Dizajn nemusí kričať, aby bol počuť. Svoje o tom vie aj Lucia Stümpel, s ktorou sme sa rozprávali o vzťahu človeka a vecí, o tom, že udržateľnosť nie je trend, ale postoj, ale aj o jej výhre v Národnej cene za dizajn v študentskej kategórii.
Niektoré predmety majú v sebe ticho. Nie to prázdne, ale to, v ktorom sa dá počuť dych človeka, čo ich vytvoril. Taký je aj svet Lucie, mladej dizajnérky pôsobiacej medzi Bratislavou a Nitrou, ktorá sa na produktový dizajn nepozerá len ako na spôsob tvorby vecí, ale ako na formu komunikácie.
Lucia študovala produktový dizajn na Fakulte architektúry a dizajnu STU v Bratislave. Popri tom sa venovala aj grafike – najmä tlačovinám, ktoré ju fascinujú pre ich hmatateľnosť a schopnosť sprostredkovať príbeh aj bez slov. Dnes hovorí, že dizajn je pre ňu viac než funkcia. Je to jazyk, ktorý dokáže vyjadriť emóciu, postoj, myšlienku.
„Uvedomila som si to v momente, keď som pochopila, že produktový dizajn komunikuje oveľa viac než len myšlienky,“ hovorí Lucia. „Dokáže sprostredkovať emócie, ktoré sa cez daný produkt prenášajú k užívateľovi. Zároveň formuje hodnoty, spôsob myslenia a posolstvo, ktoré chceme prostredníctvom objektu odovzdať.“
V jej práci sa estetika nestavia proti funkčnosti. Oboje sa prelína do jedného zmysluplného celku. Každý produkt je pre ňu dialóg medzi človekom a predmetom, ktorý vzniká až v momente používania. Dizajn tak nie je hotový, keď opustí dielňu. Je hotový, keď sa ho niekto dotkne.
V dobrých rukách
Tento prístup sa naplno prejavil v jej diplomovej práci In Good Hands, ktorá vznikla v roku 2025. Projekt si okamžite získal pozornosť. Vyhral Grand Prix na Bienále Forma, bol vystavený v galérii Umelka a zároveň nominovaný na Cenu Slovenskej rektorskej konferencie za umenie, ako i Národnú cenu za dizajn, ktorú napokon premenil vo výhru.
Lucia vďaka tejto práci potvrdila, že aj mladý dizajnér dokáže vytvoriť niečo, čo má spoločenský aj emocionálny dosah. „Dizajnéri často majú tendenciu „zachraňovať svet“, no pre mňa je skutočný úspech, ak sa mi podarí v používateľovi prebudiť pocit spojenia s produktom.“
Na otázku, čo by chcela svojou tvorbou docieliť, odpovedá bez zaváhania. „Mojím cieľom v tvorbe je prebudiť v ľuďoch ešte väčšiu ľudskosť a cit pre krásu každodennosti, aby aj bežné veci dokázali prinášať radosť, emocionálnu hodnotu a prirodzené spojenie s produktom.“
Podľa nej sú podobné ocenenia nielen uznaním, ale aj priestorom na rast. Nútiť človeka vystúpiť z komfortnej zóny, obhájiť si svoje rozhodnutia, no zároveň prijať konštruktívnu kritiku. „Vnímam to ako potvrdenie, že to, čo robím, má zmysel, ale ešte viac ako výzvu posúvať sa ďalej.“
Udržateľnosť ako prirodzený postoj
Lucia nehovorí o udržateľnosti ako o trende. V jej tvorbe ide o mentálny rámec, spôsob uvažovania, ktorý presahuje materiál. „Udržateľný dizajn je pre mňa spôsob myslenia,“ vysvetľuje. „Pre mňa znamená udržateľnosť hodnotu produktu, nad ktorou by sa mal každý zodpovedný dizajnér zamýšľať.“
„V súčasnosti, keď je svet presýtený tovarom rôzneho druhu, považujem udržateľnosť za zmysluplný prístup k tvorbe. O to viac, ak ide o tvorbu s rešpektom k materiálu, procesu, prostrediu a samozrejme k používateľovi,“ dodáva Lucia so slovami, že dobrý dizajnér by sa mal usilovať navrhovať produkty, ktoré vydržia čo najdlhšie, a teda sa zameriavať viac na kvalitu než kvantitu. „V neposlednom rade je podľa mňa skutočne udržateľný produkt ten, ktorý má nielen funkčnú, ale aj emocionálnu hodnotu, takú, pre ktorú si ho človek chce ponechať.“
V jej tvorbe preto cítiť úctu k prírodným materiálom. Nie je to snaha „zachraňovať svet“, ale nepridávať doň zbytočné veci. Ide predovšetkým o to tvoriť zmysluplne, vedome a s dôrazom na trvácnosť.
Zmena je život
Ako sa od Lucie dozvedáme, mladá produktová dizajnérka miluje, keď produkt starne spolu s človekom – keď sa na ňom objavia drobné stopy používania a robia z neho osobný predmet. Produkt sa tak stáva živým, pretože nesie v sebe pamäť dotykov, príbehov, momentov.
„Plynulosť života sa snažím do svojej tvorby pretaviť svojou podstatou,“ hovorí. „Reagujem na prirodzené zmeny materiálu, času, ľudského prežívania. Verím, že práve tieto premenné dávajú objektu dušu. Produkt je pre mňa skutočne živý vtedy, keď v užívateľovi zanechá stopu – emóciu, spomienku alebo vzťah,“ hovorí pokojne, akoby opisovala niekoho blízkeho.
Ceny, ktoré menia pohľad, nie cieľ
Keď sa jej opýtaš, či sú súťaže a ceny v živote dizajnéra dôležité, chvíľu sa zamyslí. „Určite sú motiváciou,“ povie napokon. „Je to proces, ktorý nás núti premýšľať nad vlastnou prácou z iného uhla, obhájiť si svoje rozhodnutia, ale zároveň prijať konštruktívnu kritiku. V konečnom dôsledku je to skúsenosť, ktorá človeka posúva ďalej nielen profesijne, ale aj osobnostne.“
Lucia sa preto rada radí k tým tvorcom, ktorí dizajn nevidí ako izolovaný odbor, ale ako súčasť života. Pre ňu je najväčším úspechom, keď si človek k produktu vytvorí vzťah, keď ho nechce odložiť, ale nechá ho sám dozrievať. Pretože práve tam, v tom tichom spojení medzi rukou a objektom, vzniká skutočný zmysel dizajnu.
Luciin svet je ten, kde sa remeslo stretáva s myslením, kde sa estetika spája s úprimnosťou a kde sa predmet stáva poslom emócie. Nie je to teda dizajn, ktorý kričí, je to dizajn, ktorý počúva.
