O tom, s akými problémami sa potýkajú ľudia z komunity LGBTI na Slovensku sme sa rozprávali s riaditeľom Iniciatívy Inakosť Martinom Mackom.
Iniciatíva Inakosť spája ľudí z komunity LGBTI na Slovensku a snaží sa o zlepšenie ich podmienok na život. Bojuje za práva gayov, lesieb, bisexuálov, transrodových ľudí aj intersexuálov. Zaoberá sa otázkami registrovaného partnerstva homosexuálne orientovaných, diskriminácie a usiluje, aby sa takíto ľudia stali plnohodnotnou súčasťou spoločnosti bez toho, aby museli čeliť homofóbii či šikane.
O tom, aké majú ľudia z komunity LGBTI u nás práva a čo všetko treba ešte stále zmeniť, sme sa rozprávali s riaditeľom Martinom Mackom.
• Čo je to Iniciatíva Inakosť
• Prečo sa ešte neuzákonili manželstvá ľudí rovnakého pohlavia
• Prečo neveria ľudia z komunity LGBTI štátnym orgánom
• Na koho sa môžeš so svojimi problémami týkajúcimi sa sexuálnej orientácie a rodovej identity obrátiť
• Aké máme medzery v zákonoch pre LGBTI komunitu
• Ako sa situácia mení a či pomáha aj PRIDE
Ako a kedy vznikla Iniciatíva inakosť?
Vznikla ako občianske združenie v roku 2006, vtedy bolo pre nás prioritou presadiť zákon o registrovanom partnerstve, ale postupne sa naše ciele rozšírili a začali sme zastrešovať viaceré LGBTI organizácie, momentálne je ich päť.
Čo považujete v súčasnosti za svoju najväčšiu prioritu?
Priority máme tri, samozrejme chceme, aby sa právne uznali páry rovnakého pohlavia. Pokúšame sa zastaviť nútené sterilizácie transrodových ľudí v procese zmeny pohlavia a po tretie chceme zmeny v školstve, kde by mali existovať určité opatrenia voči šikane motivovanej homofóbiou, a aby školské osnovy obsahovali objektívne informácie o LGBTI.
Myslíte si, že je reálne uzákonenie homosexuálnych partnerstiev na Slovensku?
Určite to považujem za reálne, aj sa to udeje, otázkou iba zostáva kedy.
Čo vnímate, ako najväčší problém, ktorý bráni uzákoneniu týchto partnerstiev?
Dá sa povedať, že situácia na Slovensku je porovnateľná s inými krajinami, vyplýva to z toho, kde sa naša spoločnosť práve nachádza, akú máme históriu. Sme v regióne, ktorý bol ovplyvnený komunistickou totalitou, občianska spoločnosť sa u nás nevyvíjala tak dlho, ako na západe, no stále sme ešte v lepšej časti nášho regiónu.
Problémy sú pre ostatné krajiny bývalého východného bloku veľmi podobné, nemyslím si, že je to tým, že by sme boli nejaká extra konzervatívna spoločnosť, ani náboženstvo nevidím ako problém, keďže takmer všetky katolícke európske krajiny už dosiahli nejakú formu uznania párov rovnakého pohlavia.
Chýba tu najmä vôľa v politickej rovine, chýba nám strana, ktorá by toto presadzovala, ide o zlyhanie takzvanej sociálnej demokracie, ktorú u nás máme.
Má Slovensko nejakú stranu, ktorá by problematiku mohla v budúcnosti zmeniť?
Takéto strany sú u nás súčasťou koalícií, budú si musieť nejako presadiť, aby mali slobodnú vôľu, hlasovali podľa vlastného svedomia a neboli viazaní koaličnou zmluvou. Bude to zložité, no je to jediná cesta. Napríklad v Nemecku sa dohodli, že ak je niekto proti a niekto za, hlasovanie nebude viazané spoločnou dohodou, ale každý sa rozhodne podľa seba.
Vnímate tresty, ktoré existujú proti šikane a diskriminácii ako dostačujúce?
Minulý rok sme robili zatiaľ najväčší celoslovenský prieskum medzi LGBT ľuďmi na Slovensku, z neho vyplynulo že až 40 % zažilo nejakú formu diskriminácie, no v realite to môže byť ešte horšie. Najviac zažívajú diskrimináciu ľudia fungujúci otvorene a okolie o nich vie. Ich počet narastá, čo je dobré, ale nanešťastie sa kvôli tomu aj viac stretávajú s diskrimináciou.
Faktom je, že naša legislatíva je asi najlepšou v Európe, avšak v praxi nefungujú mnohé inštitúcie.
Akým spôsobom by sa pasivita inštitúcií mohla zmeniť?
