Ak Vlada v Bratislave stretneš, pravdepodobne si ho zapamätáš.
Vlado, prezývaný Bosá Noha, je v Bratislave známou osobnosťou vďaka svojmu špecifickému štýlu obliekania. Večne usmiateho pána len málokedy stretneš v niečom inom ako v krátkych nohaviciach, pestrofarebnej košeli a šľapkách s nalakovanými nechtami na nohách.
Okrem extravagantného štýlu obliekania sa však môže pochváliť aj mnohými pracovnými úspechmi a fascinujúcim životným príbehom. Vlado má doktorát z učiteľstva matematiky a fyziky. Počas svojej dlhoročnej kariéry sa podieľal na tom, že vodárne na strednom Slovensku dnes fungujú lepšie a efektívnejšie. Bol tiež jedným z prvých ľudí, ktorí sa u nás dozvedeli o výskyte vírusu HIV a dlhé roky zasvätil šíreniu osvety o hrozbe a následkoch tejto choroby.
Vlado je ďalším dôkazom, že ľudí netreba súdiť na základe výzoru. „Prial by som si, aby ľudia posudzovali druhých na základe toho, čo majú v hlave a nie podľa toho, čo majú na sebe. Slovo dresscode by malo ísť do múzea ako archaizmus. Nepotrebujem u šoféra električky, aby bol v uniforme a nezmyselne sa v nej potil v kabíne. Chcem, aby ma odviezol do miesta M za čas Č a aby tej utekajúcej babičke neprivrel dvere pred nosom. Nech si však šoféruje v tom, v čom sa mu šoféruje najlepšie.“
- Aký mal Vlado život počas komunizmu, keď nepodliehal spoločenským normám
- Kedy zistil, že je pansexuál a prečo sa nebránil hovoriť ostatným, že sa mu páčia aj muži
- Ako bola v tom čase braná homosexuálna orientácia
- Prečo ho počas školy šikanovali
- Ako počas vojenskej služby dôstojníci zistili, že sa mu páči aj rovnaké pohlavie
- Aké následky malo toto zistenie na jeho život
- Ako sa Vladova rodina pozerala na jeho výstredný vkus
- Ako sa stal jedným z prvých priekopníkov v osvete o epidémii HIV/AIDS
- Ako chodí oblečený do práce a či mu na pracovisku výzor tolerujú
- Aké útoky od ľudí už kvôli štýlu obliekania zažil
Aké ste mali detstvo?
Do Bratislavy sa naši prisťahovali, keď som mal jeden a pol roka. Môj otec často a rád pil, čo spôsobovalo v rodinných vzťahoch dosť veľké problémy. Za komunistov to bolo totiž tak, že keď sme chceli na dome niečo opraviť, alebo niečo vybaviť, museli sme to spraviť cez známosť alebo úplatky. Úplatky boli veľmi často v podobe alkoholu, takže to boli príležitosti, keď sa "súdružsky" pilo, otec tomu postupne prepadol.
Chodil potom domov opitý a mamu začal aj biť. Pokiaľ viem, dokonca aj brat niekedy schytal, bol o 10 rokov starší odo mňa. Ja ani nie, bol som ešte príliš malý. Rodičia sa neskôr kvôli tomu rozviedli, ostal som žiť s mamou.
Čítala som o vás, že už ako mladý ste nepodliehali normám a zvykli ste rebelovať.
Nepovedal by som, že som nejak veľmi rebeloval. Prišla vtedy vlna big beatu, rock’n’rollu, všetky tie myšlienky slobodomyseľnosti. Chodili k nám dokonca bratovi kamaráti z kapely nacvičovať pesničky. Samozrejme, ten duch slobodomyseľnosti bol v našom rádiu cenzurovaný, okrem obdobia okolo roku 1968.
V našom rádiu mohli zahrať len špecifické skladby a mali na ne kvóty. "Západný duch", najmä hudba, k nám prichádzal samozrejme zo staníc ako rakúske Ö3, Radio Luxembourg, britská BBC, RF, čiastočne aj Hlas Ameriky a iné stanice. A na kopírovaných magnetofónových páskach.
