Netreba hádzať všetkých do jedného vreca, vraví Jaroslav.
Boli sme na východe Slovenska a navštívili sme Luník IX, jedno z najobávanejších sídlisk na Slovensku. Následne sme sa presunuli do obce Varhaňovce, ktorá sa dá považovať za absolútny protiklad.
Obec sa skladá z troch častí, centra a dvoch rómskych osád. V dedine žije približne 1450 obyvateľov, z čoho približne 1150 je Rómov. Väčšina pracuje, deti chodia do školy. Veľkú zásluhu na tom má vybudovaný systém na obecnom úrade, ktorého členom je aj terénny sociálny pracovník 34-ročný Jaroslav Slepčík.
Jaro nedokončil strednú školu. Neskôr si našiel ženu, založil rodinu a pochopil, že bez vzdelania to nikam nedotiahne. „Popri robote som začal externe študovať. Dnes viem, že škola je v živote veľmi dôležitá a potrebná.“ Rozhovor s Jarom je jeden zo série článkov z východu Slovenska.
Čo sa v rozhovore s Jarom dozvieš:
- Prečo nedokončil strednú školu a čo ho motivovalo, aby sa vrátil k štúdiu
- Čo si myslí o extrémistoch
- Ako často sa stretáva s rasizmom
- Čo si myslí o slove cigán a kedy ho používa
- Ako vníma Luník IX
Odkedy pracuješ na úrade vo Varhaňovciach?
S jednou krátkou prestávkou od roku 2015. Na začiatku som pomáhal s administratívnymi prácami, potom som robil koordinátora na obecných službách. Posledný rok pracujem ako sociálny pracovník.
Prečo si nedokončil strednú školu?
Dokončil som základnú školu, a keď som mal šestnásť rokov, rozhodol som sa ísť aj na strednú školu do mesta za murára. Mal som ale problémy s chrbticou, chodieval som na elektroliečbu a pre dochádzku ma vyrazili. Do toho prišla puberta, začal som vystrájať – piť, fajčiť cigarety. Nechcelo sa mi študovať. Keď som mal 22 rokov, oženil som sa, narodili sa deti. Na školu som už nemyslel.
Človek, keď je mladý a je v zlej partii, nevidí realitu takú, aká v skutočnosti je.
Kedy si si začal uvedomovať, že so základnou školou si nájdeš dobrú robotu len ťažko?
Keď som začal na obecnom úrade. Uvedomil som si, že na sebe treba naozaj zamakať. Najskôr som robil len pomocné administratívne práce prostredníctvom úradu práce, to mi stačila základná škola. Starostka ma naštartovala. Povedala mi, že ak chcem uživiť rodinu, budem si musieť dorobiť učňovku, inak nikdy nepostúpim. Popri robote som začal externe študovať. Dnes viem, že škola je v živote veľmi dôležitá a potrebná.
Neskôr som na externé štúdium prihlásil aj manželku, tá taktiež dokončila učňovku a dnes pracuje v Košiciach ako šička.
Bol si predtým nezamestnaný?
Áno, bol som istý čas nezamestnaný, približne do svadby. Odvtedy som začal chodiť aspoň na fušky, musel som sa postarať o rodinu, zabezpečiť ju. Podpora, ktorú sme dostávali, nevystačovala ani na to, aby sme vyžili. Veľmi ma hnevalo, že ledva prežívame.
Vtedy som si začal uvedomovať, že ak by som sa venoval v mladosti štúdiu, mohol som to niekam dotiahnuť. Človek, keď je mladý a je v zlej partii, nevidí realitu takú, aká v skutočnosti je. To ma dnes najviac hnevá a vštepujem to aj svojim deťom. Nechcem, aby spravili rovnakú chybu ako ja.
Takže to pripisuješ prostrediu, v ktorom si žil a vyrastal.
Áno. Prišiel som domov, hodil som školskú tašku na zem a šiel som vystrájať. Rodičia ma neviedli k štúdiu. Nebolo to tak, ako v iných rodinách – najskôr škola, potom zábava. Ani starí rodičia, ani rodičia ma vo vzdelávaní nepodporovali.
Varhaňovce sú veľká obec, väčšina z 1400 obyvateľov sú Rómovia a ty v nej žiješ od narodenia. Ako sa za tie roky obec menila?
Dá sa tu slušne žiť, keď človek chce. Bolo treba ľudí len potlačiť dopredu, v minulosti to nemal kto spraviť. Posledných desať rokov sa obec posunula výrazne dopredu. V blízkosti máme dve stredné školy, ľudia chcú chodiť do školy a potom pracovať. Máme tu mladých ľudí, čo nemajú ani rodiny, no pracujú a makajú na sebe. V minulosti to tak nefungovalo.
Stále sú medzi nami takí, ktorým sa Rómovia hnusia.
Na internetových diskusiách býva zvykom, že si ľudia na Rómoch vybíjajú zlosť.
Sú to tí, ktorí nemajú celkový prehľad. Všetkých Rómov hádžu do jedného vreca. To by nemal robiť nik, či biely alebo čierny. Každý človek je iný, nie sme všetci rovnakí. Rómovia v živote zlyhávajú rovnako, ako každý jeden človek, čo píše nenávistné komentáre na internete. Ja sa nikdy nepozerám na farbu pleti, ale na to, aký je to človek. Ide skôr o chrbtovú kosť.
Samozrejme, aj ja robím chyby, nie som dokonalý. Ale snažím sa žiť normálne a slušne. Možno, ak by veční kritici videli, že sa snažíme a chceme byť plnohodnotnou súčasťou spoločnosti, zmenili by názor.
