Na okraji Bratislavy, neďaleko Slovnaftu, žije skupina ľudí bez domova. Kedysi spávali v parčíku pred Pentagonom, dnes majú svoje stanové mestečko. Prežívajú v podmienkach, ktoré si väčšina ľudí ani nevie predstaviť.
Ľudia bez domova, ktorí kedysi žili prevažne v parčíku pred bratislavským Pentagonom, dnes bývajú na inom mieste, v provizórnom stanovom mestečku neďaleko Slovnaftu. Na okraji Bratislavy tu žije niekoľko desiatok ľudí, ktorí prišli o bývanie a ocitli sa v začarovanom kruhu chudoby, závislostí a chorôb.
Väčšina z nich má problémy so závislosťou, niektorí trpia infekčnými ochoreniami a prežívajú vďaka zberu železa, drobným krádežiam alebo sexbiznisu.
Rozhodla som sa tam ísť spolu s kolegom, aby sme sa s týmito ľuďmi rozprávali priamo na mieste. Zaujímalo nás, ako funguje ich komunita, v akých podmienkach žijú a s čím denne zápasia. Priniesli sme im aj malú pomoc, jedlo, oblečenie a niekoľko balíkov cigariet.
Na miesto sme dorazili počas chladného, daždivého popoludnia. Oblasť je ťažko prístupná, obklopená stromami, presiaknutá silným smradom rafinérie Slovnaft. Hneď pri príchode sme stretli muža, ktorý sa ponúkol, že nás zavedie k svojej partnerke, žene, ktorá tam žije už dlhší čas, živí sa krádežami a sexbiznisom a súhlasila, že nám porozpráva svoj príbeh.
Strávili sme s ňou približne dve hodiny a počas nich sme videli a počuli veľa o tom, ako tu ľudia žijú. Tento článok je súčasťou série reportáží, v ktorých mapujeme skutočné príbehy ľudí na okraji spoločnosti. Ak chceš čítať viac napríklad o tom, ako som strávila deň s OZ Odyseus alebo ako som bola na zraze abstinentov, ktorí kedysi varili drogy a dnes žijú normálny život, predplať si Refresher+ a podpor nás v našej tvorbe.
Empatia je základ
Ešte pred odchodom sme sa s kolegom zastavili v potravinách. Kúpili sme plnú tašku jedla – pečivo, nátierky, trvanlivé potraviny, niečo sladké a konzervy. Vedeli sme, že ľudia, ktorých ideme navštíviť, žijú v provizórnych podmienkach a často sa spoliehajú na to, čo im prinesú iní.
Aj keď je fajčenie škodlivé, kúpili sme aj dve krabičky cigariet. V komunite ľudí bez domova majú veľkú hodnotu. Cigareta je pre mnohých spôsob, ako prežiť ťažký deň alebo sa na chvíľu upokojiť.
Z domu som priniesla aj dve veľké tašky s oblečením – teplé svetre, kabáty a pulóvre, ktoré som už nenosila.
Empatia je pri podobných návštevách základ. Keď prichádzam na takéto miesta, nejde mi len o rozhovor, ale o to, aby ľudia cítili, že ich považujem za rovnocenných. Nie som tam preto, aby som ich súdila, ale aby som pochopila, v akých podmienkach žijú a s čím denne zápasia. Ak viem pomôcť jedlom, oblečením alebo rozhovorom, urobím to.
Na celom Slovensku žije podľa posledných odhadov približne 70-tisíc ľudí bez stabilného bývania.
Celý deň zháňajú peniaze na drogy
Po ceste sme stretli muža, budeme ho volať Andrej, ktorý pred sebou tlačil nákupný vozík plný železa. Na klzkom blate sa mu prevrátil a všetko, čo v ňom mal, sa zosypalo na zem. Pomohli sme mu veci pozbierať a ponúkli sme mu jedlo aj cigarety. Bol prekvapený, no dlho neváhal a po chvíli sa s nami dal do reči. Povedal, že tu žije so svojou partnerkou, v provizórnom prístrešku, ktorý si spolu postavili z dosiek, plachiet a starých plechov.
Keď zistil, že sa zaujímame o život ľudí z tejto komunity, ponúkol sa, že nás tam zavedie. Miesto bolo kúsok od nás. Ukázal nám svoj prístrešok, malú drevenú búdku prikrytú plachtami a všetkým ostatným, čo bolo k dispozícii. Po chvíli prišla aj jeho partnerka, nazveme ju Zuzana, ktorá tam žije s ním.
Pozvali nás dovnútra. Pôsobila kamarátsky, hneď sa pýtala, kto sme. Vedela som, že som urobila dobre, keď som priniesla aj tašku s oblečením, pretože na nej bolo vidieť, že sa rada „fintí". Ona ale so sebou priniesla tiež plné tašky vecí. Bol to však jej lup, ktorý celý deň zháňala v obchodoch.
Ako povedala, keď nekradne, tak sa živí sexbiznisom. Rolu obchodníčky nezaprela ani v čase, keď sme s ňou boli my. Ponúkala nám na predaj veci, ktoré sa jej podarilo zohnať. Pýtala si za oblečenie päť až desať eur: „Ja celé dni zháňam peniaze na dávku heroínu. Jedna stojí okolo desiatich eur. Už mám absťáky, od rána som si nedala," vysvetlila mi.
Každý deň tu bojujú o prežitie
Za heroín by sme čakali vyššiu cenu: „Toto sú také pajcnuté šuvixy. Za kvalitu sa platí viac, ale keď máš absťák, a nemáš peniaze, nie je si z čoho vyberať. Zoberieš si to, čo je," opisuje Zuzana. O chvíľu prišla ďalšia žena, ktorú Zuzana predstavila ako Andrejovu sestru.
Bolo vidieť, že nie sú najlepšie kamarátky. So Zuzanou sa ani nepozdravili, napätie medzi nimi bolo cítiť hneď od začiatku. Zuzana o nej neskôr hovorila dosť kriticky, vraj si nerozumejú a často sa hádajú. „Oni sú takí prepnutí, stále po sebe kričia, že nemôžem ani spať,“ povedala. Aj keď nebývajú v rovnakom príbytku, žijú vedľa seba a každý každého pozná. „Žiť tu znamená každý deň sa báť o život. Nikdy nevieš, kto ťa okradne, alebo napadne."
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako ďalej vyzeral náš čas strávený s komunitou.
- Prečo sa Zuzana musí báť o život.
- Ako si predomnou pichla svoju dávku heroínu.
- Ako Zuzana vníma svoj život a či by ho chcela zmeniť.
- Prečo podľa Zuzany nemá cenu upratovať okolie.
