Nahota bez hanby a tvár bez masky. Mladá výtvarníčka Kristína otvára vo svojej tvorbe témy, ktoré sú až bolestivo tiché - od transgeneračnej pamäti po osobné zápasy s vierou, identitou či vinou.
„Talent je záujem,“ povedal raz jeden profesor na figurálnom workshope. Kristína sa vtedy ešte len hľadala, no táto veta jej ostala v hlave dodnes. Dnes už vie, že veta ňou zarezonovala práve preto, lebo sa jej bytostne týkala. Táto umelkyňa sa k štetcu či ceruzke nevracala zo zvedavosti, ale z nutnosti. Jednoducho potrebovala tvoriť.
Výtvarné umenie ju sprevádza od detstva. Neskôr študovala propagačné výtvarníctvo na Strednej umeleckej škole v Trenčíne, no naplno ju pohltila maľba až na Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde skončila v roku 2022 v ateliéri Startup. Už počas školy sa začali črtať témy, ktoré ju dnes definujú. Napriek tomu hovorí: „Stále mám pocit, že som len na začiatku svojej cesty a to ma baví.“
Jej portréty sú jedinečné
Na prvý pohľad sú jej obrazy figurálne. Vidíme ženské telo, často nahé, v otvorenej, niekedy zraniteľnej pozícii. Keď sa však zadívate dlhšie, všimnete si, že všetky tieto telá majú jednu tvár - tú Kristíninu.
Prečo? „Opakujúca sa tvár v mojich obrazoch je síce moja, ale neslúži ako klasický autoportrét. Je to nástroj, cez ktorý môžem hovoriť o témach, ktoré sú hlboko osobné, no zároveň univerzálne,“ vysvetľuje.
Svojím spôsobom ide o subtílnu hru so zrkadlom. Obrazy nie sú o nej, ale vychádzajú z nej. „Tá tvár je pre mňa skôr archetyp než portrét. Je to forma zdieľania zraniteľnosti, ktorá funguje trochu ako zrkadlo, ktoré síce ukazuje moje vnútro, ale divák v ňom môže spoznať aj niečo vlastné.“
Čo ak naše spomienky nepatria výsostne nám?
Kristínina tvorba sa silno opiera o transgeneračnú pamäť, teda o to, čo si nesieme, aj keď o tom netušíme. V jej obrazoch nachádzame nitky, ktoré spájajú telá, figúry i architektúru s prostredím. Pripomínajú neviditeľné väzby medzi ľuďmi, príbehmi, časom. Často nejde o spomienky v pravom slova zmysle - sú to pocity, mlčania a vnútorné stavy, ktoré vznikli dávno pred nami.
„Myslím, že si často nesieme v sebe skúsenosti, ktoré sa medzi generáciami odovzdávajú bez slov, napríklad cez atmosféru v rodine, cez to, čo sa smelo alebo nesmelo cítiť a robiť, cez ticho a mlčanie.“
Vlastné korene spája najmä s vierou, ktorú prežila v detstve. „Vyrastala som v katolíckej
rodine. Nešlo len o vieru samotnú, ale o celý systém pravidiel, očakávaní, hanby a viny,
ktorý sa odovzdával akoby prirodzene, hoci bol plný protichodných pocitov - nádeje a
strachu zároveň. Ako dieťa som to všetko prijala bez otázok, no až ako dospelá som
začala cítiť, že nie všetko je moje a že mnohé veci ani nepochádzajú priamo z
náboženstva, len sa tak dedia.“
Kristína pokračovala. „Viera pre mňa naďalej znamená veľa. No dnes sa snažím viac chápať samú seba, prijať svoju zraniteľnosť a rozlišovať, čo môžem zmeniť a čo je súčasťou môjho príbehu. Tento posun mi umožňuje pracovať s vlastnými skúsenosťami a zároveň byť k sebe aj k druhým úprimná.“
Zmena však podľa nej začína pomenovaním. „Nemyslím si, že všetko sa dá úplne zmeniť. Niektoré veci sú zakorenené veľmi hlboko, niektoré reakcie prichádzajú automaticky, a ja ich vnímam až spätne. Ale verím, že zmena začína pomenovaním. Keď si niečo dokážem uvedomiť, viem sa k tomu postaviť inak. Môžem si povedať: toto si už nechcem niesť ďalej. A tým sa niečo uvoľní, aspoň trochu.“
Stratiť sa v obraze nie je nezvyčajné
Kristína netvorí len pre výstavné siene. Popri maľovaní pracuje aj ako galerijná pedagogička. Práve kontakt s publikom jej prináša priestor na dialóg a reflexiu. Vlastné diela však vznikajú v úplne inom stave vedomia.
