrenie v nemocniciach sa naviac platí v hotovosti a vopred, čo znamená pre domácich nedosiahnuteľný luxus.
