Strávila som tri dni s mníchmi a toto všetko som zažila.
„Kláštory sú plné divných ľudí,“ počúvala som od všetkých predtým, než som sa vydala na cestu. Nasledujú otázky: „Ideš tam sama? Dievča? To sa nebojíš?“
Áno, trochu sa bojím. Som nervózna, pretože neviem, čo v kláštore zažijem a na koho tam narazím. No chcem zistiť, ako to tam vyzerá.
Akí ľudia sa rozhodnú pre život v celibáte a samote? Aká je ich denná rutina? A čo celý tento pobyt urobí s človekom, ktorý si nie je istý, či v niečo verí? Odpovede na tieto otázky si prečítaš v mojej reportáži. Mená som na účely reportáže zmenila.
-
Aká je denná rutina mníchov v kláštore.
-
Aké bolo stráviť s nimi tri dni.
- Koho som tam stretla.
-
Či som tam ako mladé dievča zažila niečo nepríjemné.
-
Ako varia v kláštoroch.
Hrobové ticho pri večeri
Keď taxikárovi poviem, kam idem, zvláštne si ma premeria. Chvíľu tápa na Google Maps a potom sa ma spýta: „A už ste tam boli, slečna?“ Keď pokrútim hlavou, zúfalo hľadá kláštor ďalej. Nakoniec sa mu vďaka navigácii podarí nájsť správny smer.
Cestou začínam byť nervózna, predstavujem si staré kamenisté múry a strašidelného mnícha v habite, ktorý ma bude čakať pred vchodom. Prípadne sa možno začne blýskať, aby mal tento pobyt ozajstný hororový nádych.
Nič také sa však nestane, do kláštora totiž prichádzam počas „golden hour“, teda v najfotogenickejšom momente dňa. Kopce v okolí kláštora zalievajú zlatisté lúče.
Týči sa na kopci a nie je vôbec taký, ako som si ho predstavovala. Kláštor tvorí komplex budov, ktoré rozhodne nepôsobia ako zo stredoveku. Sú pomerne nové, natreté béžovou farbou. Ich súčasťou je aj kostolná veža. Namiesto strašidelného mnícha stojí pred kláštorom niekoľko áut.
„Tak sme to nakoniec našli, slečna,“ vydýchne si taxikár, ktorému skoro zabudnem zaplatiť. Spomeniem si, že v týchto končinách nefunguje nič také ako predplatená taxislužba.
Predzáhradku kláštora lemujú lavičky a svetlé kachle. Kráčam bližšie a s napätím otváram dvere. Prekvapí ma pomerne moderný interiér s veľkým počtom izbových rastlín. Nebyť obrovského obrazu Ježiša, vstupná hala by pripomínala akúsi zvláštnu hipsterskú kaviareň.
Postupujem podľa inštrukcií a zdvihnem slúchadlo telefónu na stene. Ozve sa z neho mních vrátnik.
„Už ste tam? Čakajte, prídeme si po vás,“ povie vecne. Keď počujem kroky, trochu sa mi zrýchli tep. O niekoľko sekúnd nato sa z dverí vynorí mladý mních v dlhom čiernom rúchu.
„Dobrý deň, tak ste tu. Kamila?“ víta ma priateľsky. Pôsobí trochu zmätene, pripomína mi postavičku z filmu. „Počkajte chvíľu tu, prosím, zavolám mnícha Tomáša, aby vás ubytoval,“ povie rýchlo a zmizne skôr, než stihnem odpovedať.
O chvíľu vyjde z dverí ďalší, starší mních, ktorý ma zjavne bude mať na starosti. Má čiernu bradu a pozerá sa na mňa spoza dioptrických okuliarov.
„Vitajte! Prišli ste rovno na večeru,“ usmeje sa. „Hladná, smädná?“
„Dala by som si niečo,“ priznávam a snažím sa zakryť škŕkanie v bruchu po štvorhodinovej ceste. „Tak poďte, ubytujem vás,“ hovorí a vedie ma tajomnou tmavou chodbou.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Aká je denná rutina mníchov v kláštore.
- Aké bolo stráviť s nimi tri dni.
- Či som sa cítila nepríjemne v mužskom kláštore.
