Strávila som tri dni s mníchmi a toto všetko som zažila.
„Kláštory sú plné divných ľudí,“ počúvala som od všetkých predtým, než som sa vydala na cestu. Nasledujú otázky: „Ideš tam sama? Dievča? To sa nebojíš?“
Áno, trochu sa bojím. Som nervózna, pretože neviem, čo v kláštore zažijem a na koho tam narazím. No chcem zistiť, ako to tam vyzerá.
Akí ľudia sa rozhodnú pre život v celibáte a samote? Aká je ich denná rutina? A čo celý tento pobyt urobí s človekom, ktorý si nie je istý, či v niečo verí? Odpovede na tieto otázky si prečítaš v mojej reportáži. Mená som na účely reportáže zmenila.
-
Aká je denná rutina mníchov v kláštore.
-
Aké bolo stráviť s nimi tri dni.
- Koho som tam stretla.
-
Či som tam ako mladé dievča zažila niečo nepríjemné.
-
Ako varia v kláštoroch.
Hrobové ticho pri večeri
Keď taxikárovi poviem, kam idem, zvláštne si ma premeria. Chvíľu tápa na Google Maps a potom sa ma spýta: „A už ste tam boli, slečna?“ Keď pokrútim hlavou, zúfalo hľadá kláštor ďalej. Nakoniec sa mu vďaka navigácii podarí nájsť správny smer.
Cestou začínam byť nervózna, predstavujem si staré kamenisté múry a strašidelného mnícha v habite, ktorý ma bude čakať pred vchodom. Prípadne sa možno začne blýskať, aby mal tento pobyt ozajstný hororový nádych.
Nič také sa však nestane, do kláštora totiž prichádzam počas „golden hour“, teda v najfotogenickejšom momente dňa. Kopce v okolí kláštora zalievajú zlatisté lúče.
Týči sa na kopci a nie je vôbec taký, ako som si ho predstavovala. Kláštor tvorí komplex budov, ktoré rozhodne nepôsobia ako zo stredoveku. Sú pomerne nové, natreté béžovou farbou. Ich súčasťou je aj kostolná veža. Namiesto strašidelného mnícha stojí pred kláštorom niekoľko áut.
„Tak sme to nakoniec našli, slečna,“ vydýchne si taxikár, ktorému skoro zabudnem zaplatiť. Spomeniem si, že v týchto končinách nefunguje nič také ako predplatená taxislužba.
Predzáhradku kláštora lemujú lavičky a svetlé kachle. Kráčam bližšie a s napätím otváram dvere. Prekvapí ma pomerne moderný interiér s veľkým počtom izbových rastlín. Nebyť obrovského obrazu Ježiša, vstupná hala by pripomínala akúsi zvláštnu hipsterskú kaviareň.
Postupujem podľa inštrukcií a zdvihnem slúchadlo telefónu na stene. Ozve sa z neho mních vrátnik.
„Už ste tam? Čakajte, prídeme si po vás,“ povie vecne. Keď počujem kroky, trochu sa mi zrýchli tep. O niekoľko sekúnd nato sa z dverí vynorí mladý mních v dlhom čiernom rúchu.
„Dobrý deň, tak ste tu. Kamila?“ víta ma priateľsky. Pôsobí trochu zmätene, pripomína mi postavičku z filmu. „Počkajte chvíľu tu, prosím, zavolám mnícha Tomáša, aby vás ubytoval,“ povie rýchlo a zmizne skôr, než stihnem odpovedať.
O chvíľu vyjde z dverí ďalší, starší mních, ktorý ma zjavne bude mať na starosti. Má čiernu bradu a pozerá sa na mňa spoza dioptrických okuliarov.
„Vitajte! Prišli ste rovno na večeru,“ usmeje sa. „Hladná, smädná?“
„Dala by som si niečo,“ priznávam a snažím sa zakryť škŕkanie v bruchu po štvorhodinovej ceste. „Tak poďte, ubytujem vás,“ hovorí a vedie ma tajomnou tmavou chodbou.
Anton. Tak sa volá moja izba. Každý názov izby totiž niečo symbolizuje, v mojom prípade je to stretnutie so zlom. Hneď si spomeniem na zábery z Antikrista od Larsa von Triera. Aj tu vyháňajú z ľudí diabla?
