Nekončiaci konflikt v zabudnutej krajine.
Svet počas studenej vojny s napätím sledoval osudy rozdeleného nemeckého národa, napalmom spustošeného Vietnamu alebo bratovražednej vojny v Kórei, na Jemen však strany školských učebníc zabudli.
Nehostinné územia obývané hrdými arabskými klanmi si v 16. storočí podmanila Osmanská ríša, ktorá potom o vplyv nad Jemenom neľútostne súperila s koloniálnym kolosom v podobe Veľkej Británie.
Obom svetovým mocnostiam išlo predovšetkým o strategický prístav Aden, ekonomickú bránu do Indického oceánu.
Sever krajiny ovládli fanatickí šiítski imámovia s podporou Turkov, v južných provinciách s centrom v Adene naopak zriadili roku 1839 svoj protektorát Briti.
Nenásytné mocnosti teda narušili mierové vzťahy a väzby Jemenských kmeňov, čo v nasledujúcich storočiach vyústilo do osudového konfliktu severu proti juhu.
Jeden národ, dva štáty
V roku 1922 sa po prehratej 1. svetovej vojne rozpadla 623 rokov trvajúca Osmanská ríša. V severnej časti Jemenu zjednotil duchovný vodca Yahya Muhammad domorodých bojovníkov, ktorým sa podarilo vyhnať Turkov a nastoliť tzv. Mutawakkilitské kráľovstvo.
Absolútnym vládcom, sídliacim vo východom meste Taiz, sa stal sám Yahya a rýchlo sa rozhodol šíriť vplyv novej monarchie do ostatných kútov krajiny.
Juh zostával naďalej pod absolútnou kontrolou Britskej ríše, pre ktorú bola trasa do Indického oceánu najvyťaženejšou obchodnou tepnou, po ktorej sa dovážali najdôležitejšie nerastné suroviny.
Na oboch brehoch Adenského zálivu, v Jemene a Somálsku, sa nachádzalo niekoľko strategických prístavov britskej námornej flotily.
V roku 1934 Británia uznala existenciu severného kráľovstva výmenou za prisľúb, že tamojší imámovia nebudú burcovať revolučné nálady obyvateľstva proti koloniálnym pánom.
Dynastia šialených kráľov
Yahya Muhammasa sa počas piatich rokov premenil v chorého tyrana utláčajúceho rodnú krajinu. Proti jeho hrôzovláde povstali opozičné skupiny a 17. februára 1948 naňho spáchali úspešný atentát.
Moc prevzal najstarší z jeho štrnástich potomkov, korunný princ Ahmed ibn Yahya. Zahájil síce reformy v sociálnej oblasti a školstve, povolil cudzie investície do zbedačenej ekonomiky, ale čoskoro sa uňho vyvinula nebezpečná paranoja rovnako ako u jeho otca.
Nechal popravovať domorodých náčelníkov a unášať chlapcov do služieb armády.
Uzavrel obranný pakt s Egyptom, ktorý mu umožňoval využiť pomoc potomka faraónov, pokiaľ by severojemenskému Mutawakkilitskému kráľovstvu hrozili vnútorné nepokoje alebo vpád cudzích vojsk.
Šialený kráľ , ktorý si za svoje činy vyslúžil prezývku Diabolský Ahmed
Než ale Egypťania stačili zahájiť dodávky zbraní, vzbúrili sa proti Yahyovi dôstojníci generálneho štábu a požadovali prehlbovanie reforiem.
Král a imám v jednej osobe namiesto toho podpísal zmluvu o vzájomnej pomoci so Sýriou, nadviazal intenzívne vzťahy so ZSSR a Čínou, neustálym zbrojením sa snažil zastrašiť domácu opozíciu a nevzdal sa úmyslu na okupáciu britského Jemenu.
Yahyove gardy navyše nelegálne prenikali cez hranice do Saudskej Arábie, kde vypaľovali dediny a kradli dobytok.
Činy šialeného kráľa destabilizovali celý región a situácia zostávala mimoriadne napätá. Aj malý impulz mohol rozpútať nekontrolovateľnú vlnu násilia.
Rok zlomu
Situácia nakoniec eskalovala 18. septembra 1962, kedy údajne prirodzenou smrťou zomrel despota Ahmad bin Yahya. Nástupníctvo tak spadlo do vienka jeho synovi Al-Badrovi.
Ešte než si mladý monarcha stačil zasadnúť na trón, republikánski dôstojníci vyhlásili výnimočný stav, obsadili metropolu Saná a zaútočili na kráľovský palác.
Kráľ musel utiecť na sever do hôr. Revolučné sily, ktoré medzitým získali kontrolu nad dôležitými inštitúciami, vyhlásili vznik Jemenskej arabskej republiky. Následné mesiace sa celé územie zmietalo v anarchií a chaose.
