Liza Miloshevskaya je mladá Bieloruska, ktorú život zavial na Slovensko. Dnes sa snaží ľudí na Instagrame informovať o tom, čo sa deje v Bielorusku pod nadvládou Alexandra Lukašenka.
„Akoby sa dokonca báli čo i len vysloviť priezvisko prezidenta, ale ja sa našťastie na Slovensku cítim bezpečne,“ konštatuje 21-ročná Bieloruska Liza Miloshevskaya, ktorá už štyri roky žije v Banskej Bystrici.
Ako tínedžerka si vysnívala možnosť emigrovať z krajiny, v ktorej takmer tri dekády vládne tvrdou rukou prezident Alexandr Lukašenko.
V súčasnosti na svojom instagramovom účte aktívne informuje o tom, čo sa v Bielorusku skutočne deje, ako jej kamaráti museli utekať pred policajtmi, koľkému násiliu je režim schopný podrobiť svojich vlastných obyvateľov a prečo by sa dnes po príchode do Bieloruska naspäť na Slovensko už zrejme nedostala.
My sme sa s ňou rozprávali o tom, ako vyzeral Minsk, keď ho navštívila pred tromi mesiacmi, a že dnes na seba Bielorusi navzájom donášajú režimu ako za čias Sovietskeho zväzu a majú strach čo i len vysloviť priezvisko prezidenta z obavy, či ich niekto nesprávny nepočúva.
- Prečo sa Liza ako tínedžerka rozhodla odísť z Bieloruska na Slovensko.
- Čo jej povedala rodina, ktorá celá zostala žiť v Minsku.
- Prečo kamarátom nechcela hovoriť o svojom sťahovaní sa na Slovensko.
- Ako sa jej podarilo dostať do Banskej Bystrice, o ktorej predtým nič nevedela.
- Prečo sa dnes Bielorusi boja nahlas vysloviť čo i len meno Lukašenka.
- Ako sa do bieloruskej spoločnosti vrátila praktika ako zo Sovietskeho zväzu.
- Prečo nadobudla pocit, že by mala pomôcť šíriť informácie o svojej krajine.
- Čo sa jej na slovenskej mentalite nepozdáva a zdá sa jej zvláštne.
Si mladá Bieloruska, ktorá emigrovala na Slovensko. Aký je tvoj príbeh? Kedy si dostala nápad zbaliť sa a odísť práve sem?
Volám sa Liza, momentálne mám 21 rokov a do svojich 17 rokov som vyrastala v Minsku. V Bielorusku som sa narodila, ale život ma priviedol na Slovensko, keď som pred koncom strednej školy vyhrala kurz slovenčiny v Banskej Bystrici. Vtedy som zistila, že existuje krajina ako Slovensko, kde nie je len Bratislava, ale aj iné mestá.
Nakoniec ten kurz vyústil do toho, že som sa na Slovensko presťahovala, aj keď som vedela, že do Banskej Bystrice prídem žiť sama. Najdôležitejšie boli dva faktory: v prvom rade som chcela odísť z krajiny, kde som nemala žiadnu budúcnosť vinou politickej a ekonomickej situácie. V druhom rade som si uvedomila, že nie je normálne, ak sa narodím za jedného prezidenta a rovnaký prezident vládne, keď končím strednú školu, a iného som nepoznala.
Uvedomovala si si, čo sa v krajine deje pod nadvládou Lukašenka, už na strednej škole?
Vedela som, že situácia sa zrejme bude len zhoršovať. Ak niekto vládne viac ako 26 rokov, pripomína to diktátora. Hneď som vedela, že chcem odísť. A tak som sa dostala do Banskej Bystrice, kde teraz žijem už štyri roky. Najskôr som študovala slovenčinu, pričom na Slovensko som prišla s nulovou znalosťou slovenčiny, ale podarilo sa mi naučiť jazyk približne za rok.
Následne som šla na vysokú školu študovať prekladateľstvo, ale minulý rok som z nej odišla a začala som pracovať ako marketingová manažérka. Keď sa v Bielorusku pred rokom blížili voľby, tešila som sa, lebo som mohla ísť prvýkrát voliť, aj keď som vzhľadom na pandémiu zostala na Slovensku.
Šla si voliť do Bratislavy?
Šla som voliť na ambasádu do Bratislavy a vybrala som si, samozrejme, iného kandidáta ako Lukašenka. Všetci Bielorusi vedeli, že vyhráva Sviatlana Cichanovská ako líderka opozície, ale nikto s tým nemohol nič urobiť. Jej manžel je už rok vo väzení a ju pred viac ako polrokom vyhnali aj s deťmi preč z Bieloruska.
