Keď sa povie Martin, veľa ľudí si vybaví kultúrne srdce Slovenska. Mesto, ktoré malo kedysi ambíciu stať sa hlavným mestom krajiny, dnes balansuje medzi bohatou históriou, živou kultúrou a problémami, ktoré spôsobujú, že sa čoraz viac vyľudňuje.
Martin kedysi patril medzi najambicióznejšie slovenské mestá. Hovorilo sa, že by sa mohol stať dokonca hlavným mestom Slovenska. Dejiny sa však vybrali inou cestou. Titul si nakoniec uchmatla Bratislava a Martin zostal bokom. Časom priemysel upadol, pracovných príležitostí ubudlo a dnes mesto kleslo pod hranicu 50-tisíc obyvateľov.
Ako je možné, že miesto, ktoré formovalo slovenskú identitu, dnes bojuje s odlivom mladých a zanedbanými budovami? A dá sa tu ešte nájsť energia, ktorá kedysi robila z Martina kultúrne srdce národa?
My v Refresheri sme sa rozhodli zistiť to na vlastné oči. Vybrali sme sa do mesta, kde sa píšu dejiny na každom rohu, aby sme ti ukázali jeho slávu aj starosti - priamo z ulíc, kaviarní, múzeí a z rozhovorov s ľuďmi, ktorí tu stále veria, že Martin má čo ponúknuť.
Spojenie tradičnej kultúry s modernou
Do Martina prichádzame ráno vlakom. Na stanici nás víta svieži vzduch, jemná oblačnosť a ruch mesta, ktoré pôsobí omnoho pokojnejšie než väčšie metropoly. Už za rohom železničnej stanice od domácich zisťujeme, kde sa v meste oplatí ísť na dobrú kávu. Napokon sa rozhodneme pre našu prvú zastávku - Metropola Café.
Ocitáme sa v dvojposchodovej kaviarni s veľkorysým interiérom, kde sa človek cíti, akoby vstúpil do moderného loftu v zahraničí. Tapety symbolizujúce ruch a architektúru mesta, čistý dizajn, svetlo z vysokých okien - zhodujeme sa, že ide o ideálne miesto na to, aby sme si naštartovali deň.
Z ponuky si vyberáme kávu, limonádu a croissant, jednoduché, no chutné raňajky, ktoré nás skutočne posilnia. Z druhého poschodia pozorujeme krásny výhľad na bielu historickú budovu priamo oproti, ktorá patrí Slovenskému národnému múzeu - Múzeu Andreja Kmeťa. Už pri raňajkách nás láka navštíviť ju bližšie.
A tak sa presúvame k múzeu. Pred vchodom nás upúta plagát, ktorý oznamuje na prvý pohľad bizarnú, no úsmevnú udalosť: výstavu Monster High bábik. Áno, v Martine je vystavená najväčšia zbierka týchto ikonických hračiek na svete (od 9. 9. do 10. 10. 2025). Zrazu sa spája vážna inštitúcia, národná kultúrna pamiatka, s niečím, čo je blízke tínedžerom a nostalgicky blízke aj dospelým, ktorí tieto bábiky zbierali v detstve. Martin nám týmto už v prvých minútach dokáže, že aj tradícia vie mať zmysel pre humor.
Pokračujeme ďalej k Národnému domu Martin a odrazu sa ocitáme uprostred jarmočnej atmosféry. Ulice zaplavili stánky s medovinou, ľudovými výrobkami a veselou vravou predavačov. Vzduchom sa nesie vôňa langošov a pečených orieškov, do toho hudba z pódia. Mesto pôsobí živšie a keby sme o jeho vyľudňovaní nevedeli, zrejme by sme to v duchu danej komunity vôbec netipovali.
Hneď vedľa stojí honosná budova Slovenského komorného divadla. Už zvonku dýcha eleganciou - fasáda, ktorá spája funkcionalizmus s noblesou, a námestie, ktoré jej robí kulisu. Po pravej strane vchodu nás však zaujme niečo celkom iné. Narazíme na pamätník venovaný Jánovi Kuciakovi a Martine Kušnírovej. Pri pamätníku stále horia sviečky - dôkaz, že pamiatka na mladých ľudí a ich boj za pravdu tu zostáva živá.
Naša cesta nás ďalej zavedie k Turčianskej galérii, sídliacej v historickom Župnom dome, a hneď vedľa k Turčianskej knižnici. Galéria je ako krok späť v čase - vysoké stropy, starobylá atmosféra a zároveň moderné výstavy, ktoré spájajú minulosť s prítomnosťou. Knižnica nás nadchne ešte viac: má úžasné vybavenie pre deti a mládež - detský kútik, stenu slávy, dokonca aj malú kuchynku, ktorá pôsobí domácky. Človek má pocit, že tu sa na knihy nazerá nielen ako na povinné čítanie, ale ako na kamaráta.
