Spravodajský portál pre modernú generáciu, ktorá sa zaujíma o aktuálne dianie.
Zaujíma ťa aktuálne dianie? Správy z domova aj zo sveta nájdeš na spravodajskom webe. Čítaj reportáže, rozhovory aj komentáre z rôznych oblastí. Sleduj Refresher News, ak chceš byť v obraze.
Kliknutím na tlačidlo ťa presmerujeme na news.refresher.sk
30. januára 2019, 17:47
Čas čítania 0:00
Vl Mi

Toto je príbeh Evy Mosnákovej. Prežila holokaust, no aj tak mala pochopenie s mladým Slovákom, ktorý ho popiera

Toto je príbeh Evy Mosnákovej. Prežila holokaust, no aj tak mala pochopenie s mladým Slovákom, ktorý ho popiera
Zdroj: <a rel="nofollow noopener" target="_blank" href="https://commons.wikimedia.org/wiki/File:KZ_Mauthausen.jpg" onclick="gaTrack('article', 'bottom', 'source');">wikimedia.org</a>
ZAUJÍMAVOSTI HOLOKAUST
Uložiť Uložené

Mladý muž po zahliadnutí dokumentu o holokauste priamo pred ňou spochybňoval smrť miliónov ľudí. Označila ho za človeka, ktorý stále hľadá pravdu.

Pani Mosnáková bude mať onedlho 90 rokov. Už dávnejšie čelila mladému Slovákovi, ktorý priamo pred ňou poprel holokaust, a tak sme sa pozreli na jej ťažký životný príbeh. Narodila sa v Brne, kde žila jej mama. Otec pochádzal z Nitry, bol z meštianskej židovskej rodiny. Rodičia mu zomreli veľmi skoro, mama, keď mal 10 rokov, otec mu zahynul počas prvej svetovej vojny. „Hneď po vojne šiel študovať veterinu do Brna. Tam sa zoznámil s mojou maminkou, tá pochádzala z rodiny z celkom iného sociálneho spektra, boli to pomerne chudobní ľudia,“ spomína vo videu. Po skončení štúdia šli obaja do Handlovej, kde sa uplatnil ako zverolekár a zobrali sa.

Organizácii Mladí proti fašizmu vieš teraz pomôcť so získaním grantu na to, aby vyspovedala viac pamätníkov holokaustu. Stačí poslať bezplatnú SMS správu v tvare HLAS 261 na číslo 0902 020 292.

„Pamätám si, že keď som bola tínedžerka, otec mi povedal, aby som sa nenechala ovplyvniť jeho názormi. Čítaj, vravel mi. A z kníh si potom vytvor svoj svetonázor,“ spomína pani Mosnáková na svojho otca. V Handlovej rodina dlho nezostala.

Mladí Nemci, ktorí v meste žili, sa v tom čase  aktivizovali a velebili Hitlera. Hneď, ako sa stal kancelárom, začali cestovať do Nemecka. „Akože cvičiť. Učili sa tam však čistému terorizmu. Keď prišli naspäť do Handlovej, už robili teroristické akcie proti židom. Všetci Židia odtiaľ museli odísť. Ešte predtým, ako sa začala židovská otázka riešiť prísnejšie,“ opisuje svoje zážitky.

 Viac článkov venujúcich sa téme Holokaust - klikni sem.

Presťahovali sa do Brna. „Rodičia sa veľmi snažili, aby ma ochránili pred týmito vecami. Nedalo sa.“  Onedlho nemecké vojská okupovali  štáty strednej Európy vrátane Česka. Pre ňu to bol šok a jedna z najsmutnejších chvíľ v jej živote.

„Moja teta plakala v okne, po uliciach išli prúdy vojakov, motorizované jednotky, vojaci na bicykloch. Pršalo, bolo marcové počasie. Teta ma nepustila do školy, hrozilo nebezpečenstvo streľby. Keď už to bolo lepšie, chodila som do školy okolo skladu, ktorí strážili nemeckí vojaci s puškami. Bála som sa ich. Vždy som prešla na druhú stranu ulice,“ opisuje svoje zážitky.

