Boj o Náhorný Karabach sa znovu rozpútal a to intenzívnejšie, ako tomu bolo v posledných rokoch. Arménsko sa vzdať nechystá a Azerbajdžan chce územie naspäť.
V priebehu niekoľkých dní stovka mŕtvych a zranených, zhorené tanky a najnovšie vraj zostrelené stíhačky. Na hraniciach medzi Azerbajdžanom a Arménskom posledných tridsať rokov potichu prežíva konflikt o Náhorný Karabach.
Faktickú nezávislosť získal Náhorný Karabach po vojne v roku 1994, keď Arménsko po úspešnom ťažení obsadilo samotný Karabach aj zopár priľahlých provincií. Republika však dodnes nebola uznaná žiadnym štátom sveta, a to dokonca ani Arménskom. Z regiónu boli po vojne vyhnaní státisíce obyvateľov azerbajdžanského pôvodu a usídlili sa tam Arménci.
Arménsko po celé roky požadovalo, aby sa Azerbajdžan vzdal nároku na územie a Náhorný Karabach uznal za nezávislý štát, zatiaľ čo Azerbajdžan chce, aby Arménci územie opustili a vrátili ho naspäť.
- Ako zrejme Azerbajdžan konflikt pripravoval dlhé mesiace.
- Na ktorej strane stojí Rusko a kde zase Turecko.
- Ako Rusko bublajúci konflikt roky podporovalo predajom zbraní obom stranám.
- O civilistoch v Karabachu, ktorí dodnes ukrývajú zbrane.
- Aký strategický cieľ si v konflikte mohol stanoviť Azerbajdžan.
- Ktorým radikálnym krokom chce odpovedať Arménsko.
Pripravovaná azerbajdžanská pasca
V úvodnej fáze bojov len málokto očakával, že eskalácia bude pokračovať aj po troch dňoch. Na hraniciach sporného územia bývali provokácie časté, ale teraz situácia sa zvrtla natoľko, že experti nevylučujú ani možnosť otvorenej vojny, píše BBC.
„Pochybujem, že by Azerbajdžan chcel obsadiť celý Náhorný Karabach. Išlo by o vojnu, ktorá by trvala mesiace či roky a armády oboch krajín by silno krvácali. V Azerbajdžane režim Ilhana Alijeva trpí kvôli nízkym cenám ropy, ale aj pandémii, a tak by sa v prípade vojenského neúspechu na Karabachu mohol rozpadnúť,“ hovorí expert Tomáš Baranec, ktorý pracoval ako analytik v Inštitúte bezpečnostných a obranných štúdií a študoval aj na univerzite v Gruzínsku.
„Tento režim sa skôr sústredí na dosiahnutie menšieho, ale výrazného víťazstva, vďaka ktorému by zjednotil národ,“ dodáva Baranec.
Azerbajdžan zdanlivo operáciu pripravoval dlhší čas a zrejme v spolupráci s Tureckom, aj z dôvodu, že si zatiaľ na hraniciach vystačí so svojou súčasnou vojenskou prítomnosťou, zatiaľ čo v Arménsku vláda vyhlásila všeobecnú mobilizáciu aj stanné právo.
„Podpora zo strany Turecka je výrazne verbálna, pravdepodobne zo strany logistiky a prieskumu a možno aj priamo vojenská. Je dôležitá najmä preto, ako si môže Azerbajdžan stanoviť strategické ciele,“ objasňuje situáciu Baranec.
Náboje svišťali už v lete
V Náhornom Karabachu nepôsobia žiadni medzinárodní pozorovatelia, a tak je situácia ťažko prehľadná. Eskalácia bojov, ktorá prebieha v súčasnosti, však podľa expertov nesie jasné známky toho, že vojenská operácia bola starostlivo naplánovaná vopred. V regióne začínali náboje svišťať vzduchom od uplynulého leta.
Azerbajdžan sa so stratou svojho územia nikdy nezmieril, a tak posledné desaťročia, a najmä posledné roky vo veľkom nakupoval vojenskú techniku. So svojimi požiadavkami sa obracal prevažne na Ruskú federáciu, čo vyznieva nanajvýš ironicky, pretože Rusko je v konflikte hlavným spojencom Arménska a v prípade otvoreného vojenského napadnutia by malo krajinu prísť brániť podľa Organizácie Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (ODKB).
