Najvyššou poctou pre hráčov Ulamy bolo predviesť takú hru, ktorú si všimnú bohovia a odmenia ich priazňou.
Archeológovia zistili, že už 1600 rokov pred naším letopočtom existoval v starovekých civilizáciách šport nazývaný Ulama. Prvky starodávnej hry by nemali byť úplne neznáme športovým fanúšikom. Loptová hra bola základom pre dnešné svetové športy. Pôvodne sa jednalo o mayskú hru, ale aztékovia sa hru od nich naučili a postupne ju prevzali. Jednotlivé zápasy boli náboženským sviatkom, a preto so sebou prinášali isté špecifiká. Vraždiť súperov pre zachovanie si priazne u bohov nebolo nič nevídané. Prežili však aztécki hráči, aj keď dokázali poraziť súpera alebo boli aj víťazi obetovaní bohom?
Keď sa naspäť domov vrátil španielsky dobyvateľ Hernando Cortés po porazení ríše Aztékov a zabratí dnešného územia Mexika pre Španielsko, priviezol množstvo vecí, ktoré dovtedy Európa nepoznala. Čokoládový nápoj z kakaových bôbov a ložiská zlata však neboli jedinými vecami, čo Španieli objavili v Amerike. Kto by bol čakal, že taký jednoduchý predmet ako gumová lopta nadchne Španielov natoľko, že Aztékovia budú musieť predviesť Ulamu pred španielskym obecenstvom. Kráľovsky dvor sedel očarený pri pozorovaní loptovej hry, pretože nikdy nič podobné nevidel.
Aztékovia predvádzajú svoju hru španielskemu kráľovi Karolovi V. v roku 1528 v Madride.
Ulama bola hraná vo viacerých starovekých mestách, a preto sa v každom z nich pravidlá mierne líšili. Na každej strane však bolo vždy aspoň 5 hráčov a niekoľko náhradníkov v prípade, že sa počas hry niekto zraní alebo zomrie. Vysoký kamenný múr s dvoma obručami vyznačoval priestory ihriska. Práve do obruče sa hráči mali trafiť a zaznamenať tak rozhodujúci bod, ktorý by ukončil zápas. Hráči sa tiež museli chrániť, pretože sila ťažkej lopty mohla spôsobiť vážne zranenie. Mali na tele chrániče z tvrdej kože a na hlave čelenku z peria. Nanešťastie ani to niekedy nestačilo. Pokiaľ lopta prudko zasiahla do úst, žalúdka alebo čriev, hráči sa okamžite zrútili na zem. Niektorí po tej rane zomreli priamo na mieste.
Nešetrili ich ani súperi, žiadna solidarita alebo lekársky servis, ako to je v dnešnej dobe. Hracie pole bolo zasvätené bohom a občas mohli byť porazení rituálne zabití na obetnom oltári. Následne obetovaných hráčov povláčili po ihrisku, aby zem nasiakla krvou a posvätila priestor vyhradený pre hru. Zatiaľ čo u Mayov to bolo pravidlom, Aztékovia nezabíjali tak často. Prehra by však neovplyvnila len ich žitie, ale aj hrdosť. Verili totiž v to, že ak budú hrať dobre, bohovia ich odmenia priazňou. A keďže pravidlá boli jednoznačné a dovoľovali prakticky všetko okrem dotýkania sa lopty chodidiel a dlaní, tak hráčom nič nebránilo, aby počas zápasu súperov zabili.
Hráči mali na tele chrániče z tvrdej kože a na hlave čelenku z peria.
Diváci sedeli na múroch a celé dianie pozorovali z vrchu. V tej dobe to bola veľmi populárna záležitosť. Pri jej sledovaní popíjali alkoholický nápoj a jedli zverinu.Taktiež fungoval hazard. Ľudia si boli schopní staviť na čokoľvek. Vsádzali domy, kukuricu, zvieratá alebo rastliny. Dokonca kvôli tejto hre boli schopní staviť vlastných potomkov alebo spraviť otroka zo samého seba. Možno aj to je dôvod, prečo sa Ulama hrá už len v niekoľkých izolovaných oblastiach vidieka Mexika. V Španielsku tento bizarný šport dokonca zakázali, považovali ho totižto za hru pohanov. Hra už prakticky vymrela, ale jedno jej uprieť nemožno. Stala sa základom pre viacero dnešných moderných športov.
