Zavreli ho na psychiatriu, lebo sa mu páčia aj muži. Vlada alias Bosú Nohu pozná celá Bratislava (Rozhovor)

Vlado, prezývaný Bosá Noha, je v Bratislave známou osobnosťou vďaka svojmu špecifickému štýlu obliekania. Večne usmiateho pána len málokedy stretneš v niečom inom ako v krátkych nohaviciach, pestrofarebnej košeli a šľapkách s nalakovanými nechtami na nohách. 

Okrem extravagantného štýlu obliekania sa však môže pochváliť aj mnohými pracovnými úspechmi a fascinujúcim životným príbehom. Vlado má doktorát z učiteľstva matematiky a fyziky. Počas svojej dlhoročnej kariéry sa podieľal na tom, že vodárne na strednom Slovensku dnes fungujú lepšie a efektívnejšie. Bol tiež jedným z prvých ľudí, ktorí sa u nás dozvedeli o výskyte vírusu HIV a dlhé roky zasvätil šíreniu osvety o hrozbe a následkoch tejto choroby. 

Odporúčané

Vyspovedali sme ľudí, ktorí rodine oznámili, že patria do LGBTI komunity. Neľutujú, svoje rozhodnutie by dnes nezmenili 27. júla 2019 o 13:15

Vlado je ďalším dôkazom, že ľudí netreba súdiť na základe výzoru. „Prial by som si, aby ľudia posudzovali druhých na základe toho, čo majú v hlave a nie podľa toho, čo majú na sebe. Slovo dresscode by malo ísť do múzea ako archaizmus. Nepotrebujem u šoféra električky, aby bol v uniforme a nezmyselne sa v nej potil v kabíne. Chcem, aby ma odviezol do miesta M za čas Č a aby tej utekajúcej babičke neprivrel dvere pred nosom. Nech si však šoféruje v tom, v čom sa mu šoféruje najlepšie.“

Aké ste mali detstvo? 

Do Bratislavy sa naši prisťahovali, keď som mal jeden a pol roka. Môj otec často a rád pil, čo spôsobovalo v rodinných vzťahoch dosť veľké problémy. Za komunistov to bolo totiž tak, že keď sme chceli na dome niečo opraviť, alebo niečo vybaviť, museli sme to spraviť cez známosť alebo úplatky. Úplatky boli veľmi často v podobe alkoholu, takže to boli príležitosti, keď sa "súdružsky" pilo, otec tomu postupne prepadol.

Chodil potom domov opitý a mamu začal aj biť. Pokiaľ viem, dokonca aj brat niekedy schytal, bol o 10 rokov starší odo mňa. Ja ani nie, bol som ešte príliš malý. Rodičia sa neskôr kvôli tomu rozviedli, ostal som žiť s mamou.

Čítala som o vás, že už ako mladý ste nepodliehali normám a zvykli ste rebelovať. 

Nepovedal by som, že som nejak veľmi rebeloval. Prišla vtedy vlna big beatu, rock’n’rollu, všetky tie myšlienky slobodomyseľnosti. Chodili k nám dokonca bratovi kamaráti z kapely nacvičovať pesničky. Samozrejme, ten duch slobodomyseľnosti bol v našom rádiu cenzurovaný, okrem obdobia okolo roku 1968.

V našom rádiu mohli zahrať len špecifické skladby a mali na ne kvóty. "Západný duch", najmä hudba, k nám prichádzal samozrejme zo staníc ako rakúske Ö3, Radio Luxembourg, britská BBC, RF, čiastočne aj Hlas Ameriky a iné stanice. A na kopírovaných magnetofónových páskach.

Odporúčané

Lucia s Katkou vychovávajú dvojičky: Niektoré heterosexuálne páry deti zanedbávajú, no nikto im netvrdí, že nie sú pravá rodina 10. júla 2019 o 16:43

Opisujete sa ako pansexuál, čo podľa definície znamená, že vás priťahuje viac ako jedno pohlavie. Kedy ste si vašu sexuálnu orientáciu začali uvedomovať?