Opisujete sa ako pansexuál, čo podľa definície znamená, že vás priťahuje viac ako jedno pohlavie. Kedy ste si vašu sexuálnu orientáciu začali uvedomovať?
Už v mladosti sa mi páčili fotky v magazínoch, na ktorých boli ľudia z teplejších krajín. Tí boli sporo oblečení a páčili sa mi aj mužské aj ženské fotky. Už v základnej škole som sa vďaka triednemu kolektívu stretával s vtipmi točiacimi sa okolo sexu a erotiky. Tiež som sa občas stretával s vtipmi a poznámkami, ktoré boli mierené na homosexuálov. V 13. roku mi to bolo oficiálne vysvetlené, no vtedy som v tom už mal v podstate jasno.
Ako bola v tom čase v spoločnosti braná homosexualita?
Už v roku 1961 bol zrušený trest za homosexualitu, ak človek dovŕšil 18 rokov. Aj keď to nebolo zakázané, ľudia sa skrývali a dávali si pozor, aby ich policajti neprichytili. Vtedajšia Ústava zaručovala také práva, čo by nám v niektorých prípadoch aj krajiny na západe mohli závidieť. Bol to však len zdrap papiera a skutočnosť bola inakšia. Pod pozlátkom fráz fungoval policajný totalitný a diktátorský režim.
Keby vás pred dovŕšením 18.roku prichytili pri homosexuálnom akte, čo by sa stalo?
Asi by som skončil v nejakom ústave určenom pre mladých kriminálnikov.
Vy ste vraj nikdy neskrývali skutočnosť, že sa vám páčia aj muži.
Od začiatku som nerozumel, prečo by dvaja chlapi nemohli mať spolu sex, považoval som to za normálne a úplne samozrejmé. Boli to veci, o ktorých sa hovorilo často, len nie pred učiteľmi. Na priemyslovke nás bolo 37 chlapcov a pred nikým som sa tým netajil.
Patrilo to však do konšpiračnej sféry, bola to tabu téma a skrývali sme ju spoločne pred učiteľmi. Dokonca sme mali na strednej škole aj vychovávateľa, ktorý sa nám zvykol na internátnych schôdzach vyhrážať : „Počul som, že sa tu niektorí dopúšťajú zneužívania rovnakého pohlavia! Keď sa na toto príde, ja to navlečiem na politické kopyto a ten človek sa už nikdy nikde neuplatní!“
Tam mi ukazovali symetrické machule, ktoré mala človeku niečo pripomínať. Úplne z nich kričalo, že čakajú, čo im poviem. Buď som b*zerant a vidím tam samé veľké penisy a zadky, alebo som simulant a vidím tam ženské vagíny a prsia.
.
Nemali ste kvôli otvorenosti v škole problémy?
So šikanou som mal problémy, no nie kvôli orientácii. Nebol som žiadny bitkár a ani som si nikde nepotreboval dokazovať svoju dominantnosť. Okrem toho, v treťom ročníku na základnej škole môj otec zistil, že učiteľský zbor kradne suroviny určené na varenie obedov.
Ohlásil to na národnom výbore a zrazu som začal dostávať samé štvorky a päťky. Učitelia ma na dennom poriadku bili palicou aj za to, že som písal škaredo pravou rukou. Som síce ľavák, ale písať pravou bol vtedajší rozkaz.
Dokonca mi odporučili, nech idem do pomocnej školy. Označili ma za mentálne retardovaného. Komisia pri reparáte nebola dostatočne informovaná, že som nepohodlný a dali mi z reparátu dve jednotky. Do pomocnej školy som nešiel, ale tretiu triedu som opakovať musel.
Po strednej škole ste nastúpili na vysokú školu. Aký odbor ste si vybrali?
Pôvodne som chcel na jadrovú fyziku, ale odbor bol výnimočne obsadený. A tak som si vybral odbor Matematika a fyzika, učiteľský smer. Už na priemyslovke som občas zastupoval chýbajúceho učiteľa, čiže som mal aj skúsenosti. Po magistri som si spravil ešte aj doktorát. Na vysokú som chcel ísť aj preto, aby som sa vyhol dvojročnej vojenskej službe.
Prečo?