„Miera eskalácie bude závisieť od strategického cieľa Azerbajdžanu – nateraz tým cieľom je pravdepodobne obsadenie dvoch menších oblastí. Zrejme sú nimi rajóny Fizoeli a Djebrail. Keď Arménsko vyhralo v roku 1994, neobsadilo len územie Náhorného Karabachu, ale aj siedmich ďalších provincií. V roku 2016 sa Azerbajdžanci uspokojili s dobytím niekoľkých malých vyvýšených miest na Karabachu, tentoraz ide o celé dva rajóny,“ hodnotí potenciálny vývoj situácie Baranec.
Arménsko sa však momentálne dokáže vojensky ubrániť aj samo, a tak organizáciu v dialógu informovalo, že nerozmýšľa nad zapojením medzinárodných mierových síl do konfliktu. Náhorný Karabach plánuje udržať zubami-nechtami, a tak na územie začalo zvážať dobrovoľníkov, ale aj prvé autobusy s vojakmi, ktorí sa v rámci všeobecnej mobilizácie prihlásili zo zálohy.
Ako však Baranec prízvukuje, v najhoršom prípade sa môže konflikt dostať do špirály násilia, ktorú bude ťažké zastaviť. „Náhorný Karabach je prirodzená pevnosť, veľmi hornatý a husto zalesnený, a tak sa ťažko dobýja. Tieto dva regióny Fizoeli a Djebrail sú relatívne rovinaté. Ide o mierne zvlnenú polopúšť, čo vyzerá ako racionálne stanovený cieľ zo strany Azerbajdžanu. Obe strany sa môžu dostať do situácie, kedy budú nútené ten konflikt predlžovať a spraviť ho intenzívnejším, pretože sa vie vymknúť z ruky,“ vysvetľuje, ako ľahko môže prísť vyrovnávanie síl.
Rusko-turecké spoločenstvo
V konflikte medzi Azerbajdžanom a Arménskom o Náhorný Karabach zohrávajú kľúčovú úlohu dve krajiny, ktoré sa v posledných rokoch zbližovali, ale aj odďaľovali. Vzťahy medzi Ruskom a Tureckom zostávajú napäté, a tak si v tomto konflikte nemôžu dovoliť otvorene nasadiť svoju armádu na pomoc jednej či druhej krajine. Zatiaľ čo Rusko od pádu Sovietskeho zväzu prakticky garantuje celistvosť územia Arménska, Turecko pevne stojí za svojimi spojencami z Azerbajdžanu.
Rusku však status quo vyhovoval až do momentu, kým sa na južnej strane Náhorného Karabachu neobjavili vojenská technika, delostrelectvo aj drony. Kým Rusi konflikt dokázali pridusiť a potom znovu pootvoriť pokrievku, aby mohli obe strany zásobovať vojenskou technikou a zbraňami.
Zatiaľ čo Arménsku z titulu spojenectva predávajú Rusi zbrane s výraznou zľavou, Azerbajdžan ruskú techniku nakupuje za plné ceny. Využívanie takýchto príležitostí zo strany Ruska sa však z pochopiteľných dôvodov nepozdáva vláde v Jerevane, ktorá ale nemôže príliš vyskakovať, aby si Rusov nepohnevala.
Rozdielne zatiaľ zostávajú aj reakcie tureckej a ruskej vlády. Turecko otvorene podporuje Azerbajdžan a ministerstvu zahraničných vecí Arménska odkázala, aby sa krajina stiahla z „okupovaných“ území, ktoré „právoplatne“ patria Azerbajdžanu a prestala šíriť propagandu. Na druhej strane, ruské ministerstvo zahraničných vecí vyzvalo obidve strany, aby okamžite stiahli svojich vojakov z frontovej línie a konflikt ukončili.
Z každej strany propaganda
Arménsko aj Azerbajdžan nešetria pomyselnými nábojmi ani v hybridnej vojne. Na sociálnych sieťach sa od počiatku bojov šíria nespočetné správy, obrázky aj videá, z ktorých veľká časť ani len nepochádza priamo z Náhorného Karabachu. Najmä Azerbajdžan do boja nasadil aj drony so schopnosťou vojensky zaútočiť, ale aj získavať cenné informácie o pozíciách nepriateľa.
Svoju propagandistickú silu si uvedomil aj bývalý arménsky prezident Robert Kočarjan, upozorňuje Denník N. Ten sa v roku 1994 stal prvým prezidentom neuznaného Náhorného Karabachu, čo mu vynieslo takú popularitu, že v roku 1998 triumfoval v prezidentských voľbách priamo v Arménsku.
