Podľa Rolanda majú Kanaďania úplne iný postoj k tetovaniu, ako my Slováci.
Roland je Slovák, ktorý si vyskúšal, aké je to tetovať v Kanade. V rozhovore nám prezradil, v čom sa líši postoj ľudí voči kerkám v oboch krajinách, čo bolo pre neho úplne iné a nepoznané a aké skúsenosti si z oblasti tetovania priniesol domov.
Porozprával nám, aké najväčšie absurdnosti si od neho chceli klienti nechať vytetovať, o tom ako tetoval sedemdesiat ročného dedka, ale aj o tom, ako im zlodeji vykradli tetovací salón. Roland tvrdí, že v Kanade znamená pojem tetovanie, niečo úplne iné, ako u nás. Štúdiá sú tam väčšie, je ich tam viac, fungujú však na starých princípoch a klasickejšie, ako v Európe.
- Kvôli čomu si Roland vybral práve Kanadu, ako krajinu kam chce ísť tevovať
- Ako prebieha pracovný pohovor na pozíciu tatéra v zahraničí
- V čom sa líšili miestne tetovacie salóny od tých, ktoré poznáme na Slovensku
- O jeho práci v motorkáskom tetovacom salóne
- Koľko rokov mali jeho najstarší a najmadší klienti
- Aký postoj majú Kanaďania voči tetovaniam
- Ako im vykradli tetovací salón
- Prečo mu príde byť Kanada v oblasti tetovania zastaraná a klasická
Prečo si sa sťahoval do Kanady? Išiel si tam už s tým, že tam budeš tetovať?
Áno, presne tak som to chcel a plánoval. Nebolo to prvýkrát, keď som išiel za prácou do zahraničia, vždy som sa však zamestnal na iných, bežnejších pozíciách pre cudzincov.
Do Kanady som však už išiel s jasnou víziou, že nebudem robiť žiadneho čašníka ani nič podobné, ale rovno som si hľadal prácu v tetovacom štúdiu.
Mal si teda už pred odchodom do Kanady nejaké skúsenosti s tetovaním zo Slovenska?
Áno. Spravil som si portfólio svojich prác, na základe ktorého som si už v Kanade hľadal tetovacie štúdio, kam by ma prijali. Sťahoval som sa aj so svojou ženou a spoločne sme zvážili, že najvýhodnejším miestom, kde by sme sa mohli na čas usadiť, by bolo Calgary.
Moja žena si hľadala prácu v kancelárií a ja som chcel tetovať. Toto mesto nám obom vyhovovalo v tom, že sme si v ňom vedeli nájsť presne takéto voľné pracovné miesta.
Ako vyzerá taký pohovor do tetovacieho štúdia v Kanade, ukázal si im portfólio a zobrali ťa?
Nie tak celkom. Prebiehal formou voľnej konverzácie, chceli však vidieť čo naozaj viem, preto bolo najdôležitejšie mať to portfólio a vedieť sa odprezentovať. Nikoho tam nezaujímalo, či som si robil kurzy, alebo niečo podobné. Každý bol zvedavý len na to, ako vyzerá moja práca. To bola jedna časť pohovoru.
Predstav si, že napríklad tvoj pradedko alebo dedko by mal tetovania. Už tvoji rodičia sa na tetovanie pozerajú inak, nehovoriac o tebe. V Kanade sú pre ľudí tetovania normálne, lebo s tým už vyrastali.
V tej druhej, keďže neexistuje iná možnosť, ako dokázať, že im skutočne ukazuješ svoju prácu, len tetovaním, nechajú ťa na skúšku potetovať niektorého z ich klientov. Počas tohto tetovania hneď vidia, ako pracuješ, aké máš návyky a ako komunikuješ s klientom. Samozrejme, samotná kerka ich zaujíma najviac. Keď som bol hotový, klient sa im išiel ukázať a zhodnotil, ako bol so mnou spokojný. Páčilo sa im, a tak som ma prijali.
Prečo práve Kanada? Má to nejakú spojitosť s tým, že v tejto krajine sú tatéri nejako viac „cenení“ ako inde?
Nie, vôbec. Mne išlo hlavne o to, ísť kamkoľvek do zahraničia, avšak s tým, že už nebudem robiť žiadne iné práce, ale pôjdem si rovno za tým tetovaním. A odpoveď na to, prečo práve Calgary v Kanade je jednoduchá, aj so ženou sme sem dostali víza.
