„Život je vskutku nádherný dar,“ odkazuje del Torov Pinocchio. Srdcervúce dielo rozpráva príbeh vojny, umierania, lásky medzi otcom a synom a toho, aké je to byť človekom.
Filmové spracovanie Pinocchia dostáva po neúspešnom pokuse Roberta Zemeckisa šancu na reparát. Ku koncu roka si na Netflixe môžeš vychutnať v poradí druhú adaptáciu pôvodnej verzie rozprávky z roku 1940, ktorú tentokrát natočil Guillermo del Toro (v spolupráci s Markom Gustafsonom). Mexický režisér, známy ako majster fantasy hororu, spravil zo svojej animovanej prvotiny silné umelecké dielo, ktoré má schopnosť upútať a v neposlednom rade chytiť za srdce aj toho najnáročnejšieho diváka.
Vďaka dokonalej stop-motion animácii je Pinocchio uveriteľnou a na pohľad veľmi pútavou ilúziou, ktorá na svojich pleciach nesie aj pridanú hodnotu edukatívneho charakteru. Rozpráva príbeh o dospievaní, ľudskosti, vojne, náboženstve, smrti a v neposlednom rade sa nebojí dávať silné morálne lekcie.
Pinocchio je chlapcom aj politickou bábkou
Viac ako Disneym sa rozhodol del Toro inšpirovať pôvodným príbehom románu Carla Collodiho. Film sa tak odohráva v prostredí fašistického Talianska. Režisér si v Pinocchiovi, podobne ako vo Faunovom Labyrinte (2006) či v Podobe vody (2017), neodpustil kombináciu hororu s fantasy a neprehliadnuteľný motív smrti. Jeho režisérsky štýl je cítiť aj v spôsobe, akým vo filme prezentuje hlavnú postavu. Aj v prípade Pinocchia je hlavný hrdina považovaný za monštrum, nemá svoje miesto v spoločnosti a je prenasledovaný autoritami.
Del Torovi sa podarilo metaforicky vykresliť Pinocchia a ostatné vedľajšie, ako aj ústredné postavy ako kolektívneho hrdinu, ktorý za éry Mussioliniho pôsobí ako politická bábka. Režisérovi sa však v prvom rade darí vyrozprávať emotívny príbeh drevenej bábiky, ktorá ožíva, aby pomohla smútiacemu rezbárovi Geppettovi vyrovnať sa so stratou syna. Na ceste životom ho sprevádza Múdra kobylka Sebastian J. Cricket, ktorá mu dáva rady, a neskôr sa ho na chodníčky slávy a bohatstva pokúsi zlákať podlý majiteľ bábkového divadla gróf Volpe.
O nedokonalých otcoch a nedokonalých synoch
Guillermo del Toro a spoluscenárista Patrick McHale si dali záležať na vykreslení tém so silným sociálnym podtónom. V prvom rade: nemali by sme sa meniť len preto, aby sme získali niekoho lásku alebo obdiv. Táto myšlienka je veľmi premyslene podaná cez nebezpečnú ideológiu fašizmu, ktorá si za každých okolností vyžaduje podriadenosť.
Práve to sa v Pinocchiovi odzrkadľuje aj na medziľudských vzťahoch, najmä medzi otcami a synmi. Všeti otcovia vo filme odmietajú akceptovať svojich synov takých, akí skutočne sú, a snažia sa ich pretvoriť na obraz spoločnosti.
Vládny úradník Podesta vychováva Candlewicka s prísnou vojenskou disciplínou a myšlienkou, že ten, kto sa bojí zomrieť za vlasť, je slaboch. Candlewick počas celého filmu trpí tým, že sa otcovi nevie zavďačiť, akokoľvek veľmi sa snaží.
V neposlednom rade je tu vzťah Gepetta a Pinocchia. Gepetto chce svojho nového syna zmeniť tak, aby zapadol, posiela ho do školy, aby bol poslušný, a v úvodných scénach sa očividne priznáva k tomu, že sa hanbí za jeho správanie. Netrvá dlho, kým Geppetto začne vnímať pravé hodnoty života a Pinocchiovi povie: „Mám ťa rád takého, aký si.“ V tomto momente si divák uvedomí, ako sa postave dreveného chlapca darí meniť okolie a vnášať lásku do života ľudí.
Smrť a vojna ako záporné postavy
Del Torov Pinocchio sa zaoberá silnými a hlbokými myšlienkami kolobehu života a toho, čo z nás robí ľudí (predovšetkým dobrých ľudí). Ide o rozprávku, ktorá je určená aj pre deti, no predovšetkým pre deti, s ktorými sa rodičia neboja rozprávať aj o vážnejších témach. Kým v ostatných fantasy formátoch je antagonistom zlá čarodejnica, del Toro stavia do úlohy zápornej postavy reálny život, vojnu, a teda aj historicky podložené udalosti.
