Ako sama hovorí, na to, aby si sa v priestore cítil dobre, nemusíš mať detailne prepracovaný každý jeden kus nábytku.
Ak si videl najnovšiu časť našej série Otvor, som dole, určite si pamätáš byt, o ktorom sme hovorili, že je jeden z najkrajších v Bratislave. Dnes ti predstavíme architektku, ktorá stojí za jeho dizajnom.
Natália Okáliová sa k nemu nedostala cez stavebnice, technické inovácie ani rodinnú tradíciu. Architektúru si k sebe pritiahla cez cestovanie. Počas cestovania si zapisovala dojmy a kreslila detaily z miest, ktoré navštívila. Postupne si uvedomila, že toto je presne jazyk, ktorým chce rozprávať.
Jej študentská mapa vyzerala ako menší európsky trip - najskôr Dánsko, potom Škótsko a napokon Miláno, kde ukončila magisterské štúdium. Každá krajina ju formovala inak.
„Z Dánska som si priniesla nadšenie z verejných priestorov a presvedčenie, že ploty
sú overrated. Naopak, v oblasti interiérového dizajnu mi po čase ich škandinávska
‚hygge‘, ktorá sa často skloňuje aj na Slovensku, prišla repetitívna a bez duše,“ opisuje Natália.
„Asi aj preto som si Miláno následne tak veľmi vizuálne užila. Cítila som sa viac doma.
Nemalo to síce tú uhladenosť a ľahkosť ako v Kodani, ale malo to istú skutočnosť,
ktorú mám v architektúre rada,“ dodáva so slovami, že práve talianske interiéry sú pre ňu doteraz inšpiratívne - kvalitný materiálový základ a veľa textúr ju totiž neskutočne bavia.
A teraz možno príde prekvapenie - neostala len pri Európe. Profesijné skúsenosti zbierala aj v Číne, konkrétne v Pekingu. A to je úplne iný level kontrastu.
„Peking, kde som bývala, je silne politicky nabitý, čo sa preklápa do samotnej mesto-tvorby. Individualita a pestrosť sa každým mesiacom vytrácala, búrali pôvodné obytné štvrte hutongov a budovali sa generické ‚downtown‘ štvrte so zasklenými výškovkami,“ vysvetľuje nám v rozhovore Natália zvláštny oxymoron globalizácie a konzervatívnosti.
„Na druhej strane, z pohľadu obyčajného prežívania som to tam mala veľmi rada. Po ľudskej kultúrnej aj cestovateľskej stránke. Profesne ma to však len viac utvrdilo v tom, že architektúra je politická a treba hľadať spôsoby, ako cez to kľučkovať a nestratiť samých seba.“
Potom však prišla pandémia a s ňou aj rozhodnutie vrátiť sa domov. Nelákala ju len rodina, ale aj pocit, že je čas si konečne vybudovať vlastné zázemie. Domov pre ňu nikdy nebol niečo statické - je to proces, ktorý sa mení spolu s ňou. A práve táto schopnosť vnímať domov ako niečo živé je niečo, čo sa snaží dostať aj do svojej práce.
Architektúra, ktorá nie je kulisa
Na prvý pohľad by si možno čakal, že Natáliu fascinujú len veľké mierky - urbanizmus, mestá, plánovanie. A áno, to je jej srdcovka. Ale čo robí jej tvorbu výnimočnou, je schopnosť preniesť do architektúry kúsok seba a zároveň zrkadliť klienta. Vytvára priestory, ktoré nie sú statické ani sterilné.
„Cítiť sa dobre v priestore pre mňa neznamená musieť nutne obdivovať každý kus nábytku okolo mňa. Ide skôr o atmosféru, individualitu a charakter, ktoré sa snažím preložiť pomocou architektúry a dizajnu,“ objasňuje.
Čo by zo zahraničia priviedla na Slovensko?
Jej pohľad na Slovensko je zároveň kritický aj optimistický. „Na Slovensku by som rada videla trochu škandinávskej transparentnosti, napríklad nemať nutkanie všetko mestské oplotiť, zamknúť vnútrobloky, okná na prízemí zamrežovať a zatiahnuť,“ hovorí v prípade Dánska.
Z Talianska by si sem zas preniesla autenticitu, farby a kvety na balkónoch. „Na Slovensku máme pekné zelené mestá, ktoré majú obrovský potenciál.“
Keď hovorí o budúcnosti, myslí aj na udržateľnosť. Pre Natáliu to nie je len trend, ale niečo úplne prirodzené. „Verím, že sa bude viac prerábať ako stavať. Re-use. A to aj v tej menšej mierke, ktorú vie ovplyvniť každý z nás. Repasovať nábytok, starať sa o veci a naše bývanie, vyhľadávať lokálne výrobky… je to veľká téma, ktorá si zaslúži priestor.“
„Čo by sme si naozaj so sebou v batôžku nemuseli niesť ďalej sú nákupné centrá. Na
margo toho by som túžila aby architektúra/urbanizmus do nejakej miery bola
súčasťou nášho vzdelania - a to u detí. Aby mali ďalšie generácie chuť a schopnosť
sa aktívne zapájať do tvorby mesta… A prosím, vymažme kachličky s potlačou dreva, tapety s kresbou kameňa a podobne. Prečo máme obsesiu s touto pretvárkou.“
Miesta, ktoré nosí v hlave
Každý architekt má svoje sny aj nočné mory. Pre ňu je fascinujúcim príkladom Les Espaces d'Abraxas v Paríži - obrovská obytná štvrť, ktorá je pre ňu zároveň sen aj nočná mora. Ukazuje krásu aj temnú stránku modernizmu a masovej výstavby.
„Na Slovensku mi robí radosť Dom Umenia v Piešťanoch a napríklad Oma alebo Fach nádvorie v Bratislave. Rada žijem v Bratislave a celkovo v Európe. Viem si predstaviť šťastne fungovať v od seba odlišných mestách, ako Ľubľana, Miláno, Berlín, Kodaň a ďalšie… Kde by som nevydržala žiť sú americké mestá, kde bez auta nemáš šancu fungovať.“
Architektúra, ktorá rastie s človekom
Jej tvorba je o ľuďoch, o ich charakteroch a záujmoch, ktoré sa premieňajú na priestor. Nechce stavať výkladné skrine ani sterilné miestnosti. Chce, aby priestory žili spolu s tými, ktorí ich používajú. Aby architektúra nebola kulisou, ale prirodzenou súčasťou života - niekedy nenápadnou, inokedy inšpirujúcou.
A tak ako sa mení ona sama, mení sa aj jej architektúra. Pretože domov, podobne ako mestá, nikdy nie je statický. Vždy dýcha spolu s nami.