Už v mladosti sa mi páčili fotky v magazínoch, na ktorých boli ľudia z teplejších krajín. Tí boli sporo oblečení a páčili sa mi aj mužské aj ženské fotky. Už v základnej škole som sa vďaka triednemu kolektívu stretával s  vtipmi točiacimi sa okolo sexu a erotiky. Tiež som sa občas stretával s vtipmi a poznámkami, ktoré boli mierené na homosexuálov. V 13. roku mi to bolo oficiálne vysvetlené, no vtedy som v tom už mal v podstate jasno. 

Ako bola v tom čase v spoločnosti braná homosexualita?

Už v roku 1961 bol zrušený trest za homosexualitu, ak človek dovŕšil 18 rokov. Aj keď to nebolo zakázané, ľudia sa skrývali a dávali si pozor, aby ich policajti neprichytili. Vtedajšia Ústava zaručovala také práva, čo by nám v niektorých prípadoch aj krajiny na západe mohli závidieť. Bol to však len zdrap papiera a skutočnosť bola inakšia. Pod pozlátkom fráz fungoval policajný totalitný a diktátorský režim.

Keby vás pred dovŕšením 18.roku prichytili pri homosexuálnom akte, čo by sa stalo? 

Asi by som skončil v nejakom ústave určenom pre mladých kriminálnikov. 

Vy ste vraj nikdy neskrývali skutočnosť, že sa vám páčia aj muži. 

Od začiatku som nerozumel, prečo by dvaja chlapi nemohli mať spolu sex, považoval som to za normálne a úplne samozrejmé. Boli to veci, o ktorých sa hovorilo často, len nie pred učiteľmi. Na priemyslovke nás bolo 37 chlapcov a pred nikým som sa tým netajil.

Patrilo to však do konšpiračnej sféry, bola to tabu téma a skrývali sme ju spoločne pred učiteľmi. Dokonca sme mali na strednej škole aj vychovávateľa, ktorý sa nám zvykol na internátnych schôdzach vyhrážať : „Počul som, že sa tu niektorí dopúšťajú zneužívania rovnakého pohlavia! Keď sa na toto príde, ja to navlečiem na politické kopyto a ten človek sa už nikdy nikde neuplatní!“  

Tam mi ukazovali symetrické machule, ktoré mala človeku niečo pripomínať. Úplne z nich kričalo, že čakajú, čo im poviem. Buď som b*zerant a vidím tam samé veľké penisy a zadky, alebo som simulant a vidím tam ženské vagíny a prsia.

.

Nemali ste kvôli otvorenosti v škole problémy? 

So šikanou som mal problémy, no nie kvôli orientácii. Nebol som žiadny bitkár a ani som si nikde nepotreboval dokazovať svoju dominantnosť. Okrem toho, v treťom ročníku na základnej škole môj otec zistil, že učiteľský zbor kradne suroviny určené na varenie obedov.

Ohlásil to na národnom výbore a zrazu som začal dostávať samé štvorky a päťky. Učitelia ma na dennom poriadku bili palicou aj za to, že som písal škaredo pravou rukou. Som síce ľavák, ale písať pravou bol vtedajší rozkaz. 

Dokonca mi odporučili, nech idem do pomocnej školy. Označili ma za mentálne retardovaného. Komisia pri reparáte nebola dostatočne informovaná, že som nepohodlný a dali mi z reparátu dve jednotky. Do pomocnej školy som nešiel, ale tretiu triedu som opakovať musel. 

Po strednej škole ste nastúpili na vysokú školu. Aký odbor ste si vybrali?

Pôvodne som chcel na jadrovú fyziku, ale odbor bol výnimočne obsadený. A tak som si vybral odbor Matematika a fyzika, učiteľský smer. Už na priemyslovke som občas zastupoval chýbajúceho učiteľa, čiže som mal aj skúsenosti. Po magistri som si spravil ešte aj doktorát. Na vysokú som chcel ísť aj preto, aby som sa vyhol dvojročnej vojenskej službe. 

Prečo? 

Lebo bolo dosť pravdepodobné, že by som odtiaľ živý nevyšiel a zabili by ma. Bol som slabší, nebitkár, nemal som žiadnu protekciu. Ešte keby prišli na to, že ma priťahujú aj muži, naozaj by ma mohli zabiť. To nie je zveličovanie. Pri všelijakých cvičeniach boli dokonca povolené straty, že koľko ľudí môže zomrieť. Ja by som bol najpravdepodobnejšie jedným z nich.

Vojenskej službe ste sa však úplne nevyhli.