Lebo bolo dosť pravdepodobné, že by som odtiaľ živý nevyšiel a zabili by ma. Bol som slabší, nebitkár, nemal som žiadnu protekciu. Ešte keby prišli na to, že ma priťahujú aj muži, naozaj by ma mohli zabiť. To nie je zveličovanie. Pri všelijakých cvičeniach boli dokonca povolené straty, že koľko ľudí môže zomrieť. Ja by som bol najpravdepodobnejšie jedným z nich.
Vojenskej službe ste sa však úplne nevyhli.
To nie. Už počas vysokej školy sme mali každý piatok takzvanú vojenskú katedru. Patrila pod fakultu, ale bol to vojenský útvar. Keď som ju absolvoval, nemusel som byť na službe 2 roky, ale len jeden a to vo funkcii poddôstojníka. Po škole teda prišiel povolávací rozkaz a narukoval som do Prachatíc. Tam sa mi však vrátili tiky, ktoré som mal, keď som mal 11 rokov.
Zavreli ma potom na ošetrovňu a dva dni ma pozorovali cez kľúčovú dierku, či nesimulujem. Potom ma poslali do Českých Budejovíc do vojenskej nemocnice, kde usúdili, že som zrelý na psychiatriu. Povedali, že tie tiky sú psychiatrického rázu. Tam som sa dozvedel, že mám v záznamoch od kontrašpionáže, že sa mi páčia muži.
Ako to mohli zistiť?
Mal som tam napísané, že som mal nejaké pletky s baleťákmi, čo bola pravda. Mal som takto jednu známosť počas vysokej školy, on tancoval v divadle. A kontrašpionáž? Nuž, netuším, či som náhodou niekedy neprekotil nejakého tajného agenta.
Môj sexuálny život sa naplno rozbehol až počas vysokej školy, keďže počas strednej nebolo kedy a kde. Väčšinou som mal šťastie na mimo-Bratislavčanov, takže výsledok bol ten, že som mal známosť možno so sto mužmi a len s tromi ženami. Nebolo to tým, že sa mi ženy menej páčili, bolo len menej príležitostí.
Akým spôsobom ste sa s týmito ľuďmi zoznamovali?
Často som chodil po meste v kraťasoch, bez trička alebo s rozopnutou košeľou. Videl som, keď na mne išiel niekto oči nechať. Zbalil som ho potom tým známym štýlom, že som sa opýtal, koľko je hodín. Po nejakom čase som už vedel presne odhadnúť, koho sa dá zbaliť.
Takže žiadne náhodné stretnutie v baroch a na diskotékach sa nekonalo?
Tam som nechodil. Nikdy som nepil alkohol a ani nefajčil, neznášam to odjakživa. Keď som mal 5 rokov, otec ma zobral ku známym. Tí mi dali piť a keď sme sa šli späť domov, nevedel som nastúpiť do trolejbusu a ani som nevedel povedať jedinú súvislú vetu.
Doma mi prišlo zle, zvracal som a doteraz nechápem, čo na tom malo byť príjemné. Keď ma nútili na rodinných oslavách, šibačkách a podobne, už len líznutie zo štamprlíka mi stačilo na to, aby mi dunelo v hlave. To nie je nič, po čom by som znovu túžil.
Poďme však naspäť k vášmu času, ktorý ste strávili na vojenskej službe. Ako to dopadlo, keď zistili, že sa vám páčia aj muži?
V Znojme som sa ocitol na vojenskej psychiatrii. Musel som podstúpiť falopletysmografiu, čo znamená, že mi na penis nasadili prístroje, ktoré mali pozorovať či sa objem zväčšuje a zaznamenať to v grafe. Premietali mi popri tom všelijaké mužské, ženské, detské, aj zvieracie obrázky. Podľa toho chceli usúdiť, aký typ "úchylnosti" mám. Doteraz však mám na tieto vyšetrenia skeptický pohľad.
Čo zistili?
Keď prišli výsledky, snažil som sa nahliadnuť do obálky. Zdvihol som ju proti slnku a prečítal som, že vraj mám nedokončený psychosexuálny vývoj s mierne homosexuálnymi sklonmi. Vojenskí psychiatri nad týmito výsledkami sedeli pol dňa v zavretej miestnosti.