Chcel si ísť teda pôvodne niekam inam, ale nedostal si víza?
Mojim veľkým snom bolo ísť do Austrálie. Tam to bolo však komplikovanejšie a nezostávalo by nám nič iné, len tam ísť na čierno, čo som nechcel.
Nakoniec sme sa však nejako dopracovali ku Kanade, ktorá už od začiatku vyzerala reálnejšie. Na Slovensku existovala možnosť vybaviť si špeciálny druh víz, ktorých bolo každý rok k dispozícií zhruba tristopäťdesiat. Keď sa nám so ženou podarilo takýto druh víza získať, už nebolo o čom, išli sme tam.
Ako dlho si žil v Calgary?
Rok a pol.
Keď si už prišiel do Calgary a išiel si sa teda už zamestnať v niektorom z miestnych tetovacích salónov, v čom boli iné ako tie, ktoré poznáme na Slovensku?
Hneď prvý tetovací salón, v ktorom som sa zamestnal bol úplne iný, ako tie, na aké som bol zvyknutý doma. Išlo o motorkársky tetovací salón, s odlišnou klientelou, nakoľko ju tvorili prevažne motorkári. Medzi nich patrili aj samotní majitelia salónu. Samozrejme, že sme tetovali aj bežných klientov, ktorí sa u nás tiež zvykli zastaviť.
Musím však povedať, že motorkárske salóny neboli ani v Calgary úplne bežné. Skôr ja som mal šťastie, že som práve na takýto salón natrafil. Vo všeobecnosti je však rozdiel medzi miestnymi tetovacími salónmi a tými na Slovensku taký, že sú podstatne väčšie rozlohou. V Kanade bolo všetko väčšie, ľudia tam majú iné ponímanie priestoru.
Čo sa týka klientely, videl som rozdiel hlavne v tom, že sa k nám často chodili tetovať aj starší ľudia. Nehovorím, aj na Slovensku sa stane, že príde na tetovanie starší človek, ale je to neporovnateľné s Kanadou. U nás je to skôr rarita, pričom tam je to bežné. Samotné tetovanie tam ľudia berú inak, má tam už svoju tradíciu a históriu. Stávalo sa mi, že mi na kérku chodili aj babičky.
O akej vekovej kategórii sa bavíme?
Tetoval som napríklad aj 70-ročného vojnového veterána. Prerábal som mu starú kerku z vojny, také to tradičné oldschoolové americké tetovanie orla, ktoré bolo staršie ako ja sám. Tú kerku mal niečo cez štyridsať rokov.
Hovoril si, že tamojšie tetovacie štúdiá sú podstatne rozlohou väčšie, ako na Slovensku. Koľko tatérov tam teda v jednom štúdiu pracuje?
V jednom Kanadskom salóne zvyklo byť naraz pokojne aj päť tatérov, ťažko sa to však porovnáva. Napríklad keď ide o malé mesto, akým je napríklad toto (Nové Zámky pozn. redakcie), je jasné, že tu nebude veľa obrovských štúdií. Napriek tomu sa mi však zdá, že na Slovensku sú celkovo tetovacie štúdiá len o jednom človeku.
Moji kolegovia boli potetovaní celí od hlavy po päti a spustila sa diskusia o tom, kto má aké kérky. V tom nám jedna kolegyňa ukázala, že má na nohe farebne vytetované chlapské gule.
V Calgary to bolo možno iné aj v tom, že ide o väčšie mesto, ktoré má zhruba jeden aj pol milióna obyvateľov. Rozdiel je v množstve tetovacích štúdií, čo môže byť spojené s tým, že tam je aj väčšia klientela. Hoci momentálne tetovacie salóny zažívajú väčší „boom“ aj na Slovensku, v Kanade bol veľký záujem o tetovania aj v minulosti.
Predstav si, že napríklad tvoj pradedko alebo dedko by mal tetovania. Už tvoji rodičia sa na tetovanie pozerajú inak, nehovoriac o tebe. V Kanade sú pre ľudí tetovania normálne, lebo s tým už vyrastali. U nás to je pre tie staršie generácie stále neprirodzené. Kerky majú zaškatulkované z ich doby, kedy sa spájali buď s vojnou, alebo basou.
