Otroctvo nie je len čiernou škvrnou histórie, vo svete stále existujú regióny, kde je vykorisťovanie bežnou súčasťou spoločnosti.
Pri slove otroctvo sa azda každému v hlave vynoria porušovanie ľudských práv, neľudské zaobchádzanie, vykorisťovanie a podobne. Všetky asociácie sa pritom pohybujú v dávnej histórií, 100, 200, 300 rokov nazad.
Správa Medzinárodnej organizácie práce (ILO) a nadácie Walk Free z roku 2017 ale hovorí, že v danom roku bolo na celom svete približne 40 miliónov moderných otrokov.
Autori samotnej štúdie ale priznávajú, že v dostupných informáciách sú nedostatky a presné čísla sú len veľmi ťažko merateľné. Hoci boli v štúdií použité rozsiahle údaje OSN, stále chýbajú niektoré krajiny s nižším počtom obyvateľov, prípadne regióny zmietané konfliktami.
Ako vyzerá otrok dnešného sveta?
"Je ťažké alebo dokonca nemožné uskutočniť výskum v oblastiach s vysokou mierou konfliktov,“ hovorí výkonná riaditeľka nadácie Walk Free, pričom poukazuje najmä na oblasti ako Sýria či Nigéria, ktoré boli museli byť z výskumov vylúčené. Číslo 40 miliónov bude tak zrejme ešte o čosi väčšie.
Globálna správa o modernom otroctve ponúka nielen detaily o tom, kde sa zotročené osoby nachádzajú najviac, ale aj prekvapujúce podrobnosti o tom, ako vlastne žijú. Väčšina moderných otrokov nie sú muži v reťaziach, ako nám ich naša predstavivosť zrejme vyobrazuje.
V skutočnosti sú zotročovaní muži oveľa menej ako ženy. Práve ženy a dievčatá predstavujú až 28,7 miliónov zotročených ľudí, čo predstavuje až 71 % z celkového počtu. Taktiež sa predpokladá, že až 25 % obetí moderného otroctva je mladších ako 18 rokov.
Otroctvo zrušené iba pred pár rokmi
Prejdime však ku konkrétnej krajine, v ktorej otroctvo oficiálne existovalo ešte pred pár rokmi, neoficiálne v podstate dodnes. V Mauritánii boli otroci bežnou súčasťou spoločnosti až do roku 1981. Mauritánia tak bola poslednou krajinou, ktorá oficiálne zrušila otroctvo.
Západoafrickej krajine so 4 miliónmi obyvateľov však trvalo ďalších 26 rokov, kým prijala zákon, ktorým otroctvo skutočne pochovala. Keďže sa tak stalo iba v roku 2007, nie je prekvapením, že je otroctvo v tejto púštnej krajine stále obrovským problémom.
„Zákon proti otroctvu je skvelý, ale keď ho neuvediete do praxe, stáva sa z neho zbytočný kúsok papiera,“ Hovorí Lucy Claridge, právna riaditeľka pre Medzinárodné práva menšín v rozhovore pre Washington Post.
Mauritánske otroctvo je celosvetovo známym problémom, ktorý kritizujú mnohé štáty ale aj organizácie na ochranu ľudských práv. Presné štatistiky, ktoré by odhaľovali, koľko ľudí je v Mauritánii zotročených nanešťastie neexistuje. Oficiálny postoj tamojšej vlády k problematike je jasný, keďže v roku 2007 prijali zákon zabraňujúci otrokárstvu, hovorí, že žiadny otroci v krajine neexistujú.
Svetový index otroctva však ukazuje, že Mauritánia má jednu z najvyšších mier zotročovania na Zemi. Štatistiky odhadujú, že viac ako 1 % obyvateľstva pracuje na náročných nútených prácach. 40 000 obyvateľov však nemusí byť konečné číslo, keďže do štatistiky nie sú zarátané, iné, jemnejšie formy poddanstva.
Práve správa CNN z roku 2002 odhaľuje, že problém s otroctvom je v Mauritánii oveľa väčší. Podľa ich prieskumom otroci v krajine činia 10 až 20 % populácie, čo by znamenalo 400 000 až 800 000 obyvateľov. Otroci sú tu aj dnes stále prenajímaní, ženy využívané na sexuálne služby a deti odmalička nútené pracovať vo fyzicky náročných podmienkach, bez toho, aby mali prístup k patričnému vzdelaniu.
Nižšie a vyššie kasty
Nútené práce všetkých druhov majú v Mauritánii dlhú tradíciu, keďže sú riadené podľa sociálnych delení, ktoré vznikli ešte v 16. a 17. storočí. Nutné povedať, že Mauritánia je rozdelená na arabsko-berberskú populáciu na severe krajiny a čiernymi Afričanmi obývajúcimi juh.
