Napriek hyperrealistickým animáciám a dokonalému prepracovaniu mizanscény je tohtoročný Pinocchio chladnou a príliš filozofickou rozprávkou viac pre dospelých.
Pinocchio v réžii Roberta Zemeckisa, ktorý od 8. septembra streamuje na Disney+, je novým filmovým remakom pôvodného animovaného filmu z roku 1940. Aj napriek tomu, že hlavná postava drevenej bábky nie je taká lákavá ako malá morská víla Ariel či nádherná Belle, spolupráca Zemeckisa a štúdia Walt Disney mala všetky predpoklady na to, aby z nej urobila hit.
Veľké šance tomu dával aj hviezdny Tom Hanks v úlohe Geppetta. Bohužiaľ sa to nepodarilo. Napriek hyperrealistickým animáciám a dokonalému prepracovaniu scény je tohtoročný Pinocchio chladnou a príliš filozofickou rozprávkou viac pre dospelých. Detský divák tak pri nej obsedí len ťažko. Po úspešných remakoch Aladdin, Leví kráľ či Dumbo je škoda, že Pinocchio nebol niečím viac.
Príbeh Pinocchia sa začína v malej talianskej dedine v roku 1895, kde nás animovaná postava cvrčka s menom Fííha (v angličtine Jiminy Cricket) zavedie do malebného domčeka rezbára Geppetta, ktorý sa špecializuje na výrobu drevených nástenných hodín.
Keď k nemu príde kupec a Geppetto vysvetľuje, že žiadne z nich nie sú na predaj, herecké schopnosti Toma Hanksa rozprávajú temnú minulosť o strate manželky a syna. Práve chlapcova duša sa po Geppettovom vrúcnom želaní prevtelí do drevenej bábky z píniového dreva, ktorá ožije a dostane meno Pinocchio.
Spolu s Geppettom obaja chvíľu vedú rodinný život, no Pinocchio si vplyvom okolia začne uvedomovať, že nie je normálnym chlapcom. V snahe zapáčiť sa otcovi sa vydáva na dobrodružstvo s kočovným divadlom a na cestu herectva, aby sa stal slávnym. Počas celého príbehu drevený chlapec rieši otázku svedomia a zisťuje, čo v živote znamená byť pravdovravný, nesebecký a statočný.
Tieto vlastnosti si všíma aj na postavách, s ktorými sa stretáva, medzi nimi je aj chamtivý bábkoherec Stromboli (Giuseppe Battison), ktorý chce na ňom zarobiť, či, naopak, dobrá a nápomocná Fabiana s bábkou Sabinou tancujúcou balet. Prostredníctvom postavy Pinocchia sa tak divákovi odovzdávajú dôležité posolstvá, ktoré vzdelávajú o morálke či hodnotách v živote.
Svet filmu je vytvorený aj vďaka špeciálnej 3D grafickej technike CGI, ktorá dáva dôraz na textúru a osvetlenie a má na svedomí, že scéna aj postavy sú priam hyperrealistické. Obrovským sklamaním preto je, že práve hlavná postava Pinocchia pôsobí ako pôvodná karikatúra z roku 1940. Namiesto toho, aby bola divákovi sympatická a reálna, jej výzor, prejav, ale aj pohyb na nás pôsobia trochu strašidelne.
Grafika Pinocchia tak vyčnieva z davu a popri obyčajnej mačke Figaro, zápornej postave falošnej líšky a idylických lokáciách sa stáva Pinocchio najobyčajnejším objektom mizanscény – teda vizuálnej estetiky filmu. Toto rozhodnutie zo strany tvorcov je priam nepochopiteľné.
Všeobecne je však aranžmán scény a jeho kompozícia subjektom, ktorý ako jeden z mála vo filme dokáže prilákať detskú pozornosť, a to najmä v sekvencii, v ktorej sa Pinocchio ocitne vo farebnom svete cirkusu plného svetiel a do očí bijúcich farebných kolotočov. Atmosféru odľahčujú aj pôvodné skladby od Alana Silvestriho a Glena Ballarda.
Dejová línia Zemeckisovej verzie je takmer totožná s pôvodným filmom z roku 1940. To, čo nás odradilo a trochu začalo nudiť, sú scenáristi, ktorí naťahujú dej nudným a zbytočným dialógom či monológom, a to najmä na začiatku, kde sa prvá polhodina filmu odohráva iba na dvoch rôznych lokáciách.
Mali sme pocit, že obyčajných tridsať minút trvalo hotovú večnosť. Myšlienky, ktoré sa v klasickom disneyovskom formáte zmestia do jednej vety, v tomto filme pôsobia ako zo scenára antického divadla. Nevieme si tak predstaviť, ako dieťa pozerajúce rozprávku zotrvá pri telke aj po prvej polovici filmu.
Scenár od Zemeckisa a Chrisa Weitza preto nebol najšťastnejší a aj v pasážach, kde by sme sa mali smiať, sa nám úprimne nechcelo. Mali sme pocit, že rozprávke chýba duša.
Veľké očakávania sa spájali aj s Tomom Hanksom, ktorý už s režisérom Zemeckisom spolupracoval niekoľkokrát, a to konkrétne na Polárnom exprese či Forestovi Gumpovi. Svojím výkonom však film nielenže nezachránil, ale pridal mu na monotónnosti. Nebola to však ani tak vina samotného Hanksa, ale skôr už spomínaného scenára.
V prvej filmovej sekvencii jeho postava Geppetta zúfa nad svojím životom a namiesto toho, aby povedala jednu či dve vety, jej filozofovanie počúvame niekoľko minút. Takýto dialóg by sa hodil do formátu, ako je divadlo, u Disneyho je takýto úkaz ozajstným prekvapením. Aj keď je Hanksov výkon dobrý, mimika, gestá aj hlas presvedčivé, jeho emócie sú zobrazené veľmi filozoficky, a preto je len veľmi ťažké sa s nimi stotožniť. Aj táto postava preto pôsobí chladno.
Čo kvitujeme, je to, že táto adaptácia Pinocchia dokazuje, ako sa Walt Disney uberá dobrým smerom a mení filozofiu. Kým kedysi bol zástancom stereotypov (prvá verzia Levieho kráľa bola považovaná za rasistickú), v dnešnom Pinocchiovi sa nebojí odkázať na rasovú rovnosť a potláča staré známe stigmy. Veľkým a pozitívnym prekvapením bolo práve stvárnenie Modrej víly, ktorá bola v pôvodnej verzii z roku 1940 blondína a beloška.
Walt Disney totiž od založenia štúdia razil filozofiu, že bledá znázorňuje dobro, tmavá zase zlo, a obmedzoval tak rasovú reprezentáciu. Berúc do úvahy, že Disney významným spôsobom ovplyvňuje americkú, ale aj svetovú kinematografiu, je obsadenie nigérijsko-americkej herečky Cynthie Erivo do úlohy kladnej postavy obrovským krokom pre štúdio, ako aj režiséra. Nepochybne si však uvedomujú, že to ide v ruke s dobrým PR. Aj vďaka tomuto rozhodnutiu dávame filmu 5 bodov z 10. Znova by sme si ho však nepozreli.