Pozitívnym príkladom sú ombudsmanky, ktoré sa začali zaoberať prípadmi z komunity, začali riešiť nedostatky, ktoré v súčasnosti existujú, aj ilegálne procesy predstavujúce problém. Avšak, mnoho ľudí, ktorí zažijú diskrimináciu, sa na tieto inštitúcie neobracajú. Z nášho výskumu vyplynulo, že napríklad iba 4 % ľudí sa obrátili sa políciu.
Jestvujú nejaké iné organizácie, na ktoré sa môžu osoby z LGBTI komunity obrátiť a mali by k nim väčšiu dôveru?
Skôr sa obracajú na samotné LGBTI organizácie, potom na psychológov alebo poradenské centrá. Tieto inštitúcie problémy ale nedokážu riešiť trestnoprávne. Dlho chýbala poradňa alebo komunitné centrum, pretože to prestalo fungovať pred 2 rokmi. Tento mesiac sme otvorili In-poradňu, ktorá poskytuje psychologické a právne poradenstvo pre komunitu.
Kedy začala fungovať In-poradňa a ako sa na ňu môžu jedinci s problémom obrátiť?
Spustili sme ju iba pred mesiacom a zatiaľ sme to veľmi nemedializovali, takže je to nové. Ide o formu online poradenstva, no samozrejme vieme dohodnúť aj osobné stretnutie. In-poradňa poskytuje hlavne psychologické poradenstvo, ale aj právne a sociálne, a ľudia sa na nás môžu obrátiť s rôznymi problémami.
S akou diskrimináciou sa jedinci z komunity LGBTI stretávajú na Slovensku najčastejšie?
Najviac sa na nás obracajú transrodoví ľudia, pretože potrebujú pomôcť s praktickými problémami, ako prejsť procesom legálnej zmeny pohlavia. Tí tvoria aspoň polovicu osôb, ktoré u nás hľadajú pomoc.
Často k nám tiež chodia páry rovnakého pohlavia, ktoré chcú riešiť spoločný majetok, chcú vedieť, ako vyriešiť situáciu s dedičstvom či so splnomocneniami.
Poskytujeme tiež psychologické poradenstvo v ťažkých životných situáciách a riešime otázky mladých ľudí, ktorí si nie sú istí, či sú homosexuálne orientovaní a nevedia, ako majú tieto pocity spracovať.
S akými pocitmi sa stretávate u ľudí, ktorí si nie sú istí svojou orientáciou? Ako sa im dá najlepšie poradiť?
Väčšinou sú v tínedžerskom veku, v minulosti to bolo oveľa viac tabuizovaná téma a ľudia svoju orientáciu riešili vnútorne oveľa dlhšie, aj ako dvadsiatnici či tridsiatnici. Ide o bežné otázky, aké majú ľudia v puberte, ibaže si občas nie sú istí, či ich pocity sú niečím trvalým alebo prechodným, potrebujú pomôcť vyrovnať sa s nimi.
Čo považujete za najlepší spôsob, akým v ľuďoch podnietiť otvorenosť a akceptáciu LGBTI komunity?
Naše výskumy potvrdili, že najlepšou cestou je, keď vo svojom okolí osobne spoznajú niekoho, kto patrí k LGBTI ľuďom. Ak ich poznajú v rodine, v práci, majú k tejto komunite oveľa lepší postoj. Veľa predsudkov vyplýva z nepoznania a z mylných predstáv, ktoré sa dajú zmeniť osobným kontaktom. Preto sme sa aj posledné roky zamerali viac na to, aký je coming out potrebný. Naša poradňa slúži aj na to, aby mladým ľuďom pomohla prejsť procesom coming outu.
Väčšina osôb z komunity LGBTI sa bojí, že ak sa otvorene priznajú ku svojej orientácii, ostatní ich odsúdia a neprijmú.
Ako sa môžu s takým niečím vyrovnať?
Na Slovensku je iba 7 % ľudí, čo sa nikomu nijak nepriznali ku svojej orientácii. Asi 10 % tvorí skupina úplne otvorených a o ich orientácii vie každý. Veľká väčšina je však niekde medzi.
Vedia o tom priatelia, ale nevie to rodina alebo naopak, vedia to v práci, ale nevedia doma a podobne.
Väčšina ľudí má s coming outom pozitívne skúsenosti, avšak pripomíname im, že ich rodina či známi sa s tým v niektorých prípadoch musia vyrovnať. Veľa jedincov z komunity čaká, že ich príjmu hneď, ako sa otvoria, no niekedy potrebujú čas. Preto, ak sa aj na začiatku stretnú s negatívnou reakciou, väčšinou to po istej dobe odznie, a ľudia v okolí sa ich naučia akceptovať takých, akí sú.