Celkovo aj mentalita ľudí je v Kanade úplne iná. Sú omnoho viac otvorení voči tetovaniam. U nich je bežné, že keď sa po dlhej dobe stretnú tri kamarátky, z ktorých každá študuje na opačnom konci krajiny, tak sa spontánne rozhodnú, že si idú dať spraviť tetovanie na pamiatku.
To je ďalší rozdiel, že tým, že tam je veľké množstvo salónov, v ktorých pracuje viac tatérov sa omnoho častejšie vyskytuje aj tzv. „walk in“ tetovanie. Znamená to, že prídeš do salónu a hneď ťa niekto zoberie. Tým, že je tam viac zamestnancov je omnoho väčšia šanca, že je niektorý tatér voľný, alebo sa uvoľní v dohľadnej dobe. Povie ti, že počkaj hodinu, kým si dotetuje svojho klienta a hneď ťa aj vezme. Keď chceš teda riešiť menšiu kerku v Kanade, nečakáš ani mesiace ani týždne na termín, jednoducho prídeš do salónu na blic a odídeš potetovaný.
To, že majú ľudia v Kanade inú mentalitu sa prejavuje aj v ich otvorenom postoji k tetovaniam. Stávalo sa ti teda, že si napríklad išiel vybaviť niečo na miestny úrad a stretol si sa s potetovanou úradníčkou?
To by som ti klamal, lebo po úradoch som sa v Kanade moc nepohyboval. Tam fungujú úrady úplne inak, cez externé firmy. Na jednom mieste, v malej pobočke v obchodnom centre vybavíš všetko cez prepis auta až po otvorenie živnosti.
Ako prvé som skontroloval naše pracovné stoly, na ktorých sme mávali strojčeky, čiže najcennejšiu časť našej výbavy. Neboli tam. V tom momente sa mi už s istotou potvrdilo, že nás vykradli.
Stalo sa však, že priateľka mala autonehodu a keď na miesto prišli policajti, videl som, že jeden z nich má vytetovaný rukáv. Mal síce dlhorukávovú uniformu, ale kus tetovania mu vytŕčal. Čiže áno, sú tam potetovaní aj ľudia, ktorí pracujú na takých pozíciách, pri akých je na Slovensku tetovanie tabu.
Spomínal si, že si tetoval starých ľudí. Prejavila sa Kanadská liberálnosť ku kerkám aj na tom, že si povedzme tetoval aj podstatne mladšie ročníky? Napríklad, že prišla mama so synom, že dostal od nej tetovanie k 18. narodeninám..
Toto sa mi stalo veľakrát. Stávalo sa mi dokonca aj to, že k nám do salónu chodili aj maloletí, tých sme však tetovali len so súhlasom oboch rodičov a za ich prítomnosti. Mal som raz aj taký prípad, že k nám do salónu prišiel párik dvoch šestnásťročných pubertiakov s tým, že si chcú vytetovať navzájom svoje mená. Normálne so sebou dovliekli aj svojich rodičov, takže sme mali štyroch ďalších ľudí v salóne. Toto si na Slovensku nedokážem predstaviť.
Už počas tetovania som si z nich robil srandu, že kedy prídu na prerábku. Kolega mi však neskôr povedal, že ja si síce z toho robím srandu, ale že tí mladí sú takí, že keby im to neprídu podpísať rodičia sú schopní ísť si to dať vytetovať niekam do pivnice, kde hrozí, že môžu dostať rôzne infekcie. Práve preto tí rodičia s nimi prídu podpísať povolenie, aby sa niečomu takému vyhli.
S akou najväčšou blbosťou si sa stretol, ktorú chceli od teba vytetovať?
Tak tých bolo neúrekom. (smiech) Jeden chlapík si nechal vytetovať nad intímne partie Scooby Doo, ako tlačí kosačku, ďalší dedko zase nadávku...
Najviac ma však zarazila kolegyňa, keď sme boli na pive ako partia tatérov, Moji kolegovia boli potetovaní celí od hlavy po päty a spustila sa diskusia o tom, kto má aké kérky. V tom nám jedna kolegyňa ukázala, že má na nohe farbene vytetované chlapské gule. Všetci sa tam pretekali, že ja mám toto, ja mám toto, ale keď ona zahlásila, že má na sebe nakreslený chlapský miešok, všetci sme padli do kolien od smiechu.
Je tetovanie drahšie v Kanade ako na Slovensku?