Pre mňa však reprezentuje slobodných Bielorusov, ktorí chcú zmenu. Aj preto som na svojom instagramovom účte začala čoraz viac zdieľať informácie o tom, čo sa v Bielorusku deje, ako boli voľby zmanipulované a prečo vypukli protesty. Ak sa nedá byť priamo na mieste, zdieľanie informácií na sociálnych sieťach má v 21. storočí veľkú hodnotu.
Je to také postsovietske zmýšľanie – kým je na stole jedlo a máme strechu nad hlavou, je nám dobre.
Zostala ti v Bielorusku rodina?
V Bielorusku mám všetkých: maminu, otca aj mladšieho brata a starých rodičov. Čo sa týka mojich kamarátov, viacerí z nich už z krajiny odišli, lebo vedeli, že v Bielorusku lepšie nebude. Mám aj známu, ktorá pracuje ako novinárka najväčšieho bieloruského portálu Tut.by, ktorá mala pred dvomi týždňami dva dni na to, aby si zbalila veci a odišla do Kyjeva.
Ja som na Slovensku sama, pretože moja rodina nechce odísť. Žili v Bielorusku celý život, tak už nechcú všetko opustiť a nechať za sebou.
O emigrovaní si rozmýšľala už na strednej. Trápi politika a Lukašenkov režim už aj študentov na strednej škole alebo je to tabu?
Ja si myslím, že si vážnosť situácie už roky uvedomuje celý bieloruský národ, ale my Bielorusi sme ľudia, ktorí sa o takýchto problémoch radšej nebavíme a tvárime sa, že sa nič nedeje, ak sa to netýka priamo nás alebo našej rodiny. Je to také postsovietske zmýšľanie – kým je na stole jedlo a máme strechu nad hlavou, je nám dobre.
Mladí však rozmýšľajú trošku inak a posledné roky sa o Lukašenkovi začalo viac rozprávať. Už keď som bola pred piatimi rokmi na strednej škole, začali sme sa rozprávať o politike, ale keď sa náhodou diali nejaké protesty, všetci o nich len rozprávali a báli sa vyjsť von. Vedeli, že na ulici nebudú mať plnú podporu človeka stojaceho vedľa nich.
Akoby sa dokonca báli čo i len vysloviť priezvisko prezidenta, ale ja sa našťastie na Slovensku cítim bezpečne.
Minulý rok vyšli do ulíc státisíce Bielorusov, ktorí chceli koniec vlády Alexandra Lukašenka.
Minulý rok mali podľa mňa ľudia naozajstnú nádej, že sa môže režim zmeniť. A videli, že vláda a policajti niekoľko ľudí zabili, videli, ako je režim schopný fyzicky ubližovať vlastným obyvateľom, a tak vyšli do ulíc a chceli tento teror zastaviť.
Ja som bola pred tromi mesiacmi v Minsku a mala som pocit, že sa ľudia boja rozprávať o tom, čo sa deje. Akoby sa dokonca báli čo i len vysloviť priezvisko prezidenta, ale ja sa našťastie na Slovensku cítim bezpečne. Nemám tu ani veľa práv, veď ja nie som slovenská občianka, ale mám väčší pocit bezpečia ako vo vlastnej krajine. To je smutné.
Momentálne dal Lukašenko prijať nový zákon, podľa ktorého by som v prípade príchodu do Bieloruska ani nemohla vycestovať naspäť na Slovensko. Ani neviem, kedy sa teda nabudúce dostanem domov.
Čo ti povedala rodina a kamaráti, keď si sa ako 17-ročná rozhodla emigrovať na Slovensko? Hovoríš, že si bola jediná rebelka z rodiny, ktorá nechcela zostať doma.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako sa jej podarilo dostať do Banskej Bystrice, o ktorej predtým nič nevedela.
- Prečo sa dnes Bielorusi boja nahlas vysloviť čo i len meno Lukašenka.
- Ako sa do bieloruskej spoločnosti vrátila praktika ako zo Sovietskeho zväzu.
- Prečo podľa nej nie sú bieloruskí policajti ľudskými bytosťami.
- Ako mladí ľudia chodili na protesty s vedomím, že môžu prísť o život a slobodu.
- Prečo nadobudla pocit, že by mala pomôcť šíriť informácie o svojej krajine.
- Čo sa jej na slovenskej mentalite nepozdáva a zdá sa jej zvláštne.