Väčšina otrokov sú pritom členmi haratínskych kmeňov, teda domorodých západoafričanov obývajúcimi juh Mauritánie. „Čierni moslimovia“, ako sú títo obyvatelia prezývaní, tvoria najväčšiu etnickú skupinu v krajine, približne 40 % populácie.
Zotročili si ich práve tzv. „Bieli moslimovia“, ako sa hovorí arabským berberom, ktorí prišli zo severnej Afriky a kontrolu nad regiónom prevzali ešte v 17. storočí. S otroctvom sú miestni ľudia natoľko zžití, že prirodzene prechádza z generácie na generáciu a vláda, dlhodobo vedená „Bielymi moslimami“ odmieta čokoľvek meniť.
Keď otroctvo koluje v krvi
Zžitie s tamojším systémom dokonale objasňuje aj príbeh jedného z otrokov. Moctar sa narodil ako otrok v arabsko-berberskej rodine, kde bol spolu so svojou matkou a bratom nútený dlhé roky pracovať. Všetko sa zmenilo až v roku 2012, keď sa mu po niekoľkých pokusoch podarilo ujsť.
Zakrátko sa stretol s aktivistami z hnutia proti otroctvu, s ktorými sa spoločne usiloval o oslobodenie svojej matky a brata. Matka však jeho útek kritizovala a napokon proti synovi aj svedčila. „Keď som bol mladší, matka mi každú noc hovorila, že musíme rešpektovať našich pánov, pretože ich vrstva je vyššia ako tá naša,“ hovorí Moctar pre britské noviny The Guardian, ktorý začal v 13 rokoch chodiť do školy a dúfa, že sa stane právnikom, aby bojoval za práva Haratínov.
Mauritánia je teda odnepamäti akýmsi mostom medzi severoafrickými arabskými barbarmi s mierne svetlejšou pokožkou a sub-saharskými Afričanmi s tmavšou pokožkou. Arabskí berberi majú pritom odjakživa lepšie spoločenské postavenie, zastupujú vyššie pracovné pozície, ako aj kreslá vo vláde a úradoch, zatiaľ čo Afričania s tmavšou pokožkou čelia v tamojšej spoločnosti mnohým prekážkam.
Práve oni zväčša vykonávajú podradné práce, ktoré pokladajú arabskí berberi za špinavé a ponižujúce. Haratíni pracujú napríklad na miestnych trhoch, v mäsiarstvach či ako zberači odpadkov.
„Keď som bol v Mauritánii, úzko sme spolupracovali s viacerými mimovládnymi organizáciami na boj s otroctvom. V politických aj súdnych kruhoch však existovalo toľko rôznych prepojení a korupcie, že bolo problematiku otroctva takmer nemožné riešiť.
Taktiež bolo ťažké získať mauritánsky súdny systém na svoju stranu, keďže mu dominujú práve „Bieli moslimovia“, a tí stále nie sú odhodlaní robiť rozhodnutia proti sebe,“ hovorí John Post pre denník The Washington Post, ktorý pôsobil ako veľvyslanec USA v Mauritánii od roku 2000 do roku 2003.
Porušovanie ľudských práv v Mauritánii
Aj viaceré postupy mauritánskej vlády naznačujú, že pre absolútne zničenie otroctva v krajine nerobí ani zďaleka všetko. V roku 2002 bola napríklad postavená politická strana, ktorá bojovala za práva „čiernych moslimov“ mimo zákon, pričom podobný osud stretol v nasledujúcich rokoch aj dve ďalšie opozičné strany.
Ďalším faktom je, že aj v prípade, ak by sa vláde darilo razantnejšie bojovať s otrokárstvom a postupne ho v krajine úplne vyhubiť, chudoba a nedostatok vzdelania by bývalým otrokom veľmi sťažilo osamostatňovanie.
Jedným z mála súdnych líčení, v ktorom by bol niekto za vlastnenie otrokov potrestaný je prípad Mint Bakar Vall z roku 2011. Aj v tomto prípade je však výška trestu k smiechu, keďže si za porušovanie ľudských práv obžalovaný vyslúžil iba 6 mesačné odňatie slobody.
Aktivisti proti otroctvu sú tak v krajine aj naďalej mučení a zadržiavaní. Členovia poprednej mauritánskej organizácie v boji proti otroctvu (IRA), dúfajú, že v budúcich národných voľbách zvíťazia nad väčšinovou arabsko-berberskou vládou.
Vedúci predstaviteľ IRA, Biram Ould Abeid, ktorý bol roky uväznení a do politiky vstúpil v roku 2014 sľúbil, že v prípade získania moci by z postu zosadil prezidenta Mohameda Oulda Abdela Aziza, ktorý získal moc v prevrate v roku 2008.
Zostáva len veriť, že budúce voľby v Mauritánii skutočne prinesú vytúženú zmenu, aj aj táto západoafrická krajina bude môcť žít v pokoji, miery a vyznávajúc základné ľudské práva.