Saudi spoločne jordánskymi spojencami vyslali niekoľko armád do provincie Najran hraničiacej s Jemenom, chceli sa totiž spojiť s prívržencami zvrhnutej yahyovksej dynastie a dopomôcť kráľovi späť na trón. Nový republikánsky režim sa naopak opieral o podporu Sýrie a predovšetkým Egypta.
Jeho prezident, skúsený vojak Gamal Nasser, využil neprerušenú platnosť obranného paktu, ktorý uzavrel jeho predchodca s už mŕtvym tyranom Yahyom.
V prípade povstania v Jemene mali egyptské ozbrojené sily právo zakročiť. Nasser bažil po rozšírení svojho vplyvu, a tak príliš neváhal.
Cez 15 000 egyptských výsadkárov pod vedením generála Abda al-Hakim Amira počiatkom roku 1963 obsadilo mesto Saná, pričom egyptské letectvo bombardovalo saudské pozície na hraniciach.
Kruté boje medzi monarchistickými a republikánskymi silami, egyptská prítomnosť a vzájomné vybavovanie si starých účtov medzi kočovnými kmeňmi Hashidov a Bakilov v horských oblastiach uvrhli severný Jemen do krvavej občianskej vojny.
Partizánske jednotky rojalistov na ukoristenom obrnenom vozidle
Boj proti koloniálnym pánom
Revolučnými zmenami sa neubránil ani britský juh. Prehnité koloniálne zriadenie nemalo šancu ďalej sa udržať. Vedeli to aj Briti, preto poskytovali oblasti stále širšiu autonómiu, až nakoniec v roku 1962 výmenou za uchovanie ekonomického vplyvy a prednostných práv na ťažbu ropy v Arabskom mori povolili úplnú nezávislosť.
Akonáhle sa Briti s neskrývanou úľavou vzdali hlavného dielu zodpovednosti a stiahli väčšinu jednotiek z južného Jemenu, medzi obyvateľmi (značne inšpirovanými situáciou na severe) vygradovalo násilie.
V bohatom prístave Aden fungovali politické strany, odbory i spoločenské organizácie, zatiaľ čo územie o pár kilometrov severnejšie žilo ešte hlboko v 19. storočí.
Moderne zmýšľajúci obyvatelia prístavného mesta si nedokázali predstaviť, že by mali zdieľať správu nového štátu s negramotnými a skorumpovanými kmeňovými vládcami.
Oni sa naopak obávali vykorisťovania zo strany úradníkov a opovrhovali i samotným Adenom, ktorého obyvateľstvo z veľkej časti nebolo tvorené moslimami ani Arabmi.
Sedemnásť najjužnejších emirátov nakoniec vytvorilo Federáciu Južnej Arábie, ďalších päť sa spojilo v Juhoarabský protektorát pod ochranou Britskej koruny. Štátne rozdelenie však nevydržalo dlho.
V oblastiach sa rozhorel partizánsky boj všetkých proti všetkým, z ktorého sa do dvoch rokov vykryštalizovali dve vedúce strany. Egypťanmi financovaný Národný oslobodenecký front (NFL) a Front na oslobodenie okupovaného južného Jemenu (FLOSY) so skrytou podporu ZSSR.
Nemilosrdne bojovali proti sebe a navyše napádali aj britské stanoviská. Britská armáda udržiavala v Jemene predovšetkým základňu letectva o sile 1 000 mužov, 10 helikoptér, a niekoľko lietadiel typov Hawker Hunter a Shackleton.
Nachádzali sa tu aj sklady tridsaťmilimetrových kanónov ADEN a rakiet RP-3, ktoré permanentne priťahovali útoky partizánov.
Pred základňou napríklad 10. decembra 1963 explodovala puma, ktorej za obeť padlo 50 vojakov a civilistov. Podľa jednej strany sa jednalo o teroristický útok, podľa druhej to bol nutný akt obrany proti cudzincom.
Bomby zabíjali v kolónach vojenských vozidiel, na trhoviskách i v nemocniciach. Briti na zvyšku územia, ktoré ovládali, vyhlásil stanné právo.
Spojené národy vyslali na horúcu jemenskú pôdu svojich ambasádorov a na jeseň 1965 vydali rezolúciu, ktorá obom skupinám nariadila, aby zložili zbrane, umožnili postupný odchod Britom a vpustili humanitárnych pracovníkov do vojnovej zóny.
Ako mnoho rezolúcií OSN bohužiaľ aj táto ostala bez odozvy. Briti naďalej neboli schopní vojensky vzdorovať partizánskemu hnutiu.
Elitní bojovníci 30. delostreleckej batérie či 131. paradesantnej brigády, rozmiestnení po stanovištiach v južnom Jemene čelili každodenným útokom domorodcov s AK-47 sovietskej výroby. Nechýbali ani samovražedné atentáty.
