Autorka sa dlhodobo zaoberá témou vodného živlu, ktorému sa vo svojej tvorbe vracia nielen ako k prírodnému javu, ale aj ako k silnej osobnej spomienke.
Lucia Žitnayová je slovenská vizuálna umelkyňa, ktorá sa venuje najmä maľbe a sochárstvu. Voda sa v jej dielach objavuje v rôznych skupenstvách, ale aj ako neprítomnosť – stopa po niečom, čo bolo a stratilo sa.
Zameriava sa na abstraktné a biomorfné motívy, často inšpirované prírodou a detstvom prežitým pri rybníku v Malom Záluží. V jej vizuálnom jazyku dominuje jemná farebnosť, symbolika a introspektívna atmosféra.
„Voda je pre mňa element, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou môjho detstva, môjho vnútorného sveta aj výtvarného uvažovania. Vyrastala som v prostredí rybníkov, kde sa každoročne menila hladina, raz bola krajina pod vodou, inokedy sa zrazu odhalilo popraskané dno. Tie obrazy vo mne zanechali silnú stopu – fascináciu tým, čo je pod povrchom, čo mizne a znovu sa objavuje,“ vysvetľuje Lucia.
„Voda je pre mňa pamäť, zrkadlo aj médium zmeny. V jej cykle nachádzam paralely k osobnej skúsenosti – k strate, tichu, návratu, ale aj k plynutiu času. Je v nej niečo veľmi mäkké, intuitívne, ale zároveň neúprosné.“
Voda ju stále drží v napätí práve tým, že sa nedá uchopiť. Je nestála, prchavá, vždy iná. „Mám pocit, že aj keď sa k nej opakovane vraciam, nikdy to nie je ten istý pohľad. V každom období života vnímam jej význam trochu inak - raz ako bezpečný priestor, inokedy ako hrozbu alebo ako čistý potenciál.“
V istom zmysle sa už možno ani nerozprávam len o vode ako o látke, ale o jej stopách v nás, o telesnosti, o krajine, ktorá je v nás zapísaná.
Ako hovorí Lucia, motív vody sa jej zároveň prirodzene rozvetvuje do iných tém – pamäť, premena, prázdno, strata. Potrebu opustiť tento motív preto necíti, skôr sa snaží hľadať nové uhly pohľadu, nové formy, cez ktoré sa dá o tom istom hovoriť inak.
Vyštudovala maliarstvo na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde pôsobila v Ateliéri +-XXI u Daniela Fischera a neskôr v Ateliéri maľby IV. pod vedením Ivana Csudaia.
Má za sebou viacero samostatných aj kolektívnych výstav doma aj v zahraničí. Medzi jej najvýraznejšie sólo výstavy patrí The Last Drop of Water (TOMAS UMRIAN CONTEMPORARY, 2025), Lacus (Nitrianska galéria, 2023) a m3 prímesy (Station Contemporary Art Gallery Bratislava, 2023). Zúčastnila sa aj medzinárodných výstav v Belgicku, Francúzsku, Nemecku či Maďarsku.
„Nepozorujem zásadné rozdiely medzi reakciami slovenského a zahraničného publika, keďže moje témy a vizualita primárne komunikujú globálne javy. Okrem toho abstraktný jazyk nepozná hranice a to je na ňom krásne.“
„Zaujímavou skúsenosťou bolo, keď si jeden zahraničný lekár zakúpil moju sochu s tým, že mu asociovala ľudský orgán – čo ma len utvrdilo v tom, že biomorfné formy dokážu vyvolať rôznorodé, často veľmi osobné interpretácie bez ohľadu na pôvod diváka.“
Aktuálne si vieš pozrieť výber z jej diel v kaviarni Goriffee na Košickej 36.