„Áno, bude to strašidelné,“ zavtipkuje mních, ktorý zrejme uhádol, nad čím rozmýšľam. „Tak poďte,“ odomyká izbu. Upozorňuje ma, že v kláštore nie je wi-fi pripojenie. S úľavou si vydýchnem, keď zistím, že tu je aspoň signál.
Ocitneme sa v malej, jednoduchej miestnosti. Interiér tvorí posteľ, nočný stolík, písací stôl a stolička. Z veľkého okna je pekný výhľad na lesy. Nad posteľou visí obrázok mníšky Zdenky s intenzívnym výrazom. Na druhej stene je Ježiš na drevenom kríži. Nechali tu aj niekoľko kresťanských kníh vrátane Biblie.
„Tu je pár uterákov,“ povie mních Tomáš. „Pozor, tento vrúbkovaný je určený na zem do kúpeľne,“ ukáže na uterák s komickými symbolmi nôh. V kláštore to majú premyslené.
Usmejem sa a za všetko poďakujem. „Môžeme ísť rovno na večeru,“ mních Tomáš mi znovu číta myšlienky (alebo počuje škŕkanie v bruchu).
Vchádzame do malej jedálne. „Tak vitajte. Je to tu trošku taký self-service, môžete si zobrať, čo chcete,“ vysvetľuje mi mních. „Pri večeri sa stíšime,“ dodáva.
Nepochopím úplne, čo tým myslí, až kým ostatní ľudia nezačnú jesť. Sú úplne ticho, pri jedle nevydajú ani hláska. Dokonca mám pocit, že si dávajú pozor aj na to, aby nepregĺgali nahlas. V jedálni je hrobové ticho, aké som už dlho nikde nezažila. Je tu asi šesť ľudí, sedia od seba ďaleko.
Opatrne si teda naberám zvláštnu nátierku podobnú ajvaru a pár krajcov chleba s paradajkami. Ukradomky si obzerám ostatných. Zdá sa, že všetci sú návštevníkmi kláštora, tak ako ja. Sedia tu tri staršie ženy a jeden muž. Jedna z nich je mníška. Ticho sa pozerajú do tanierov alebo na steny.
To budeme celý čas ticho? rozmýšľam nervózne. Nikto sa tu nerozpráva? Zachytím pohľad jednej zo žien a usmejeme sa na seba. Zvyšok večere pozerám von oknom a snažím sa potichu žuť jedlo.
Z desivej noci ma zobudí rinčanie
Keď dojem, s úľavou sa poberiem späť do izby. Našťastie tam napriek môjmu orientačnému zmyslu trafím. Všade je už tma a v tejto chvíli by som sa v kláštore naozaj nechcela stratiť.
Zvedavo si prezerám program v kláštore. „Po 20.15 h prosíme o ticho,“ píšu mnísi. Následne pochopím prečo. Budíček je totiž o piatej.
Vybalím sa a zvedavo si obzerám moderný sprchovací kút. Vydýchnem si, keď zistím, že tu tečie teplá voda. Obávala som sa totiž, že k asketickému životu patria aj studené sprchy.
Snažím sa prispôsobiť životnému štýlu mníchov, a preto si poviem, že skúsim o deviatej už spať. V kláštore po ôsmej zavládne hrobové ticho, občas počuť len pár rýchlych krokov, ktoré ma strašia. Párkrát sa mi zdá, že sa blížia k mojej izbe. Vtedy sa mi v mysli vynoria paranoidné myšlienky, ktoré mi vnukli otázky mojich rodičov a kamarátov: „Ty ideš sama do kláštora plného mužov? Zbláznila si sa?“
Nuž, pre istotu si zamknem izbu. Do pol desiatej sa nervózne prehadzujem v posteli, dokonca zo zúfalstva siahnem po Biblii. Čítam si ju pár minút a rozmýšľam nad konceptom cirkvi, s ktorým sa stále akosi neviem stotožniť. Biblia ma uspí a zobudím sa až na rinčanie o 5.20 h.
Čo sa deje? strhnem sa na posteli po tom, čo ma zobudí drsný zvuk rinčania. Vonku je úplná tma a hodinky ukazujú 5.20 h. Vankúš smrdí pracím práškom a tak trochu potom. Si v kláštore, snažím sa upokojiť. Tu sa vstáva o piatej, pripomeniem si.