Vrchní velitelia nakoniec odmietali pochovávať špičkových vojakov do jemenských pieskov a donútil vládu v Londýne k úplnému ústupu.
Červená hviezda nad Jemenom
30. novembra 1967 kolonizátori po 130 rokoch odišli a víťazné lavicové sily mohli spojiť územie Federácie a Protektorátu v Juhojemenskú ľudovú republiku, do roku 1970 premenovanú na Jemenskú ľudovo demokratickú republiku.
Poznamenajme, že sa jednalo o vôbec prvý komunistický štát v arabskom svete.
Na obyvateľstvo vysilené vojnou však čakala ešte rada bolestivých marxistických experimentov, ktoré úplne zbedačili hospodárstvo, spôsobili hladomor a masívnu migráciu obyvateľstva, predovšetkým do Saudskej Arábie.
Nový režim štátostrany Jemenských socialistov si k nevôli Egypta za najtesnejšieho spojenca vybral palestínskych radikálov, Maovu Čínu, Castrovu Kubu a Brežnevovu ZSSR.
Sovietom jemenskí súdruhovia dokonca ponúkli opustené britské základne k vybudovaniu vládnych stanovísk letectva a námorníctva.
Taktiež hornatý severný Jemen bol celkom vyčerpaný dlhotrvajúcimi bratovražednými bojmi.
Svetu nič nehovoriace púštne mestá Harib, al-Harf, Dhamar či al-Marashi zažili desivé krviprelievanie – strety znenávidených táborov po sebe zanechávali nepredstaviteľnú spúšť a tisíce vdov.
Veľké zmierenie
Predstavitelia republikánov i rojalistov si uvedomili, že sú vo vlastnej zemi iba prostými pešiakmi na šachovnici, ktorú riadili Egypťania, Saudi, Sýrčania, Iránci, Sovieti či Briti.
V apríli 1969 uskutočnili zdanlivo nemysliteľné, utlmili vzájomnú nenávisť a zahájili jednania o rozdelení vplyvu.
Nekrvavým prevratom bola odstavená vojenská junta, riadená bábkami v rukách egyptského prezidenta, a vládu nad Saná prevzal civilný kabinet zložený z republikánov i monarchistov.
Musela byť však splnená jediná podmienka. Čakateľ na jemenský trón, imám Muhammad Al-Badr, už nikdy nesmel prekročiť hranice krajiny a nejako ovplyvňovať politické dianie.
Zomrel v exile vo Veľkej Británii v roku 1990. 28. decembra 1970 bola vydaná ústava a krajina prijala názov Jemenská arabská republika.
Nedôvera vládnych krídel a úplne zničená infraštruktúra sťažovali realizáciu akýchkoľvek reforiem.
Vysokopostaveným úradníkom sa darilo efektívne rozkrádať medzinárodnú pomoc, početné nomádske kmene sa odmietali podriadiť centrálnej vláde a porušovali uzavreté dohody.
Krajinu navyše na počiatku 70. rokov postihlo ničivé sucho a neúroda, ktorá značne preriedila domorodé obyvateľstvo.
Ak pridáme k zmieneným udalostiam ešte zavedenie prísneho islamského práva Šaría a predovšetkým dva úspešné atentáty na prezidentov Ibrahima al-Hamidiho a Ahmada al-Ghashimo v rokoch 1977 a 1978, severný Jemen jednoznačne spadal do kategórie najmenej stabilných krajinách planéty.
Medzinárodná nemocnica Červeného kríža
Krvavý pokus o zjednotenie
Hoci režimy na severe aj na juhu boli mimoriadne vratké a ku kladnému vývoju mali ešte ďaleko, začalo sa už od roku 1970 hovoriť o možnom spojení oboch štátnych útvarov.
Snáď neprajnosť osudu zapríčinila, že Jemenu nebolo dopriate pozvoľné oťukávanie sa a uvoľňovanie bariér vedúce až k mierovému splynutiu. Nezmieriteľné ideológie komunistov v Adene a islamistov v Saná však spájala jedine túžba po väčšej moci.
Namiesto diplomatických jednaní o spoločnej budúcnosti v septembri 1972 prepukol jeden z mnohých pohraničných konfliktov. Do mesiaca bojové operácie ustáli, no armády zostali v plnej pohotovosti.
Súdruhovia na juhu poslúchli radu poradcov z Moskvy a rozhodli sa šíriť socialistickú revolúciu po okolí.
Do júla 1977 sa zaplietli do genocídneho konfliktu medzi Somálskom a Etiópiou, posielali zbrane komunistickým partizánom do susedného Ománu a predovšetkým finančne podporovali teroristické útoky v severnom Jemene, vrátane vrážd tamojší politických predstaviteľov.
Príliš rušivými aktivitami dosiahla vláda v Adene zamrznutie stykov s väčšinou arabského sveta a samozrejme eskaláciu napätia so severným bratom.
