Ján Gordulič: Dobrý komik zarobí aj 4 000 eur. Na začiatku sme boli otrasní, dnes sme na vyššej úrovni ako Česi (Rozhovor)

Stand-upovú show Silné reči založil v roku 2009, no projektu sa nevenoval naplno. Všetko sa zmenilo po tom, ako sa od nich oddelili niektorí komici a založili Temné kecy. „Nová konkurencia ma nakopla, snažil som si nakoniec z toho zobrať poučenie. Dnes konkurenciu sledujem veľmi zblízka. Zistil som však, že si treba raziť vlastnú cestu, byť lídrom a sústrediť sa nie na boj s inými, ale na vlastný progres,“ spomína stand-up komik Ján Gordulič.

Poštár Janko v Pošte pre teba. Dá sa to považovať za tvoj „mediálny“ štart?

Áno, začal som byť vtedy pomaličky mediálne známy. Zrazu som bol každú sobotu cca 7 minút na obraze v prime time. Ľudia ma začali spoznávať – v meste, na výletoch, na nakrúcaniach. Bolo to približne v roku 2002. Predtým som robil v dabingu vďaka mojej mame, takže v telke ma bolo občas počuť, ale to až tak nefungovalo na „slávu“ (smiech).

Je to pre teba „kostlivec v skrini“?

Je pravda, že v roku 2019 prídeš na festival Grape a 19-ročné decká ti povedia, že ťa pozerali pred desiatimi rokmi s babkou. Myslia si, že mi tým lichotia. Viac by ma potešilo, ak by rozprávali o Silných rečiach alebo Ťažkom týždni. To sú pre mňa dôležité projekty. Niektorí sa čudujú, prečo som „taký“. Človek neustále napreduje a keď sa stále spomína poštár Janko, nie je to bohviečo. Jasné, keď ma oslovia starší, je to iné. Vtedy to beriem, tí tým naozaj žili a k mojim novým veciam sa nedostanú.

Zrazu som mal veľa roboty, robil som naraz na niekoľkých projektoch a voľného času som mal minimum.

Hnevá ťa to teda?

Už dávno nie. Je pravda, že keď mladší, ktorí majú možnosti pozisťovať si o mne veci, zakričia „poštár“, trochu ma to zamrzí. Ale už to neprežívam. Priznám sa ale, že v minulosti mi to robilo nervy. Vykrikovali po mne opité deti, zdalo sa im to mega vtipné, ale už mi to je jedno.  Starnem (smiech).

V pošte si skončil v roku 2009. Ako pokračovala tvoja kariéra?

Nebolo to tak, že som skončil v Pošte pre teba a rozmýšľal som, čo ďalej. Od šestnástich som prekladal televízne seriály z angličtiny. Priateľov, Šou Billa Cosbyho, Tie roky 70. a rôzne sitkomy. To som robil aj počas Pošty. Cez leto sa ale nevysielala, prestali teda chodiť peniaze a hľadal som džob, ktorý bude istejší a bude trvať celý rok. Postupne som sa začal obzerať, obvolal som známych.

Začal som pracovať pre JOJ, pomáhal som so súťažnými reláciami, písal som scenáre. Uprosil som dramaturgov Mafstory, aby som mohol zdarma napísať scenár, nech ma vyskúšajú. Jeho piata verzia bola nakoniec schopná odvysielania (smiech). Neskôr som pracoval aj na Profesionáloch. Zrazu som mal veľa roboty, robil som naraz na niekoľkých projektoch a voľného času som mal minimum.

Dalo sa to stíhať?

Veď to. Postupne ma to tempo prestalo baviť a uvedomil som si, že niečo musím dať preč. Skúšal som sa s vtedajšou STV dohodnúť na novom projekte a sústrediť sa na kariéru tam. Vymyslieť trebárs novú reláciu, opäť sa niekam posunúť a vyskúšať niečo nové. Žiadne ponuky neprišli, a tak som odišiel. Sústredil som sa scenáristiku.

Odporúčané

Adela: Mysleli si asi, že bez kokaínu nedokážem zvládať toľko roboty (Rozhovor) 29. mája 2019 o 9:37

Ako vznikali scenáre Mafstory či Profesionálov?

Stretli sme sa piati scenáristi, dramaturg, zavreli sa na 4 hodiny do miestnosti a preberali svoje nápady na ďalšie epizódy. Ego sme nechali vonku, komentovali sme jednotlivé témy, povedali všetko, čo sme mali na jazyku k 4 ďalším epizódam. Každý si zapísal veci k svojmu dielu, vytvoril storyline – 10 až 12 strán toho, ako bude diel vyzerať, čo sa stane v jednotlivých obrazoch. Keď ti povedal pripomienky aj dramaturg, začal si pracovať na finálnom scenári. Za každý scenár teda zodpovedal iný scenárista.

Mafstory a Profesionáli boli úspešné zábavné seriály. Vtedy si objavil svoju „náturu komika“?

Humor milujem odmalička, na základnej škole som si kupoval knihy s vtipmi, časopisy. No a čím som bol starší, nachádzal som ďalšie a ďalšie spôsoby, ako si zarobiť tým, čo ma baví. Prišla scenáristika, stal som sa „známym“ tým, že viem písať vtipné veci. Oslovovali ma, keď potrebovali napísať vtipné scenáre, skeče, reklamy, videá no a postupne prišiel stand-up.

Do akej miery ste sa v stand-upe inšpirovali zahraničím?

Nedá sa to obísť. Začal v USA pred desiatkami rokov, komici sa postavili na pódium a začali zabávať ľudí. U nás to skôr boli ľudoví rozprávači, napríklad Ander z Košíc. Vedel sa na 40-minút postaviť pred publikum a zabávať ľudí, spájať to do príbehov. Inšpirovali sme sa teda aj slovenskými umelcami, máme to napozerané.

Dodnes sledujeme svetovú scénu. Nie však kvôli tomu, aby sme ich vykrádali, ale aby sme videli, ako sa svetový stand-up vyvíja a napreduje – učíme sa skôr ako pracovať s bitmi, odkukávame prácu s comedy timingom, prístupy k tvorbe vtipov, herecké techniky atď.

Si jediný majiteľ Silných rečí, vznikli v roku 2009. Bolo zložité zohnať peniaze na rozbeh?

Je len málo projektov na rozbeh ktorých potrebuješ na začiatok peniaze. Tie neboli najväčší problém. Samozrejme, že sme sa snažili nájsť sponzora, aby sme mohli expandovať, ale väčšinou nám núkali bárter – produkty, alkohol atď. A tým komikov nezaplatíš. Tak sme si to odšliapali krok po kroku bez externého financovania.

V tejto branži riešiš dva problémy – zohnať divákov a vybudovať tím dobrých komikov. Na začiatku sme to robili piati a zle (smiech).