Na chvíľu ma zachváti panika, čo si obliecť. V polospánku šmátram po ruksaku s vecami. Potrebuješ niečo s dlhými rukávmi a dlhé nohavice, opakujem si. Podľa predpisov totiž ženy v kláštore musia mať tričko bez výstrihu s dlhými rukávmi a sukňu či nohavice pod kolená.
Naťahujem si hrubý rolák a dlhé čierne nohavice. Intuitívne siahnem po mejkape, potom sa uškrniem. V kláštore ho asi potrebovať nebudem. Vydám sa na rannú omšu, ktorá sa začína o 6.30 h.
Do kostola vojdem ako jedna z prvých. Napravo sedí viacčlenná rodina, ktorá sem asi chodí pravidelne. Ticho si sadnem do lavice na ľavej strane. Postupne prídu ďalší kláštorní hostia. Všetci sa ticho modlia. Obzerám sa okolo seba a snažím sa udržať oči otvorené.
Zobudia ma až mnísi, ktorí vchádzajú do miestnosti v rade. V uhladených bielych plášťoch pôsobia harmonicky. Pri oltári sa rozdelia a sadnú si oproti sebe. Niektorí z nich si nás zvedavo obzerajú, zopár z nich zívne.
Dokopy je ich vyše desať. Väčšinu tvoria relatívne mladí muži od 20 do 50 rokov, pár z nich je starších. Najmladší mních môže mať okolo dvadsiatky. Niektorí majú rúcha s ornamentmi; zrejme tak odlišujú svoje postavenie v kláštore.
Omšu vedie vysoký mních s dlhými tmavými vlasmi a bradou. Na úvod sa modlia a začnú spievať verše. V laviciach sa všetci oduševnene prežehnávajú a spievajú s nimi.
Cítim sa ako votrelec, keďže sa vzhľadom na svoj evanjelický pôvod neviem prežehnať. Nepoznám ani slová z katolíckych spevníkov. V tej chvíli som rada, že máme rúška a nevidno, že som ticho.
Zvonivé hlasy mníchov napĺňajú kaplnku kostola. Prekvapí ma jeho jednoduchý interiér. Katolícke kostoly bývajú prezdobené ornamentmi, v tomto sa však nachádza len jeden veľký drevený kríž. Pódium lemuje umelá zelenina a ovocie, čo neskôr mnísi vysvetlia tým, že takto dávajú najavo vďaku za úrodu. Jednoduchosť kostola má zrejme odzrkadľovať prostý život mníchov.
Deň plný modlitieb
Dúfala som, že aspoň počas raňajok sa ľudia rozprávajú, no moje obavy sa naplnia – aj teraz je v miestnosti hrobové ticho. S jednou z hostiek prehodíme aspoň pár slov, keď mi vysvetľuje, ako pustiť kávovar. Zdá sa, že dnes to bude moja jediná socializácia.
Na raňajky je treska aj ovocie. Napriek tomu, že nás mních upozorní na dnešný pôst, naberiem si relatívne veľa. Do jednej asi inak bez jedla nevydržím.
Od ôsmej do dvanástej sa mnísi aj hostia kláštora venujú práci. Buď pracujú v záhrade, alebo sa venujú budovaniu kláštora, či vareniu. Vonku vidím jednu hostku kláštora strihať kríky. Hostia sa môžu aj prejsť areálom a čítať si knihu či venovať sa modlitbám. Rozhodnem sa pre túto možnosť a vydávam sa na prechádzku areálom. Mníchov po ceste nestretnem, zrejme sa venujú práci vnútri kláštora.
Kláštor obklopujú lúky a lesy. Napravo vidno stádo kráv, naľavo prázdne pláne. Na kopci sa týči osamotená lavička, na ktorej si mnísi zrejme čítajú. Sadnem si tam a chvíľu pozorujem prírodu. Kláštor je naozaj v krásnej prírode, čo zrejme mníchom pomáha udržiavať spirituálnu atmosféru.
Po prechádzke sa poberiem na krátke obedné modlitby, z ktorých mierime na obed. Je to prvé jedlo, ktoré máme spoločne s mníchmi v rovnakej miestnosti.
