Niet lepšieho symbolu oddanosti.
Kolektívnosť, lojalita a oddanosť. Tri obyčajné slová, ktoré však pre väčšinu Japoncov znamenajú tie najdôležitejšie vlastnosti, akými môže človek disponovať. Ázijské národy na čele s Japoncami boli odjakživa označované za mimoriadne verné a oddané, aj keď sa tieto svoje vlastnosti snažili skrývať. Do poslednej chvíle vždy verili, že ich blízki nezradili a všetko prebiehalo presne podľa plánu tak, ako to aj malo vyzerať. Japonci sa v histórii kvôli svojej nekonečnej oddanosti občas popálili a urobili niekoľko chýb, ale tieto charakterové črty si ponechali a pýšia sa nimi dodnes. A v prvej polovici minulého storočia sa ich oddanosť zosobnila v nenápadnom psovi, ktorého si osvojil ešte nenápadnejší profesor.
Slovenské televízie boli v posledných sviatočných dňoch prepchaté rozkošnými filmami, ktoré už každý z nás aspoň trikrát videl, ale jeden z nich sa ľuďom pozdával o čosi viac. Jeho meno znelo Hačikó a nešlo o žiadny vymyslený príbeh, v ktorom by si mohol v romantických pózach zahviezdiť Richard Gere, pretože Hačikó bol skutočný a spoločne s ním aj jeho milujúci majiteľ. Nebol to síce Richard Gere a príbeh sa neodohrával na americkej pôde, ale takmer všetko ostatné sedelo. Postava známeho herca bola stelesnením japonského profesora Eizabura Uena vyučujúceho v odbore poľnohospodárstvo na Tokijskej univerzite a jeho lásky ku štvornohým chlpáčom. Eizaburo mal blízko k prírode, veď svoj život zasvätil rastlinám a poľnohospodárstvu, kde sa z času na čas vyskytlo aj nejaké to hospodárske zviera či pes. Náš profesor si počas života vypestoval veľký obdiv k psej rase s názvom akita inu a keď sa mu jedného dňa konečne naskytla príležitosť jedno šteniatko si adoptovať, dlho neváhal a priviedol malého chlpáča domov. Hačikó nebol čerstvo narodeným šteniatkom, keď si ho Eizaburo vybral, ale nejaké tie mesiace už prežil na farme neďaleko mesta Ódate v prefektúre Akita, odkiaľ táto psia rasa koniec koncov získala svoje meno. Chlpáči akita inu si v histórii prešli aj ťažkými obdobiami, keď na nich chceli ľudia zarobiť a začali ich krížiť s inými rasami, lenže Eizaburo túžil po čistokrvnom šteniatku akita inu a sen sa mu teda aj splnil.
Keďže išlo o príbeh plný oddanosti a vernosti, určite si vieš domyslieť, ako musel vyzerať vzájomný vzťah profesora s jeho psom. Trávili spolu doslova každú možnú chvíľu a Hačikó sa stal plnohodnotným členom rodiny. Rýchlo si ho obľúbila aj profesorova manželka, a tak si Hačikó nemohol priať lepších majiteľov. Keď začal Hačikó rásť, nechcelo sa mu pobehovať len po profesorovom príbytku a postupne ho odprevádzal do práce aj z práce. Dvaja kamaráti ráno vyrazili z domu na vlakovú stanicu Shibuya a keď prišiel vlak, Hačikó sa so svojím majiteľov srdečne rozlúčil, odprevadil ho až ku dverám vagónu a potom sa poslušne vrátil späť domov. Nezvyčajný rituál sa opakoval deň čo deň až do mája roku 1925, keď sa v živote psa odohralo čosi nepredstaviteľné. Ešte ráno stihol odprevadiť svojho majiteľa na vlak do práce, ale ten sa z nej už nikdy nevrátil, pretože náhle zomrel vo vlastnej kancelárii. Hačikó zvyknutý na presné odchody a príchody svojho majiteľa sa v to poobedie tradične vybral na vlakovú stanicu, aby tam však zbytočne čakal až do večera, pretože jeho profesor nechodil a nechodil. Ako obyčajný pes samozrejme nemohol vedieť, čo sa profesorovi stalo, ale rýchlo pochopil, že ho zrejme tak skoro neuvidí. Po smrti profesora Eizabura sa opusteného psíka ujal jeho záhradník a aj keď sa oňho staral s veľkou láskou a dával mu všetko, čo psík potreboval, Hačikó akoby nevedel zabudnúť na to, čo si spoločne s profesorom vypestovali.