Keď sa z tejto pozície porúčal po prehratých voľbách v roku 2008, nechal tvrdo potlačiť prebiehajúce protesty, za čo mu teraz spoločne s obvineniam z korupcie hrozí 15 rokov za mrežami.
V súčasnosti vyhlásil, že sa presúva naspäť do Náhorného Karabachu, kde sa chystá pomôcť tamojším ozbrojeným silám v bojoch s Azerbajdžanom. Zatiaľ však nevedno, aký bude mať vplyv prítomnosť slávneho separatistického vodcu na vývoj konfliktu a čo narobí s prítomnými civilistami.
V tomto bode Tomáš Baranec pripomína, na akom princípe vlastne pred rokmi konflikt vznikol. „V Náhornom Karabachu žijú výlučne etnickí Arménci. A pre Arméncov sú azerbajdžanskí Turci rovnakí ako anatolskí Turci, ktorých vláda mala na svedomí začiatkom 20. storočia genocídu Arméncov. Civilné obyvateľstvo je odhodlané nevzdať sa tej zeme, a tak si treba uvedomiť, že tento konflikt je vo svojej podstate etnický. Obyvateľstvo je tam aj dobre vyzbrojené, pretože každý tam má poschovávané zbrane,“ konštatuje.
Arménci zvažujú uznanie nezávislosti Karabachu
„Neexistuje spojenie medzi Jerevanom a Baku,“ uviedol arménsky premiér Nikol Pašinjan v rozhovore pre britský týždenník The Spectator. Pašinjan zároveň okamžite obvinil Turecko z toho, že celý konflikt spoločne s Azerbajdžanom vopred naplánovalo a nejde o žiadne pragmatické správanie na obranu či neutralizáciu bojov. „To, čo Turecko robí, je súčasťou jeho imperiálnych nárokov,“ skonštatoval, informuje Pravda.
Pašinjan priznal, že Moskva informovala vládu v Jerevene o svojej neutrálnej pozícii v celom konflikte, a tak Arménsko nedostalo od Moskvy takú podpornú ruku, ako možno očakávalo. Jerevan zároveň v súčasnosti odmietol akékoľvek mierové rokovania, ktoré sa Rusko snažilo sprostredkovať na prípadnom summite všetkých troch krajín. Arménsky premiér vyhlásil, že jeho krajina bola vždy ochotná o konflikte rokovať, ale v súčasnej atmosfére na diskusiu nevidí priestor ani dôvod.
Je však otázne, ako ďaleko chce Azerbajdžan v bojoch zájsť. Tomáš Baranec si nemyslí, že krajina do konfliktu vstupovala s túžbou získať všetky územia naspäť.
Arménsko však zvažuje rovno uznanie nezávislosti Náhorného Karabachu, čo by v prípade tohto konfliktu znamenalo výrazný posun. „Máme cieľ nastoliť dlhodobý mier a stabilitu v regióne. Arménsko však nikdy nebude konať na úkor svojich vlastných záujmov a záujmov Náhorného Karabachu,“ povedal Pašinjan s tým, že krajina by mohla s Náhorným Karabachom podpísať dohodu o strategickej spolupráci či dokonca dohodu o spolupráci v oblasti bezpečnosti a obrany.
Rázna Bezpečnostná rada OSN
Neprehľadnosť situácie len podčiarkuje vzácna zhoda, ktorá nastala v Bezpečnostnej rade Organizácie Spojených národov, píše Denník N. V rôznych zabudnutých konfliktoch tam Spojené štáty americké, Rusko či Čína pravidelne vetujú akékoľvek výzvy či rezolúcie, pretože v konfliktoch zvyčajne majú do menšej či väčšej miery prsty, lenže tentokrát sa všetkých 15 členov Bezpečnostnej rady zhodlo na jasnej výzve, aby Azerbajdžan a Arménsko zastavili boje a „okamžite prestali bojovať“.
Baranec však zostáva k akýmkoľvek zásahom zo strany OSN skeptický. „Ja si nemyslím, že rezolúcia OSN môže mať akýkoľvek dosah na realitu na fronte. V tomto regióne je stále rozhodujúcou silou Rusko, pretože má páky ako na Arménsko, tak aj na Azerbajdžan.“
Výzva na deeskaláciu napätia však zrejme tak skoro nepadne na úrodnú pôdou, pretože v bojoch, ktoré vypukli 27. septembra, už malo zahynúť viac ako 100 osôb a to nielen z radov armády, ale aj spomedzi civilistov.