„Varia tu dobré obedy, niekedy sa medzi mníchmi vyskytne aj vyučený kuchár,“ hovorí mi jeden z hostí.
„Tak čo, hladní?“ vtipkuje opäť mních Tomáš, ktorý sa v čiernom rúchu zjaví pred kaplnkou. „Keď vojdeme, sadnite si tam, kde sú servítky. Pri obede budeme opäť ticho, vypočujeme si najskôr čítanie a modlitby, až potom môžeme jesť,“ upozorňuje nás po ceste na obed. Mierime do podzemia kláštora, kde je veľká jedáleň.
Keď vojdeme, mnísi organizovane stoja pri stole. Sadneme si na naše miesta pri vedľajších stoloch. Jeden zo starších členov mníšskeho rádu prednesie modlitbu, po ktorej čakáme na jedlo. V rohu stojí mních, ktorý má cez habit prehodenú bielu kuchársku zásteru. Usmeje sa na mňa a rýchlo rozdáva na stoly polievku.
Zvedavo si prezeráme, čo je v hrnci. Prekvapí ma takmer exotická kari aj zeleninová chuť polievky. Som taká hladná, že ju zjem asi do troch minút. V jedálni počuť len štrnganie príborov, nikto sa nerozpráva. Jeden z mníchov však zatiaľ do malého mikrofónu číta úryvok z biografie židovského dievčaťa počas druhej svetovej vojny. Trochu zápasí s nemeckými menami v knihe, občas sa zakokce.
Ako druhý chod nám v kláštore donesú sladké prekvapenie – slivkové parené buchty poliate karamelom. Opäť ignorujem pôst a trochu sa nimi prejem, aby som vydržala bez jedla do večera.
Po obede odchádzame do izieb, o 14.30 h nás čakajú pätnásťminútové modlitby. Obed ma však zmôže a unavená z ranného vstávania ich prespím. Previnilo sa chystám na ďalšie modlitby – vešpery, ktoré sú v latinčine. O to ťažšie bude sledovať ich. Nakoniec sa však na to podujmem a sadnem si na svoje zvyčajné miesto do drevenej lavice.
V kaplnke je ticho a mnísi začnú spievať verše po latinsky. Tí s väčším talentom ich predspevujú, ostatní sa pripoja na každý druhý verš. Rozmýšľam, ako je možné, že aj spev bez hudby znie tak dobre. Zrejme sa všetci naučili spievať, keďže to robia každý deň. Pri takejto spirituálnej hudbe začne aj neveriaci človek rozmýšľať o Bohu.
Posledná večera
Dnes je tu nová skupinka mladých ľudí, sú približne v mojom veku. Pri večeri sa chichocú, je im trápne, že musia byť ticho. Zvedavo si ma obzerajú, zrejme úplne nezapadám do ich predstavy osadenstva kláštora.
„Zajtra odchádzate, však?“ zastaví ma po večeri mních Tomáš. Skúmavo sa na mňa pozrie. „Chceli by ste so mnou mať súkromnú modlitbu?“
Dohodnem sa s ním na súkromnej modlitbe po raňajkách, hoci absolútne netuším, čo také niečo zahŕňa. Rozmýšľam nad tým, či mi bude klásť osobné otázky – ako na spovedi. Funguje mních ako psychoterapeut, môžem sa s ním poradiť o vzťahoch?
Večer sa idem znova prejsť po areáli, pozorujem mesiac v splne. Pár mníchov v čiernych rúchach so špicatými kapucňami kráča areálom. V noci by tu naozaj mohli natočiť horor. Po prechádzke sa s úľavou pobalím. Som rada, že sa vraciam do civilizácie, kde môžem aj po ôsmej vydávať zvuky.
Ráno sa zmätene budím zo zlého sna. Opäť mi chvíľu trvá, kým si uvedomím, že som v kláštore. Musia byť tak tri hodiny, pomyslím si. Podľa hodiniek na mobile je však päť. Kláštor ma už zjavne vytrénoval a po predchádzajúcom ráne som sa zobudila v mníšskom časovom pásme.
Pomaly vstávam a poberám sa na rannú omšu. Po nej ma prekvapia bohaté raňajky. Okrem plátkového ementálu so šunkou máme na výber niekoľko druhov džemov. Mních Tomáš má dobrú náladu, na stôl nám položí aj domáce jablkové koláčiky.
