Život a vôľa slovenskej divadelnej herečky Dalmy Špitzerovej neprestáva dodnes fascinovať.
Divadelná herečka Dalma Špitzerová tento rok oslávila 94 rokov, no nikto by to na ňu na prvý pohľad netipol. Táto milá, zhovorčivá dáma so skvelým zmyslom pre humor nás ochotne privítala vo svojom byte, aby nám porozprávala o svojom neuveriteľnom živote.
Dalma sa narodila v roku 1925 v Piešťanoch a ako mladá Židovka bola vo svojich 16 rokoch odvedená do pracovného tábora v Novákoch. Strávila v ňom dva roky, počas ktorých objavila skrytý talent na herectvo.
Vďaka nezlomnej vôli a chuti do života prežila aj to, keď jej týždeň pred koncom vojny nacisti zavraždili rodičov aj mladších súrodencov. Dalma sa po oslobodení z tábora, počas Slovenského národného povstania, dokonca pripojila k partizánskej skupine, ktorú však musela opustiť, keď dostala 40-stupňové horúčky. Úplne sama sa potom musela dostať cez hory do bezpečia.
Svoj fascinujúci životný príbeh porozprávala v trojhodinovej nahrávke aj Stevenovi Spielbergovi, ktorý jej na oplátku poslal ďakovný list. Dalma napriek všetkým úskaliam nestratila úsmev na tvári a večnú pozitivitu. „Židia sú už 5 tisíc rokov prenasledovaní. My to máme v krvi, tak sa ani nečudujeme, keď sa nám to deje. Nie som ani smutná, ani nešťastná, len rozmýšľam, ako sa zo situácie najlepšie dostať.“
- Ako sa dostala do pracovného tábora v Novákoch
- Prečo bola odlúčená od rodiny a čo sa s nimi stalo
- Ako sa spoznala so svojim manželom Jurajom Špitzerom
- Prečo ohrozila všetkých v pracovnom tábore
- Aká bola jej úloha v SNP
- Prečo ju takmer zastrelili Rusi
- Ako sa začala jej herecká kariéra
- Prečo sa nikdy nevzdala
- Ako je možné, že v 94 zvláda všetko sama
Ako 16 ročné dievča ste sa na 2 roky dostali do židovského pracovného tábora v Novákoch. Ako ste to tam vydržali?
Keď má človek 16 alebo 17, nevníma život ako tragédiu. Pozerá sa naň ako na dobrodružstvo. Ja som tam šila v dielni na stroji batohy. Mala som šťastie, lebo tam bol jeden český architekt, ktorý bol pred Nemcami zodpovedný za celý láger. On ich nahovoril, nech nás nevyvážajú do likvidačných táborov, že sa im zídeme ako pracovná sila. Keď som tam prišla, už sme neboli transportovaní, pretože každý musel pracovať. Takto som výmenou za veľmi zlú stravu pracovala 10 hodín denne.
Jedného dňa prišiel za mnou cudzí človek, komunista, a pýtal sa ma, či by som v kufri nevzala zbraň do tábora. Ja som okamžite súhlasila.
Z tábora máte aj jednu ikonickú fotku, kde stojíte pri ostnatom plote. Ako táto fotka vznikla?
Práve som prišla do tábora a zároveň so mnou prišiel aj jeden židovský mladík, ktorý mal pri sebe fotoaparát. Ako mladé, pekné dievča som sa mu páčila, tak mi povedal, nech sa postavím k plotu a rýchlo ma odfotil.
Fotka Dalmy Špitzerovej v pracovnom tábore v Novákoch
Keď ste vy boli v tábore, čo sa stalo s vašou rodinou?
Môj otec bol duchovný a mama bola profesorka francúzštiny a nemčiny. Pokiaľ bol ešte fašista Tiso na svete, tak do istej miery duchovných ľudí chránil. Preto rodičia neboli odvedení do tábora. Obe staršie sestry však skončili v Osvienčime, kedže tie gardistické svine brali ľudí už od 16 rokov do vyhladzovacích táborov.