Potom mi dali Rorschachove testy. Tam mi ukazovali symetrické machule, ktoré mala človeku niečo pripomínať. Úplne z nich kričalo, že čakajú, čo im poviem. Buď som b*zerant a vidím tam samé veľké penisy a zadky, alebo som simulant a vidím tam ženské vagíny a prsia. Ak by to bol ten druhý prípad, mohli by ma zavrieť na 6 rokov.
Prečo by vás chceli zavrieť za heterosexualitu?
Lebo by si mysleli, že simulujem a snažím sa vyhnúť tej najzákladnejšej, najdôležitejšej pocte, čo je chrániť našu socialistickú vlasť a slúžiť v armáde.
Prepustili vás teda zo služby?
Do vojenskej knižky mi napísali, že som dočasne neschopný vykonávať vojenskú službu. Majú ma vraj po roku znovu preskúmať. Tam by zistili, či som medzitým "nevychladol" a nie som opäť schopný vojenčiny. Bol tam však aj dodatok, že tento dôvod nie je v priamej súvislosti s vojenskou základnou službou. Chceli sa vyhnúť tomu, aby som ich žaloval, že som tam "oteplel".
Vojenská knižka
Čo ste povedali svojej rodine ako dôvod, prečo vás prepustili?
Mama ma tam prišla navštíviť a dôstojníci jej už naznačili, prečo som bol zavretý na psychiatriu. Ja som jej to potvrdil, páčia sa mi aj muži. V prvej chvíli sa z toho divne smiala, ale neskôr som sa dozvedel, že celý deň sa vozila po Brne a nevedela sa zastaviť. Spracovávala túto informáciu.
V tom čase som mal aj priateľa, o ktorom si myslela, že je iba môj spolužiak. Mama ním bola úplne očarená. Hovorila mi dokonca: „vidíš, toto je skutočný muž, tento určite nie je teplý.“ Keď zistila, ako to v skutočnosti bolo, nevedela, či ho má vyhodiť alebo nie. Nakoniec však šli spolu za mnou do Brna. S priateľom sme sa objali a vtedy vojenskí psychiatri už naozaj vedeli, že ma musia prepustiť.
Keď vás prepustili, čo s vami bolo?
Vrátil som sa naspäť do roboty do Jaslovských Bohuníc. Mama už vedela o čo ide, môjho priateľa akceptovala a on za mnou začal chodiť. Bolo však vidieť, že stále dúfa, nech je to len nejaké obdobie. Nech sa "zacvičím", kým si nájdem ženu, ktorú ona naučí variť a bude si s ňou rozumieť. Spolu by ma potom prevychovali, aby som nevyzeral tak rebelantsky.
Váš štýl obliekania sa jej nepáčil?
Nie, často som sa pred príchodom domov musel dokonca prezúvať a prezliekať, aby to nevidela. Strašne sa za mňa hanbila, ak som vyzeral inak, než očakávala. Chcela zo mňa váženého doktora, pred ktorým všetci padajú na zadok. Nútila ma chodiť k holičovi. Stále teda dúfala, že je to prechodné obdobie. Bol to môj neustály coming out a nielen v mojej orientácii, ale aj v tom, ako sa obliekam.
Nikdy váš štýl neakceptovala?
Len čiastočne. Ona sama bola v mnohých veciach liberálne zmýšľajúca, no len v prípade, keď išlo o druhých ľudí. Sama bola priaznivcom mnohých progresívnych vecí, v hudbe sme si napríklad dokonale rozumeli. Stále však dúfala, že sa zmením. To bol aj jeden z dôvodov, prečo tak veľmi trvala na tom, aby sme odišli preč z Bratislavy.
Šiel som na pohovor do Banskej Bystrice a mama sa zatiaľ dohodla na výmene bytu. Už som nemal na výber, museli sme sa odsťahovať. Tam sme žili až do maminej smrti v roku 2010. Po jej smrti som tam aj stratil prácu a už som mal len možnosť vrátiť sa naspäť do Bratislavy. Môj krásny trojizbový byt som zamenil za jednoizbový vo Vrakuni.