Horšie je, keď sa ani po určitej dobe nič nezmení a odmietnutie je rázne. Našťastie sú to skôr iba extrémne prípady, ktorých je málo, vtedy sa situácia často už žiaľ nedá nejako vyriešiť.
Aké akcie a podujatia organizujete na to, aby ste zvýšili povedomie o komunite LGBTI?
Zastrešujeme napríklad Filmový festival Inakosti, PRIDE je našou členskou organizáciou. PRIDE sa na Slovensku vyvíja k lepšiemu. Obavy organizátorov na začiatku najprv vychádzali z toho, že nevedeli, ako to bude vyzerať, či nepríde málo ľudí, či to bude bezpečné.
Prvé pochody boli vnímané veľmi kontroverzne, ale postupne to je už bežná súčasť festivalov v meste a zároveň ide o jeden najväčší z nich. Mení sa aj to, ako ho vnímajú médiá, ktoré PRIDE skresľovali, lebo sa zameriavali skôr na bezpečnostnú stránku. Za päť rokov sme nemali žiaden bezpečnostný incident ani nič podobné. Aj médiá už kladú väčší dôraz na myšlienky, ktoré prezentujeme.
Naplnili sa niektoré obavy, ktoré ste pred organizáciou pochodu mali?
Vyhrážali sa hlavne ľudia z krajnej pravice, z radov politikov, problémy napríklad vtedy robila strana SNS, na ktorej čele bol ešte Slota. Báli sme sa, že ľudia budú napádaní a iba ich to do budúcna odradí. Aktivisti dlho nevedeli, či PRIDE vôbec organizovať, preto sa prvý uskutočnil až v roku 2010.
Nakoniec však prišlo veľa ľudí, polícia zabránila väčším incidentom a komunita tak mohla nadobudnúť pocit, že polícia vie zasiahnuť aj v takýchto veciach. Sme festivalom pre všetkých a na podujatí sa objavuje stále viac a viac ľudí nielen z komunity, ale aj mimo nej.
Majú tieto pochody viditeľné pozitívne efekty, dokážu ľudí viac otvoriť väčšinu voči LGBTI?
PRIDE sám o sebe asi nie, no mediálna pozornosť, ktorá vôkol neho vzniká, určite pomáha. Posledné roky média napríklad prinášajú príbehy ľudí z komunity, ktorí často čelia podobným problémom ako väčšina Slovákov, len k nim ešte majú pridané také, ktoré by sa mohli zlepšiť zmenou legislatívy.
Je podľa vás Slovensko homofóbnou krajinou?
Nedá sa to takto paušalizovať, ani vo výskumoch nevychádzame úplne najhoršie. Tolerancia je u nás celkom vysoká, no problém je skôr s akceptáciou. Tolerovať môžeme aj nutné zlo, znamená to len, že aktívne proti niečomu nevyvíjame nejaké kroky. Akceptácia je ten vyšší stupeň a tam už máme rezervy.
Na zistenie miery tolerancie sa v dotazníkoch často používa otázka, či by ľuďom v susedstve nevadil homosexuálny pár. V 90. rokoch to vadilo vyše 60 %, v roku 2012 to však bolo už len 30 %, avšak po referende za rodinu v roku 2015 percento stúplo na 46 % a na úrovni vyše 40 % sme stále.
Z dnešnej generácie pod 30 rokov sú ľudia oveľa otvorenejší, o ich orientácii vedia ich priatelia a väčšinou nemajú problém s akceptáciu, generačný rozdiel hrá veľkú úlohu. Situácia je však iná aj z regionálneho hľadiska, napríklad spoločnosť je otvorenejšia v Bratislave a na LGBTI komunitu hľadia konzervatívnejšie na východnom či severnom Slovensku.
Čo považujete za najväčšie medzery v našich zákonoch?
Určite to, že u nás ešte stále nie sú štátom uznané páry rovnakého pohlavia a ich rodiny. Transrodoví ľudia musia tiež pred zmenou pohlavia podstúpiť povinnú sterilizáciu, ktorá porušuje ich práva, no väčšinou nemajú na výber. Hoci to u nás v zákonoch nikde nie je dané, štát proti tomu zatiaľ efektívne nezakročil.
Existuje nejaký spôsob, vďaka ktorému môžu homosexuálne páry získať aspoň ako-také právne uznanie?
Tieto páry môžu byť iba vnímané ako blízke osoby, čo im umožňuje aspoň základné práva, lenže sú veľmi obmedzené a vždy sa musia preukázať na súde, čiže je to veľmi nepraktické.