„Keď maľujem, vstupujem do zvláštneho stavu. Filozof Schopenhauer hovoril o geniálnom ponorení sa do hudby, keď človek prestane vnímať čas, hlad či únavu a ja presne to cítim, keď sa úplne stratím vo svojej práci.“
Často to nie je jednoduché. „Bojujem s obrazom, premaľovávam ho, hľadám ten správny odtieň alebo tvar, ktorý by presne vyjadril to, čo cítim. Ale práve v tom zápase nachádzam spôsob, ako sa vyčistiť a porozumieť sama sebe.“
Nahota nie je hanba
Jedným z najvýraznejších prvkov jej súčasnej tvorby je práve nahota, nie však taká, akú by očakávali diváci. Kristína ju používa ako nástroj úprimnosti, nie ako objekt pohľadu.
„Nahota v mojich dielach nemá erotický podtón, ale je výzvou na úprimnosť a odhalenie osobnej pravdy, ktorá môže rezonovať aj s divákovými vlastnými skúsenosťami.“
Reakcie na ňu sú rôzne - od pochopenia po rozpak. No práve to niečo vypovedá. „Myslím, že to veľa vypovedá o našej spoločnosti a o tom, ako málo priestoru dávame ne-sexualizovanému telu a ako sme si zvykli nahotu spájať najmä so slasťou alebo hanbou.“
Svojim divákom by najradšej odkázala jediné: „Nahota v mojich obrazoch je o tom byť pravdivý k sebe, k svojim pocitom a k životu. Že v nej nie je žiadna hanba ani sexuálnosť, ale krása zraniteľnosti, ktorú všetci máme.“
Jej obrazy nehovoria, no zrkadlia
V Kristíninej tvorbe sa prelína pamäť a bolesť s nádejou, zraniteľnosť s odvahou, viera s otázkami. Symbolika nie je prvoplánová, ale intuitívna. Všetko má svoj význam, aj keď ho divák nedokáže hneď pomenovať.
„Pri tejto práci často zisťujem, že ľudia nesú v sebe mnoho vrstiev, protikladov, pochybností,
túžob, ale aj nádeje. Aj keď sme každý iný, mnoho vnútorných otázok a zápasov máme
spoločných. Ľudia túžia po pochopení, prijatí a zmysle, no zároveň sa boja zraniteľnosti a
odmietnutia.“
Nejde o výklad, ide o pozvanie. Každý obraz je podľa nej mikropríbehom, ktorý síce hovorí o nej, ale môže sa v ňom nájsť ktokoľvek. „Je to osobný dialóg so sebou samou, no zároveň pozvánka pre diváka, aby sa zamyslel nad svojou vlastnou cestou, zraniteľnosťou a vnútorným svetom.“
Umenie ako liek
Aj preto Kristína verí, že umenie môže byť ozdravné. Nie preto, že by ponúkalo odpovede, ale preto, že nám dovolí klásť otázky. „Verím, že umenie má moc otvárať dialóg, pomáhať nám uvedomiť si vlastné vnútro a nájsť v ňom pokoj a pochopenie.“
Nie je dôležité, či si niekto obraz vyloží „správne“. Možno je dôležitejšie, že sa pri ňom na chvíľu zastaví. Že ho niečo zabolí, niečo osloví, niečo si prizná. Pretože, ako hovorí Kristína: „V dnešnom svete je podľa mňa najťažšie priznať si vlastnú zraniteľnosť a neistotu.“
A práve to je jej výzva. Obrazmi, ktoré sú možno tiché, ale nikdy nie nemé.