No ony boli mladé, zachránili sa a prežili aj pochod smrti do Prahy. Nič som o nich nejakú dobu nevedela. Moji rodičia už také šťastie nemali. Týždeň pred oslobodením Liptovského Mikuláša ich nejaký chamtivý známy udal a aj spolu s mladšími súrodencami ich zastrelili. Boli chytení aj s ďalšími päťdesiatimi ľuďmi a po smrti hodení do masového hrobu. Môjho otca zabili vo veku, v akom je teraz môj vnuk a ťažko sa mi na to čo i len myslí.
Ako ste sa dozvedeli o ich osude?
Najprv som to nevedela. Bola som už vtedy preč z tábora v Palúdzke a bola som na rovnakom mieste, akým ich viedli zastreliť. Radšej mi o tom nikto nepovedal, lebo by som to tak nenechala a pridala by som sa k nim. Môj otec bol duchovný a tak som bola vychovaná k viere v Boha. Odkedy mi však zabili malého brata, sestru aj oboch rodičov, prestala som veriť. Toľko neprávosti sa deje, ako sa na to môže niekto dívať a nič s tým nespraviť.
V Novákoch ste boli spoločne aj so svojim budúcim manželom, Jurajom Špitzerom. Čo tam robil?
Môj muž bol vtedy len môj dobrý kamarát. On bol veliteľ družiny a tajne po nociach unikali z tábora von, lebo prestrihli drôty, ktoré potom maskovali. Boli v kontakte aj s inými partizánmi a Rusmi, ktorí im dávali zbrane a tie tajne pašovali v noci naspäť do tábora. Pod dlážkou ukrývali všetky zbrane. Keby na to vtedy gardisti prišli, všetkých nás v celom objekte vystrieľajú. Ja som bola vtedy mladá a hlúpa, tiež sa mi raz podarilo všetkých ohroziť.
Prečo?
Keďže som v tom čase mala ešte rodičov vonku, tak ma z tábora pustili každý mesiac na jeden, dva dni domov. Jedného dňa prišiel za mnou cudzí človek, komunista, a pýtal sa ma, či by som v kufri nevzala zbraň do tábora. Ja som okamžite súhlasila.
Mala som vtedy jedno veľké šťastie, aj keď to možno vyznie hlúpo, ale bola som pekná, tak ma gardisti tolerovali. V kufríku s revolverom som teda prešla bránou a pýtali sa ma, čo v ňom mám. Odpovedala som, že spodnú bielizeň a tak ma nechali ísť.
Prišla som vtedy za Špitzerom, pyšná, že čo som doniesla. Keď to zbadal, tak mi prvý a poslednýkrát v živote strelil za ucho. „Ty nie si normálna?! Keby ti kufrík otvorili, všetci do jedného sme mŕtvi!“ Ani som sa naňho nemohla hnevať, bolo to naozaj hlúpe.
Dalma v kabarate Tatra revue
S Jurajom Špitzerom ste sa spoznali priamo v tábore?
Nie. Vyrastala som v Liptovskom Mikuláši a neďaleko odtiaľ bol Svätý Peter. Vo Svätom Petri sa zdržovali všetci mladí židovskí chlapci v pracovnom tábore. Keď mali voľno, chodievali aj sem do Mikuláša. A raz prišli aj k nám domov. Mala som 16 a sestry mali 18 a 20 rokov. Ja som vtedy nebola ešte vyspelá, tak ma chlapi nezaujímali. Chudáci, všetci okrem Juraja v povstaní padli.
Ja som sa s nimi ani veľmi nebavila, len som ich jedného dňa išla aj so sestrami odprevadiť. Na mňa ostal Špitzer, tak som sa s ním začala rozprávať. On bol taký inteligentný, sčítaný, mal 23 rokov. Začal mi rozprávať o literatúre, o filozofických smeroch. Ja som nič nevedela a len som vedľa neho kráčala. Mladá, pekná a sprostá.
Chcela som však ukázať, že aj ja som múdra, tak sa ho pýtam: „A ty si ešte panic?“ Myslela som si, aká je to sofistikovaná otázka a on na mňa len šokovane pozeral, že čo sa ho to vôbec pýtam. Nič viac som už radšej nepovedala. Takto som ho teda spoznala (smiech).
Kedy sa potom z vašej strany prejavil hlbší záujem?