Od februára 1979 sa na hranici opäť bojovalo a znova trpelo predovšetkým civilné obyvateľstvo v horských osadách, žijúce už tak v stredovekých podmienkach.
Ortodoxný juhojemenský prezident Abdula Fattah Ismaila, ktorý bol hlavným propagátorom jednostrannej orientácie na ZSSR a tým aj príčinou medzinárodného napätia, zomrel v roku 1980.
Zdĺhavý boj o následníctvo medzi marxistickými krídlami vládnucej komunistickej strany viedol v januári 1986 k novej občianskej vojne, ktorá krajinu poslal na pokraj štátneho bankrotu a hladomoru.
Cez 60 000 ľudí utieklo na sever a komunisti bezradne hľadali cestu von z katastrofy.
Od polovičky 80. rokov sa v hraničnom pásme na severnej strane nachádzali bohaté náleziská ropy a zemného plynu.
Logika teda napovedala, že by bolo najvýhodnejšie a najefektívnejšie zahájiť ťažbu v horných planinách na pomedzí oboch štátov a viesť suroviny potrubím najkratšou možnou cestou do adenského prístavu, odkiaľ by sa distribuovali ďalej do sveta.
Ekonomické výhody plynúce z prípadného zjednotia nedali spať najvyšším činiteľom oboch krajín. Úplne posledný klinec do rakvy zasadil južnému Jemenu jeho mocný chlebodarca Sovietsky zväz.
Pod vedením Michaila Gorbačova zahájil Sovietsky zväz vlastnú prestavbu a odmietol naďalej financovať pochybných spojencov na všetkých svetadieloch. V Adene tak došlo k zásadnému zvratu. Politici sa vzdali bláznovstva boľševických revolúcií a ochotne usadli k okrúhlemu stolu.
Krajina nekončiacich vojen
Počas roku 1989 sa uskutočnili historické jednania jemenských reprezentantov a konečne v posledných novembrových dňoch bolo dohodnuté spojenie Jemenskej arabskej republiky a Jemenskej ľudovo demokratickej republiky v jeden štátny útvar.
22. mája 1990 vzišla v platnosť nová ústava a zjednotený Jemen mohol vstúpiť do poslednej dekády 20 storočia.
Tajomníkom socialistickej strany Ali Abdullah Saleh a prezident
Južného Jemenu Ali Salem Al-Baidh počas podpisu zmluvy o zjednotení
Saná sa stalo hlavným mestom, Adenu pripadla rola centra ekonomiky. Krajina smerovala k pluralitnej demokracii a slobodným parlamentným voľbám ohláseným na november 1992.
Obdobie mierovej kooperácie a rovnomerného rozdelenia právomocí samozrejme netrvalo dlho. Nedôvera medzi severanmi a južanmi znova narastala, voľby musel byť presunuté na apríl 1993, pričom sa aj tak uskutočňovali v atmosfére strachu, vydierania a politických vrážd.
Komunisti zosnovali komplot, ktorý mal odstrániť republikánsku časť politického spektra a umožniť im neobmedzenú vládu nad celým Jemenom.
Republikáni a ich sily nezostali nepripravené. Na jar 1994 prerástlo napätie do neúnosných medzí, oba tábory proti sebe znova pozdvihli zbrane.
Ďalšie kolo občianskych vojen pohltilo krajinu od mája do júla 1994. Výsledkom bola absolútna porážka juhojemenských komunistov a ich umiestenie na smetisko dejín.
Po rozprášení červeného teroru mohol konečne začať pod vedením cieľavedomého prezidenta Ali Abdullaha Saleha budovanie štátu, občianskej spoločnosti, demokratických princípov a oživovanie hospodárstva. Išlo však opäť o kostrbatú cestu, lemovanú ďalšími mŕtvolami.
Pohraničné strety medzi jemenskou armádou a Saudskou Arábiou, ozbrojený konflikt s Eritreou o súostrovie Háníš v Červenom mori, posilňovanie pozícií al-Káidy v krajine a jej teroristické útoky bohužiaľ do dnešných dní neveštia pre Jemen kľudnú a prosperujúcu budúcnosť.
V roku 2015 sa totiž opäť v krajine rozpútala krvavá občianska vojna medzi vládnucimi silami a šítskou militantnou skupinou Houthi.
Krvavý konflikt trvá do dnešných dní a vyžiadal si život viac ako 10 000 ľudí. Z domovov utieklo 3 000 000 ľudí a v krajine panuje jedna z najväčších kríz na svete.
Podľa OSN potrebuje akútnu pomoc viac ako 22 000 000 z celkových asi 27 000 000 Jemenčanov. Miestni ľudia sa stretávajú okrem mučenia, znásilnení a únosov aj s hladomorom a epidémiou cholery.