Toto je príbeh Evy Mosnákovej. Prežila holokaust, no aj tak mala pochopenie s mladým Slovákom, ktorý ho popiera
Zdroj: TASR

Začali hneď väzniť protifašisticky zmýšľajúcich Čechov. A tých bola väčšina. Po dvoch rokoch, keď to začínalo byť veľmi nebezpečné, opäť sa sťahovali. Namierili si to do dedinky pri Nitre menom Močenok, kde dostal jej otec zamestnanie.

Eva si našla postupne medzi spolužiačkami nové kamarátky, väčšina dievčat bola z chudobnejších rodín. „V celej triede sme mali len dve zimné kabáty. Ostatné mali len vlniačiky a jedny flanelové šaty na celú zimu. Veľmi sme sa zblížili, ostávali sme po vyučovaní v triede a rozprávali sme sa o strašidlách. Rozprávali to tak živo, že na druhý deň ráno, keď som sa zobudila, tak som mala pocit, že okolo mňa sú strašidlá a začala som sa báť,“ spomína s úsmevom. Pamätá si, keď sa s nimi skutočne spriatelila. Doniesli jej chlieb s cukrom. „To bola ich lahôdka, nič iné nepoznali.“

V roku 1942 začali transporty. V Močenku bolo okolo 35 židovských rodín. „Židovské dámy veľmi priateľsky prijali moju mamu, aj keď nebola židovka. Boli ako taká rodina. Môj otec ako zverolekár bol vtedy chránený, keďže patril medzi tých hospodársky dôležitých ľudí. Netransportovali nás.“

Väčšina však ísť musela. Rodičia s malými deťmi nevedeli, kam vlastne idú. „Povedalo sa, že idú na robotu. Viem, že manželia Štraserovci, pán Štraser bol stolár, jeho žena bola krajčírka, povedali, že my sa vôbec nebojíme. My vieme pracovať, my sa tam uplatníme. Lenže oni nešli pracovať, šli na smrť.“

Fleishmanovci mali malé, asi štvorročné dievčatko. „Ako sme plakali pri tom lúčení, maličká sa pýtala, prečo plačeme. Nevedela to pochopiť. Samozrejme, takmer nikto z nich sa nevrátil. Vrátila sa jedna pani, manželka lekárnika s dvomi synmi. Otec zahynul, to bolo všetko,“ spomína na pochmúrne chvíle. Jej učiteľka, ktorá bola veľmi mladá a mala za sebou len rok praxe, si ju po vyučovaní zavolala. Objala ju a obe začali plakať. „Prejavila solidaritu, čo pre mňa bolo veľmi krásne a nikdy na to nezabudnem.“

V roku 1944, po potlačení povstania, prišli Nemci. Všetci Židia, aj tí hospodárski, boli ohrození. Otec Evy sa spriatelil s rodinou Konrádovcov. Pán Konrád bol sudecký Nemec a oženil sa so Slovenkou Terezou, ktorá bola z evanjelickej rodiny. Mali dve deti, 5-ročnú Aničku a 12-ročného Jirka. „Môj otec sa s nimi  v období medzi rokmi 42 až 44 spriatelil a spýtal sa, či by nás neskryli, ak by bolo treba. A oni súhlasili.“

Onedlho sa k nim naozaj museli skryť, Nemci obsadzovali Slovensko. Konrádovci im vo svojom dome uvoľnili spálňu a prespávali v obývačke. „Spali štyria na jednom rozkladacom gauči.  Boli veľmi obetaví.“

Najmenšia z rodiny Konrádovcov, Anička, bola veľmi bystrá a takmer narobila obrovské problémy. Často sa chodievala hrávať do spálne, no tam už bývali Mosnárovci a izba bola vždy zamknutá. „Začala susedom hovoriť, že majú doma strašidlá, a to sme sa veľmi snažili byť ticho. Terka nám oznámila, že nás musí na chvíľu zamknúť do skrine a ukázať jej, že žiadni duchovia v spálni nie sú,“ spomína s úsmevom.

Tak sa aj stalo. Terka Aničku posadila na stoličku a vysvetlila jej, že izba je prázdna. „Na tejto stoličke ale niekto sedel, ešte je teplá,“ povedalo malé dievčatko. „Potom sme ju volali že naše malé gestapo.“ Konrádovci boli spríbuznení s jednou rodinou, takže keď aj tí vedeli či tušili, že sa u nich niekto schováva, tak nikomu nič nepovedali.