Až neskôr, keď som trochu dospela. Keď som prišla do lágru, tak ma stretol jeden známy, ktorý si myslel, že ma zaujíma Juraj. To vtedy ale nebola pravda. Potom však prišiel aj Juraj a pomohol mi s kufrom. Neskôr mi hovorí, že nech si nemyslím, že tu každému kufre nosí. A ja na to: „A čo si to mám snáď nosiť sama?“ (smiech). Začal mi potom kurizovať a po čase som ho aj ja začala vnímať inak. Všetky dievčatá sa za ním vtedy bláznili. Keď som mala asi 18, začali sme spolu naozaj chodiť.
Partizánsky lekár, ktorý s nami bol, Laco Kertés, mi vtedy vraví, že musím zísť dolu, inak zomriem. Nemal pri sebe absolútne nič. A tak som sa sama vybrala s teplotou z Bystrice do Liptova cez hory.
Ako ste sa nakoniec z Novákov dostali?
Keď prišlo Slovenské národné povstanie (SNP), Špitzer už stihol nazbierať stovky zbraní. Nimi odzbrojili stráž, vtedy už gardisti boli vymenení za žandárov. Oni odišli do povstania a ja som chcela ísť s nimi. Juraj mi vtedy povedal, že ženy neberie. Mne povedal, nech idem do Bystrice, aby som mohla robiť niečo užitočné. Prišla som tam a poslali ma do Ľupčianskeho hradu.
Tam boli zavretí všetci kolaboranti a chytení Nemci. Šéf, veľký komunista, ktorý tam žil, strieľal ľudí a chválil sa tým, že zase niekoho zastrelil. Bola som vtedy šokovaná, bez súdu nemôže ľudí strieľať. Povedal mi vtedy, nech držím hubu, lebo aj mňa zastrelí.
Boli tam aj Nemky s deťmi, ktorým som dávala jedlo. Zľutovala som sa nad nimi, lebo oni za to nemohli. Tie Nemky ma vtedy volali Anjel. Keď prišli situáciu skontrolovať z Bystrice, tak som toho chlapa udala, že strieľa ľudí. Odvolali ho a namiesto neho postavili žandárov. Ktovie čo by spravil, keby sa to dozvedel. Ja som s tými žandármi nakoniec šla do povstania.
Dalma (vpravo) so žandármi, s ktorými šla do povstania
Aká bola vaša rola v SNP?
Dostala som sa do tlačového oddelenia v Starých Horách. Pomáhala som v partizánskej skupine s výdajom novín, ktoré boli poslané do zákopov. Potom padla Bystrica. Vtedy sme všetci ušli do hôr, bolo to strašné. Bola zima, podmienky boli hrozné. Dokonca si ostatní v skupine mysleli, že som chlapec, taká som bola naobliekaná. Keď zistili, že som žena, už sme spolu boli dlhý čas a nechali ma na pokoji.
Ako sme schádzali z hôr dolu, bola s nami aj skupina Američanov. Jedného z nich vtedy kôň kopol do hlavy. Spadol na zem a začal krvácať. Vzala som ho na kolená, ale nič som pri sebe nemala, iba kapesník. Hovorili mi zo skupiny, nech tam neostanem, no ja som ho tam nechcela nechať samého. Počkala som na jeho skupinu, tí mali pri sebe lieky a postarali sa oňho.
Ja som sa vybrala vtedy nájsť svoju skupinu, no keď som ich našla, mala som 40-stupňové horúčky. Partizánsky lekár, ktorý s nami bol, Laco Kertés, mi vtedy vraví, že musím zísť dolu, inak zomriem. Nemal pri sebe absolútne nič. A tak som sa sama vybrala s teplotou z Bystrice do Liptova cez hory.
Ako ste sa dostali do bezpečia?
Stala sa mi taká vec, že keď som prechádzala paludžanským mostom cez Váh, na oboch stranách stáli nemeckí vojaci. „Legitimation!“, kričali. Ja som sa pridala k ostatným ženám a vytiahla som z čižmy partizánsku legitimáciu, keďže to bolo to jediné, čo som pri sebe mala.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako sa jej podarilo skrývať sa pred nacistami a gardistami
- Prečo ju takmer zastrelili Rusi
- Ako sa začala jej herecká kariéra
- Prečo sa nikdy nevzdala
- Ako je možné, že v 94 zvláda všetko sama