„Za to, že ste boli takí dobrí hostia, som vám doniesol tieto koláčiky. A dnes nie je pôst, môžete zjesť všetko, čo vidíte!“ povie rozjarene.
Naberám si naozaj takmer všetko, čo moje oči vidia. „Keď dojete, môžeme si dať tú modlitbu,“ povie mních. Súhlasím, od nervozity mi však trochu zovrie žalúdok.
Vedie ma do kostola. „Tak ako to na vás pôsobilo?“ pýta sa ma a zvedavo si ma premeriava.
„Zaujímavo,“ poviem váhavo. „Bol to zaujímavý zážitok. Obdivujem tento váš režim.“
„Niekedy mávame liturgie aj o tretej v noci. Škoda, že ich nestihnete,“ povie nadšene mních Tomáš. Akosi neviem, čo na to odpovedať, a tak len pritakám.
Spýta sa ma, ktoré miesto v kostole je moje obľúbené. Navrhnem mu, aby miesto vybral radšej on. Postavíme sa do stredu kostola a mních sa prežehná. Mlčky stojím vedľa neho a čakám, čo sa bude diať. Pri modlitbe povie pár rýchlych viet o tom, že mi praje všetko dobré a nech mi Boh žehná.
Do pár sekúnd je po súkromnej modlitbe, nebolo to teda nič desivé. „Ďakujem za všetko,“ poviem mu. Kým ma odprevádza, stihneme prehodiť pár slov o filmoch, ktoré teraz premietajú v kinách. Zdá sa, že aj v kláštore sledujú najnovšie trendy. V zásuvke nechám milodary a poberiem sa k taxíku.
Modli sa, miluj a pracuj
Aj tento taxikár si ma zvláštne premeria, keď nastúpim do auta pred kláštorom. V aute rozmýšľam nad týmto intenzívnym zážitkom. Stále sa mi nechce veriť, že niekto dokáže žiť podľa takejto dennej rutiny a zákazov, akými je napríklad celibát. Monotónnosť kláštorného života ma fascinovala.
Každý jeden deň zažívajú mnísi to isté. Vstaneš o piatej, ideš na ranné chvály. O 6.30 h ťa čaká omša, kde spievaš a čítaš z Biblie. A potom raňajky – pre mňa osobne najdôležitejšia časť dňa.
Od ôsmej do dvanástej sa venuješ práci a potom niekoľko hodín poobede opäť spievaš, modlíš sa a chváliš Boha. Po večeri je posledná chvála a potom spíš. Niektoré dni však chváliš Boha aj v noci.
Mnísi sa nezdržiavajú len v kláštoroch. Venujú sa aj misijnej, vzdelávacej či liečebnej činnosti. Počas pandémie mnohí pracovali aj v nemocniciach.
No celkovo na mňa život v kláštore pôsobil naozaj monotónne. Je tak veľmi odlišný od nášho hlučného, chaotického života. Možnože mnísi práve v tichu a stereotype nájdu Boha. Mne osobne sa to však počas tejto návštevy nepodarilo.
Po tomto pobyte som sa skôr utvrdila v tom, že cirkev mi je čoraz viac cudzia. Obdivujem však pracovitosť aj disciplínu mníchov. Mnohí z nich pri omšiach pôsobili tak, že Boha naozaj milujú a sú s takýmto spôsobom života stotožnení. Počas troch dní, ktoré som v kláštore strávila, sa mi zdalo, že sa riadia heslom: Modli sa, miluj a pracuj.
Keď som do kláštora odchádzala, veľa som rozmýšľala aj nad ich vzťahom k ženám. Obávala som sa nepríjemných pohľadov alebo poznámok. Napriek tomu, že som bola v kláštore jediné mladé dievča, nič také som nezažila. Všetci ľudia, s ktorými som sa rozprávala, sa ku mne správali srdečne a s úctou.
Väčšina mníchov sa nám skôr vyhýbala, žili si vlastný život, tak trochu skrytí za múrmi kláštora. Tento zážitok mi pomohol pochopiť ľudí, ktorí žijú úplne inak ako väčšina z nás. Neľutujem to – napriek tomu, že som absolútne vyšla zo svojej komfortnej zóny.