Bicykloval som na Braunsberg v Rakúsku a keď som tam bol, všimol som si jeden pár, ako sa na mňa pozerá. Žena vtedy mužovi hovorí: „Ježiš Mária, to som ich ešte v živote nevidela takto zblízka naživo.“ Dívala sa na mňa.
Mali ste niekedy aj vážny vzťah?
Dvakrát som bol naozaj zamilovaný. Prvýkrát to bol ten priateľ, ktorého som spomínal. Skončilo to časom, jemu začal viac imponovať biznis a peniaze. Prestali sme si jednoducho rozumieť. Druhýkrát to bola známa bratovej manželky. Zamilovali sme sa, aj keď bola o 20 rokov mladšia. V našich rodinných pomeroch to ale nemalo šancu vydržať.
Najprv si s mamou strašne rozumeli, neskôr sa však pohádali. Priateľka neprejavila príliš veľa diplomacie a od mamy som už ani žiadnu nečakal. Neporozumeli si a ja som sa ocitol medzi dvoma rozzúrenými ženami. A tak som ostal s mamou, ona by to ani sama neprežila. Mala vždy problémy so srdcom a nemohol som ju nijakým spôsobom rozrušiť, lebo by hneď dostala srdcový záchvat.
Čítala som, že ste boli aj jedným z prvých priekopníkov, ktorý šíril osvetu o hrozbe AIDS. Ako ste sa k tomu dostali?
Po páde režimu sa otvorili hranice, túžilo sa po slobode a nelimitovaných možnostiach. S nimi sa ešte viac začala šíriť aj AIDS epidémia. Ja som sa však o tejto hrozbe dozvedel už v roku 1981 z jedného časopisu. Bolo spomenuté, že niektorí konzervatívci sa snažia túto chorobu vysvetliť tým, že je to strata imunity spôsobená neprirodzeným spôsobom života. Avšak našli sa aj racionálnejšie argumenty, ktoré sa snažili definovať pravú príčinu tohto ochorenia. Vedeli, že je to vírus, ale nerozumeli, prečo sa to šíri práve takto. Aj mňa to zaujímalo.
Kvôli čomu vás to zaujímalo?
Odmalička ma zaujímala veda. Hlavne astronómia, astrofyzika, jadrová fyzika, chémia, a samozrejme aj biológia a medicína. Ako som o tom zisťoval viac informácií, zistil som, že odhadovaná inkubačná doba sú dva roky.
To je z epidemiologického hľadiska katastrofa. Smrteľná nevyliečiteľná choroba má bezpríznakovú dobu 2 roky, počas ktorých je stále nákazlivá. To je jedna z najhorších vecí, čo môže postihnúť ľudstvo. Ebola sa napríklad prejaví za 2-3 dni. Zabíja síce spoľahlivo, ale nestihne zabiť veľké množstvo ľudí, lebo mnohí rýchlo zbadajú, že sa s nimi niečo deje.
Ako ste začali šíriť osvetu o tomto víruse?
Keďže som bol sexuálne aktívny, každého milenca som varoval, že sa takýto vírus šíri. Lepil som aj nálepky s nápisom, že kondóm znižuje riziko infikovania sa HIV vírusom. Lepil som to všade, na stĺpy, dokonca aj na dvere kostola. Tú osvetu som robil veľa rokov, vlastne až doteraz.
Pracujete ešte?
Áno, v súčasnosti testujem meteorologický softvér. Za dva roky mám teoreticky ísť na dôchodok, ešte ale neviem, čo život ďalšie prinesie.
Do roboty sa tiež obliekate týmto štýlom?
Väčšinou áno, no v zime mám toho na sebe o niečo viac. V minulosti sa mi už síce párkrát aj stalo, že som sa stretol s námietkami a kritikou – ale taktiež aj s podporou.
Keď sme pri obliekaní, vzbudzujete často na verejnosti pozornosť?