Ako sociálny pracovník komunikuješ s desiatkami ľudí, s úradmi. Stretávaš sa s rasizmom?
Áno, stretávam sa s rasizmom, no nie tak často. Stále sú medzi nami takí, ktorým sa Rómovia hnusia. Vidieť to na mimike tváre, postojoch, komunikácii. Viem si spočítať dva a dva, že som na obtiaž. Nenávistné prejavy sú však skôr vo virtuálnom svete, málokedy sa stretávam s otvoreným rasizmom osobne.
Na konci dňa ťa poteší, keď za tebou niekto príde do kancelárie a poďakuje.
Na Slovensku je extrémizmus na vzostupe. Pociťuješ to?
Áno. Vidím, že tí, čo kedysi boli ticho a chceli kričať Preč s cigáňmi!, sa už neskrývajú. Jeden sa totiž postavil a ostatní ho nasledujú. Má za sebou armádu, hoci menšiu, no stále hlasnú.
Slováci sú obzvlášť citliví, keď je na stole rómska problematika. Čo je podľa teba „liekom“, aby sa situácia viditeľne zlepšovala?
To najdôležitejšie je, že by mal každý začať sám od seba. Nezáleží na farbe pleti. Pokiaľ sa chce človek začleniť do spoločnosti, mal by sa pozrieť do zrkadla. Uvedomujem si však, že riešenie sa nenájde zo dňa na deň, najskôr treba mať vôľu niečo so svojím životom spraviť. Treba ísť krok po kroku a ten prvý je prekonať svoje ego, akúsi cigánsku náturu.
Argument som cigán pre mňa nie je dostačujúci. A čo? Na tom nezáleží, v prvom rade si človek a tak aj musíš žiť. Treba sa snažiť a nevzdávať sa. Som terénny pracovník a niekedy mám toho po krk. Nie je to ľahké, no snažím sa ukázať ostatným Rómom v našej obci, že sa dá lepšie žiť, keď do toho dajú všetko.
Čo vlastne robí terénny pracovník?
Chodím medzi ľudí do osady. Pýtam sa, čo potrebujú, ako im môžem pomôcť. Je to zaujímavá práca, stále sa deje niečo iné. Všetko si zapisujem, zdokladujem všetko, čo robím. Je to dvojsečná zbraň, zaberá to veľa času a napokon na to doplatí človek, ktorému pomáham, nemôžem sa mu venovať toľko, koľko by som chcel.
Komunikujeme tiež s úradmi, školami. Aj napriek tomu, že je to ťažká robota, baví ma to. Poznám každého, žijem tu už od narodenia. Viem, na koho akým spôsobom mám ísť. Na konci dňa ťa poteší, keď za tebou niekto príde do kancelárie a poďakuje.
Si niečo také ako miestny anjel.
Pre niektorých skôr diabol. (smiech)
Prečo?
Závisť. Pár Rómov robí na obecnom úrade a mnohí závidia, že tam nerobia aj oni. Moja odpoveď je, aby sa snažili a časom možno budeme kolegovia.
Zneužívajú ľudia tvoju ochotu?
Nedovolím im to. Najlepšie je, keď to vysvetlím na príklade. Príde za mnou človek a chce, aby som mu vypísal životopis. To však nie je mojou úlohou. Dal som mu papier, pero a pomáhal som mu s tlačivom. Nemá to byť o tom, že všetko spravíme za druhých. My máme učiť ľudí, aby sa stali v živote samostatní a sami sa začlenili do spoločnosti. Ja im len podám pomocnú ruku a ukážem smer.
Starý strom už nepresadíš, treba deťom ukázať už dnes, čo znamená pokora a slušnosť.
Ako vnímaš Luník IX?
Bol som tam asi trikrát v živote. Poznám odtiaľ slušných ľudí aj napriek tomu, čo sa hovorí o deviatke. Samozrejme, všetci vidíme len to zlé – zničené bytovky, smetiská, krádeže. V minulosti som mal z Luníku kolegov, bývajú tam aj slušní ľudia, ktorí sa snažia. Bohužiaľ, žijú v zlom prostredí.
Na Slovensku však všeobecne platí, že keď chceme poukázať na to, akí sú Rómovia zlí a neprispôsobiví, ukazujeme hromadne prstom na Luník IX. To ostatné nikoho nezaujíma.
Dokončil si strednú školu, pomáhaš ľuďom v obci. Máš ciele do budúcna?
Nemám osobné ciele, skôr sa zameriavam na rodinu. Chcem zabezpečiť deti, umožniť im, aby študovali na vysokej škole. Mám troch chalanov, neviem, čo sa z nich vykľuje. (smiech) Som však prísny rodič, ja keď zakričím, stoja v pozore. Spolu s manželkou im dávame všetko, čo môžeme.
Ten stredný, ten už začína byť nezbedný. Je výrečný a učiteľky mi hovoria, že je to celý ja. Nechcem však, aby dopadol ako ja, preto robíme, čo môžeme. Starý strom už nepresadíš, treba deťom ukázať už dnes, čo znamená pokora a slušnosť. Neskôr už bude neskoro.
Všimol som si, že sa občas nazveš cigánom. Ako vlastne berieš toto slovo?
Keď mi kamarát povie, že som cigán, tak sa neurazím. Keď ma tak nazve cudzí, ktorý ma nepozná, tak sa ma to dotkne. To však neznamená, že po ňom hneď začnem kričať, že je gádžo. Mám kolegov, ktorí sú bieli a náš humor je práve o tom. Ak by nás videl niekto, kto nás nepozná, nazval by nás rasistami. (smiech)