Toto je príbeh Evy Mosnákovej. Prežila holokaust, no aj tak mala pochopenie s mladým Slovákom, ktorý ho popiera

Mosnárovci neboli jediní, ktorí sa schovávali. „Tí, ktorí bývali v Močenku v úkrytoch, sa stretli a povedali si, kde sa budú skrývať. Môj otec im to však nepovedal. Lebo keď to poviem, už to nebude tajomstvo, trval na svojom otec. To nás napokon zachránilo.“

Onedlho totiž prišiel z tábora zo Serede esesman Zimmermann  pochytať skrytých Židov do Močenku. Ľudia vedeli o jednom mladom chlapcovi, za ktorým chodila denne jeho priateľka na koni na návštevu. Bolo to neopatrné, boli veľmi mladí. „Každý preto vedel, že u toho sedliaka je skrytý nejaký chlapec. Nemci ho zobrali, strašne ho zbili a on prezradil všetkých, aj svojich rodičov. Všetkých pochytali, zobrali ich do Serede a už sa nikdy nevrátili.“

Chýbali len Mosnákovci. „Nevedeli to prežiť, my sme boli zver a oni boli lovci.“ Nemci dali vybubnovať po dedine, že kto prezradí, kde sa skrýva zverolekárova rodina, dostane 5000 korún. „Nik sa neprihlásil. Po týždni zase bubnovali a povedali, že sa zvyšuje odmena na 10 000 korún. Opäť sa nik neprihlásil.“

Napokon zatkli jedného starého pána, bol notár ešte za čias Rakúsko-Uhorska, rodinný priateľ. „Pán Folkmer mal syna Imra, ktorý o nás vedel. Mal dokonca aj kľúče od domu, nosil nám zimné oblečenie.“ Keď starého pána zajali, do domu Konrádovcov prišla jeho dcéra za Imrom. „Počúvali sme, čo hovorí. S veľkým plačom vravela, že otca zobrali do tábora v Seredi a esesman povedal, že keď nepríde Imro, ktorý bol našou spojkou, a nepovie, kde sme, tak otca zastrelia. Keď toto povedala, tak som skríkla, našťastie ma nepočula.“

Prosila svojho brata, aby prezradil, kde sme. To bola pre Evu obrovská rana. Mrzelo ju, že nevidí iné riešenie, len udanie. Nerozmýšľala, ako z toho vyjsť tak, aby sa nikomu nič nestalo. „Imro, našťastie, videl riešenie. Povedal jej, že rodinu zverolekára odniesol do Maďarska. Veľmi veľa Židov takto utieklo. Spolu odišli a zopakovali to esesmanovi. Ten uveril, bol to zázrak.“

Odvtedy ich Nemci prestali loviť a dalo sa to ako-tak do poriadku. „My sme si však uvedomili, že u Konrádovcov nemôžeme ostať.“ Starostlivosť o rodinu prebral brat Terky, ktorý prišiel z Bratislavy. Volal sa Vlado a chodil na dôstojnícku školu. „Zaviedol nás na pole, kde sme strávili pár dní a on nám hľadal nové miesto, kde by sme mohli byť. Nakoniec niečo našiel vo svojej rodnej dedine, v Šalgove,“ spomína Eva.

 Tam boli mesiac a 16. decembra v roku 1944, keď už všetko utíchlo, vrátili sa späť do Laciházu. Tam prežili Vianoce v pohode a miery. Konrádovci im zabezpečili vianočnú večeru. „V januári ale prišlo gestapo k otcovi Terky a za Vladom a oboch ich najskôr zobrali do väznice, potom ich odviezli do Mauthausenu, lebo často pomáhali ľuďom a niekto ich udal.  Bolo to pre mňa veľmi ťažké, ja som sa s Vladom už vtedy dosť zblížila. Po vojne sme sa aj zobrali, 50 rokov až do jeho smrti sme žili spolu.“

V apríli prišli Rusi. „Odrazu bola sloboda. Veľmi krásny deň v mojom živote. Mohla som ísť von, na ulicu. Nikto ma nestrieľal, nikto ma nechcel zabíjať či zatýkať. Začali sme žiť normálny život.“

Domov
Zdieľať
Diskusia