Ale áno. Pred troma rokmi sa mi dokonca stala dosť vtipná historka. Bicykloval som na Braunsberg v Rakúsku a keď som tam hore stál, všimol som si jeden pár, ako sa na mňa pozerá. Žena vtedy mužovi hovorí po slovensky: „Preboha, to som ich ešte v živote nevidela takto zblízka naživo!“ Dívala sa na mňa. Muž jej niečo odpovedal, začul som že „oni tu v Rakúsku žijú, dokonca vyhrali aj tú eurovíziu.“ Pre istotu som sa tváril, že som Rakušák, aby nevedeli, že im rozumiem.
Zažili ste aj útoky?
Áno, musím so sebou často nosiť vhodnú účinnú zbraň. Počas jedného polroku ma napadli skinheadi, ešte na starej autobusovej stanici v Bratislave. Vraj „čo tu hľadáš, ty čierna sviňa.“ Zaútočili na mňa. Vtedy som sa musel brániť. Druhýkrát ma obkľúčili rómski spoluobčania s otázkou, či nemám cigaretu. Vravím im, že nefajčím.
Chceli potom peniaze a už sa ku mne približovali, keď som sa začal brániť aj ja. Zdiaľky mi potom kričali, že som biela sviňa. V priebehu pol roka som teda bol pre jednu skupinu biela špina a pre druhú čierna sviňa. Hovorí sa tomu "uhol pohľadu." Tretíkrát som sa musel brániť na Václavskom námestí v Prahe, keď nejakí neonacisti usúdili, že som nepriateľ Boha a českého národa. Dostal som aj 3 rany päsťou, kým som sa stihol obrániť.
Myslíte si , že v dnešnej dobe je viac tolerancie ako počas komunistického režimu?
Nevidím viac tolerancie. V minulosti sa všade nadávalo na komunistov. Aj keď som sa netajil, že som na mužov aj na ženy, dokázal som sa bez problémov porozprávať so zarytým katolíkom. Našli sme spoločnú reč, lebo sme všetci ohovárali neschopných komunistov.
S takým človekom by som sa o tom už dnes tak mierumilovne porozprávať nemohol, lebo by ma poslal do horúcich pekiel. Situácia sa zmenila, stratili sme spoločného nepriateľa. Dnes sú niektorí ľudia nadšení, že ma vidia a chcú sa so mnou fotiť. Sú však aj takí, kvôli ktorým jednoducho musím chodiť s výzbrojou.
Čiže podobné útoky sa dejú až príliš často?
Asi pred mesiacom naposledy na mňa niekto začal revať, vraj som sk*rvený b*zerant.
Je to hlavne počas obdobia, keď sa vo veľkom diskutujú práva LGBT. Raz bežala napríklad v rádiu diskusia o tom, či je homosexualita choroba a či by nás bolo treba liečiť. Na druhý deň išlo okolo mňa auto a snažilo sa ma s bicyklom vytlačiť na obrubník.
Tí po mne tiež kričali, že som b*zerant. O dva dni neskôr ma nejaká partia stredoškolákov na bicykloch zbadala a išli za mnou. Pýtali sa ma, či som ten, čo znásilňuje malých chlapcov. Snažili sa ma tiež zhodiť z bicykla, ale môj bol elektrický, tak som im ušiel. A na to stačila iba jedna diskusia!
Čo pokladáte vo svojom živote za najväčší úspech?
Asi pracovné úspechy. Na strednom Slovensku som pomohol značne zautomatizovať vodárne, takže začali oveľa lepšie fungovať. Ale napríklad aj tá dobrovoľnícka osvetová a výskumná práca v oblasti HIV. Vždy som sa snažil urobiť niečo, aby po mne ostala stopa.
Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí si o vás spravia zlú mienku na základe výzoru?
Prial by som si, aby ľudia posudzovali druhých na základe toho, čo majú v hlave a nie podľa toho, čo majú na sebe. Môžu na to sami doplatiť, keď im niekto v drahom obleku zaklope na dvere a okradne ich o všetky peniaze.
Slovo dresscode by malo ísť do múzea ako archaizmus. Nepotrebujem u šoféra električky, aby bol v uniforme a nezmyselne sa v nej potil v kabíne. Chcem, aby ma odviezol do miesta M za čas Č a aby tej utekajúcej babičke neprivrel dvere pred nosom. Nech si však šoféruje v tom, v čom sa mu šoféruje najlepšie.