Napriek tomu, že profesor zomrel a domov sa nevracal, Hačikó každé ráno vstával tak, aby sa v tradičnú hodinu dostavil na vlakovú stanicu Shibuya s vierou, že sa jeho profesor vráti. Scenár sa opakoval aj poobede a vďaka tomuto prejavu oddanosti si psa pobehujúceho po stanici všimol jeden zo študentov, ktorý ho sledoval až domov. Tam stretol záhradníka, ktorý mu ochotne vysvetlil, prečo študent každý deň psa stretáva na stanici a ten nemohol uveriť vlastným ušiam. O psovi a jeho príbehu napísal do svojej školskej práce a po čase si ho všimli aj japonské médiá, vďaka ktorým sa v tejto ostrovnej krajine odrazu rozpútal ošiaľ. Ľudia pri čítaní príbehu o oddanom psovi vyplakali potoky sĺz a nemohli uveriť tomu, že aj pes by bol schopný takej oddanosti, lásky a viery v to, že sa jeho majiteľ jedného dňa vráti. Netrvalo dlho a na verného psa sa chodili pozrieť ľudia z celého Japonska, ktorí mu nosili dobroty a hladkali ho počas toho, ako on trpezlivo čakal na príchod svojho profesora. Svoj rituál bez prestávky opakoval ešte dlhých deväť rokov od momentu, kedy jeho majiteľ naposledy vydýchol a keby nebol Hačikó zomrel, mohol v tom pokračovať ešte ďalej.
Aj keď s profesorom prežil len necelé dva roky svojho života, tento človek sa mu do srdca zapísal tak hlboko, že celý svoj ďalší život zasvätil čakaniu na jeho návrat. Už v roku 1934 sa Hačikó dočkal vlastnej sochy priamo pri vlakovej stanici Shibuya, pričom samotný psík bol prítomný pri jej odhaľovaní, ale jeho život už potom dlho netrval. Vo veku 12 rokov, čo nie je na psa vôbec nízke číslo, skonal 8. marca roku 1935 len niekoľko desiatok metrov od svojej obľúbenej vlakovej stanice. Hačikó zomrel v jednej z bočných uličiek, kde ho potom našli okoloidúci a okamžite privolali pomoc, ktorá oddanú ikonu Japonska odviezla preč.
Hačikó v hollywoodskej verzii s Richardom Gereom vo filme Hačikó: Príbeh psa
Hačikov príbeh sa postupom rokov stal námetom pre niekoľko filmových adaptácií, keď prvá z nich vznikla ešte v roku 1987 a išlo o čisto japonskú produkciu, takže film sa prakticky do sveta ani nedostal. Keď sa však príbehu chytil aj americký Hollywood a trochu ho upravil, keď Japonsko zmenil na americký Rhode Island a profesora Eizabura na šarmantného Richarda Gerea, rýchlo si ho obľúbili diváci po celom svete a japonská ikona sa dostala do všeobecného povedomia. Príbeh oddaného psíka si Japonci dokonca obľúbili natoľko, že rodičia a deti používajú Hačikó ako vzor oddanosti a vernosti, ktorú by mali jedného dňa dosiahnuť aj oni. Keď sa teda budeš nabudúce prechádzať po uliciach japonského Tokia a v blízkosti jeho vlakovej stanice Shibuya, všimni si bronzovú sochu jednej roztomilej akity inu, ktorá dodnes čaká na to, až sa profesor Eizaburo vráti späť domov.