Určite je drahšie. Riešila sa tam hodinová sadzba okolo stopäťdesiat dolárov na hodinu. Na prepočet je to zhruba sto eur na hodinu. U nás na Slovensku je hodinová sadzba tatéra väčšinou okolo 50 eur.
Dávnejšie mimo rozhovoru si mi načrtol, že si si v Kanade zažil aj nepríjemnú skúsenosť, keď vám vykradli salón. Čo sa vlastne stalo?
Počas jedného dňa sa u nás v práci zastavili takí pofidérni chalani. Jeden z nich pozeral, čo kde máme a druhý nám kládol čudné otázky. Zdalo sa nám, že sú feťáci.
Na ďalší deň, keď som dorazil do práce som zbadal, že vchodové dvere do štúdia sú otvorené aj keď sa tam nesvietilo. Hneď na prvý pohľad mi to bolo čudné, nakoľko na takéto vetranie v tom čase bola v Calgary zima. Keď som vošiel dnu ma hneď po pár sekundách trklo, o čo ide.
Ako prvé som skontroloval naše pracovné stoly, na ktorých sme mávali strojčeky, čiže najcennejšiu časť našej výbavy. Neboli tam. V tom momente sa mi už s istotou potvrdilo, že nás vykradli. Pozrel som sa, že v akom stave sú zadné dvere. Boli vykopnuté dokorán. O dve minúty na to došiel šéf a zhodnotili sme, že nás vykradli.
Európa diktuje trend v štýloch tetovaní a v Kanade sú ľudia skôr zvyknutí na klasiku.
Hneď sme pozreli kamerové záznamy a všetko bolo na kamerách. Videli sme, ako dvaja zlodeji vošli do budovy a začali salón rabovať. Brali všetko, výbavu, knihy a jeden z nich dokonca ukradol aj obraz, ktorý sme mali zavesený na stene.
Celkom zvláštne, že vykradli zrovna tatérsky salón. To by sa podľa mňa na Slovensku ani nestalo či? Čo by tu robili so strojčekmi a s drahou technikou, keby to dali na bazoš hneď ich chytia, lebo veľký dopyt u nás po takejto výbave nie je.
Aj tam to bolo ojedinelé, myslím si, že museli byť dopredu dohodnutí komu to predajú. Na druhú stranu, tým že Calgary je veľké mesto vieš v záložni kúpiť čokoľvek. Prvú vec, ktorú som potom, ako nás vyrabovali spravil bolo, že som na odporúčanie kolegu zašiel do záložne pre tetovací strojček, aby som mohol zarábať.
Myslíš, že na Slovensku by si kúpil v záložni strojček?
Určite nie, pochybujem o tom.
Aké štýly tetovaní preferovali tvoji klienti v Kanade?
Povedal by som, že oni frčia skôr ešte na staršom štýle tetovaní. Celkovo aj tie salóny fungujú viac na takej oldschoolovej báze. Keď tam prídeš do salónu, chalan nakreslí návrh kerky ručne. Povieš mu, že chceš hada s lebkou a on si sadne za prekleslovací pult a nakreslí ti to. Rovnako to platí aj pri rôznych nápisoch, fonty vymýšľajú ručne.
Európa je podľa mňa všeobecne modernejšia v príprave návrhov. Všetci tatéri, ktorých odtiaľto poznám, robia návrhy v grafickom programe. Rovnako aj vybavenie tatérov sa mi zdalo byť v Kanade zastaranejšie.
Väčšinou používali cievkové strojčeky, pričom dnes sú moderné tiché rotačné. Keď tam prídeš do salóna tak to tam bzučí. Predstav si, že päť takýchto strojčekov bzučí naraz, pričom jeden z nich produkuje hluk okolo sto decibelov. Na konci dňa si z toho „vybzučený“ kvalitne. (Smiech)
Európa diktuje trend v štýloch tetovaní a v Kanade sú ľudia skôr zvyknutí na klasiku. Ja som už v tom čase robil realistiku, čiže moji klienti boli z toho prekvapení. Bolo to pre nich niečo iné, nové a páčilo sa im to.
Prečo si sa vlastne vrátil na Slovensko?
Kvôli vízam, vypršali nám. My sme so ženou uvažovali aj o tom, že by sme sa tam presťahovali a zostali by sme tam žiť, ale nakoniec sme sa však rozhodli definitívne usídliť sa na Slovensku. Vždy som mal sen otvoriť si vlastný salón a byť sám sebe pánom a ten si teraz plním doma.