Detskému divákovi sa takisto nebojí ukázať, že smrť je súčasťou života. Azda najemotívnejšou časťou filmu je úvodná sekvencia, v ktorej sa dozvedáme, že Geppetovho syna Carla zabila bomba. Sám Pinocchio zomiera vo filme trikrát, raz so zámerom výmeny svojho života za Geppettov. Priateľovi Candlewickovi však rozpráva o smrti s úplnou ľahkosťou a takisto opisuje, aký fajn je život tam hore. „Sú tam zajace a hrajú karty,“ hovorí. Del Toro v tejto scéne opäť raz naráža na kresťanskú vieru a načrtne motív neba, čím upokojuje nižšiu vekovú kategóriu divákov.
Pinocchio nemá ďaleko od Ježiša Krista, až na jednu vec
Vo filme sú tiež viditeľné paralely medzi Pinocchiom a Ježišom Kristom. Ich otcovia boli tesári, obaja sa narodili vďaka zázraku a obaja majú schopnosť vzkriesiť sa. Pinocchio však na rozdiel od Ježiša nevie odlíšiť dobro a zlo, no na to, aby sa učil, má po boku verného Sebastiana J. Cricketa. Na ceste za Pinocchiovým poznaním tak vo filme odznievajú silné myšlienky ako „klamstvá nie sú dobré,“ „ľudia sa boja toho, čo nepoznajú“, ale najmä, „život je vskutku nádherný dar“.
Zemeckisova verzia zaostáva
Silný a filozofický scenár je nepochybne dôležitou posilou technického spracovania filmu. Del Toro v tomto prípade dokazuje, že aj menej vie byť viac a jeho verzia tak výrazne prekonáva dielo Roberta Zemeckisa. Napriek tomu, že Robert Zemeckis nám vo svojom remaku vďaka kombinácii CGI a živej akcie sľuboval vizuálnu dokonalosť (nehovoriac o tom, že to isté sľubovala nálepka Disney), jeho dielo pôsobilo monotónne a depresívne.
S postavami sme sa nedokázali emočne stotožniť, čo nezachránil ani Tom Hanks v úlohe Geppetta. Del Torova verzia, ktorá je vytvorená v úplnom stop-motion, je oveľa viac efektívnejšia a lákavá.
Ako príklad si vezmime postavu Pinocchia, ktorý je celkom obyčajný, vytvorený z dreva a nemá farebné či pekné oblečenie. Napriek tomu sa stáva tou najmilšou, najsilnejšou a najpríťažlivejšou postavou na obraze. Animácie a detaily rezby na drevenej postavičke priam dokonale zachytávajú všetky jeho emócie od radosti po smútok, hnev až zúfalstvo, s ktorými sa vieme stotožniť. V neposlednom rade túto dokonalú ilúziu dopĺňa hlasový prejav Gregoryho Manna.
Navyše, verzia del Tora sa od prvého momentu opiera o skvelý výber hudby (aj pod taktovkou Alexandra Desplata) a šťavnatý scenár, ktorý dáva prednosť akcii pred zbytočne dlhými dialógmi a monológmi (čo bolo v prípade Zemeckisa pravým opakom). Mexický režisér a dovolíme si povedať, že aj kúzelník vo filmovom svete Guillermo del Toro zbytočne nenaťahuje dej a ide priamo na vec.
Osvetlenie ako rozprávač
Kľúčovú rolu vo filme hrá najmä osvetlenie. Okrem toho, že dotvára atmosféru mizanscény, preberá miestami aj úlohu rozprávača. Dospelé postavy v Pinocchiovom živote so zlými úmyslami vrátane majiteľa cirkusu, vojenského dôstojníka aj kňaza z miestneho kostola sú obkolesení červenou aurou. Práve tento symbol dáva najavo fakt, že s Pinocchiom nemajú dobré úmysly a na dosiahnutie svojich cieľov sú ochotní ignorovať aj „posvätnosť“ detstva.
Fašizmus nie je práve ideálnym námetom pre fantasy žáner a pre detského diváka môže byť náročný na pochopenie. Napriek tomu musíme uznať, že sa oscarovému režisérovi podarilo túto historickú tému priniesť do animovanej rozprávky s priam zázračnými výsledkami. Rodič, ktorý je otvorený komunikácii o vážnejších témach, určite ocení edukačný a sociálny charakter Pinocchia. Vizuálna príťažlivosť a dramatický scenár však zlákajú najmä dospelú kategóriu divákov.
Na záver existenčná facka
Aj keď filmu nemáme takmer čo vytknúť, rozhodne podotýkame, že nie je oddychovou záležitosťou. Keďže naráža na témy vzťahov a smrti, celkom určite z teba vytiahne aj také emócie, o ktorých si nevedel, že máš. Pinocchio je skrátka Hachikō v animovanej verzii. Obrovský šok prichádza na záver filmu.
Keď sa zdá, že sa dočkáme happyendu a Pinocchio zázračne ožíva, o pár minút nato sa dozvedáme o smrti Gepetta a Sebastiana J. Cricketa. Úľavu, ktorú väčšinou cítiš pri rozprávke, tak nahrádza silná existenčná facka. Nič iné by sme však od del Tora nemohli čakať.
Toto silné a srdcervúce dielo by sme si určite pozreli znova a dávame mu tak deväť bodov z desiatich.