Cestou ďalej míňame prvú budovu Matice slovenskej. Jej biela fasáda a historická hodnota pripomínajú, že Martin bol kedysi srdcom slovenského národného hnutia. Matica tu bola založená v roku 1863 - ako inštitúcia, ktorá mala strážiť jazyk, kultúru a identitu Slovákov. Dnes je budova viac než len architektonická pamiatka - je symbolom toho, že malé mesto dokázalo mať veľké sny.
Na chvíľu sa zastavujeme pred originálnou budovou s drevenou sochou Kocúra v čižmách. Ide o kaviareň a piváreň Kocúr, teda podnik, ktorý nám miestni s úsmevom na tvári opíšu ako miesto, kde ráno dostaneš výbornú kávu a večer dobre načapované pivo. Výkladné okná zdobia plyšové mačky, čo dodáva podniku osobitý, hravý charakter. Už len samotný exteriér volá po fotke a selfie so sochou Kocúra je rozhodne must-have.
Hneď oproti si všímame druhú budovu Matice slovenskej, tentoraz v omnoho zanedbanejšom stave. Balkón má ofačovaný zeleným plátnom, zrejme kvôli padajúcej omietke. Kontrast medzi oboma budovami je výrazný - jedna je symbolom hrdosti, druhá pripomienkou toho, že história potrebuje nielen uchovávať, ale aj udržiavať.
Srdcovka medikov
Po ceste sa prihovárame študentkám zdravotníctva. Jedna z nich, Lenka, nám rozžiarenými očami rozpovie o podujatí, na ktoré sa nemôže dočkať. „Martinský beh medikov je pre nás srdcovka. Koná sa už 27. septembra a výťažok ide na podporu centier pre zriedkavé ochorenia. Ja osobne ho milujem, ide už o deviaty ročník a vždy mám vtedy silný pocit spolupatričnosti.“
Jej kamarátka Michaela sa s úsmevom pridáva: „Mesto má super zdravotníctvo. Sme na to hrdé, pretože veľa ľudí sem chodí práve kvôli nemocnici a univerzite. Aj keď priemysel upadá, zdravotníctvo nás drží.“
Po rozhovore s dievčatami pocítime silný chtíč nazrieť na areál, v ktorom sa študenti pohybujú, aby sme mesto spoznali aj mladými očami. Stúpame preto miernym kopcom k budove Ústavu Milana Rastislava Štefánika, ktorú navrhol fenomenálny architekt Dušan Jurkovič. Je to majestátna stavba, v ktorej dnes sídli časť Univerzity Komenského v Bratislave. Po malom parku pred vstupom sa preháňajú študenti, v rukách nesú knihy a kávy - život tu doslova pulzuje, akoby tu história podávala ruku budúcnosti. Pre milovníkov architektúry je toto miesto skrytý klenot.
Namiesto Stried v meste Stredy pod Muzkom
Od impozantnej stavby sa bočnou uličkou presúvame k ďalšej dychberúcej budove Slovenského národného múzea, známej aj svojimi monumentálnymi schodmi. Práve tu sa konajú podujatia ako „Stredy pod Muzkom“, ktoré ťa určite zaujmú, ak si fanúšikom spojenia hudby, jedla a komunity. Tentokrát však neváhame a ideme aj dnu. A stojí to za to.
Expozície nás vedú cez príbeh slovenského národa: spoznávame život Karola Plicku, legendárneho fotografa a filmára, prenesieme sa do sveta rómskej kultúry, obdivujeme vývoj slovenského odevu - od pracovných krojov až po smútočné a sviatočné. V ďalšej miestnosti nás obklopujú nástroje, ktoré kedysi naši predkovia používali na poľnohospodárstvo. Múzeum nie je sterilná vitrína, je interaktívne a živé. Aj mladšie publikum sa tu necíti stratené, každý predmet tu má svoj príbeh. Danú prehliadku sebavedomo označujeme za najzaujímavejšiu časť mesta.
Za múzeom míňame Amfiteáter - o tomto čase je tichý a prázdny, inokedy je to však miesto, ktoré predovšetkým v lete rezonuje predstaveniami či pozeraním filmov pod hviezdami. Od svojho vzniku v šesťdesiatych rokoch patril amfiteáter medzi kultové priestory pre niekoľko generácií mladých Martinčanov. Takmer každý večer ho zapĺňali stovky a tisíce ľudí. Medzi najznámejšie akcie patrí predovšetkým 700. výročie vzniku mesta Martin, kde vystúpil vtedajší Zlatý Slávik Peter Nagy, na ktorého sa prišlo pozrieť podľa odhadov až 20 000 ľudí.
Neďaleko stojí aj Národný cintorín. Prechádzka medzi náhrobnými kameňmi veľkých slovenských osobností je ako rýchlokurz dejepisu. Tu leží Janko Kráľ, tu Martin Kukučín, tu ďalší velikáni. Atmosféra je tichá a pokorná, človek má chuť stíchnuť a nechať na seba pôsobiť váhu histórie.
Po ceste späť sa opäť ocitáme na jarmoku. Pri stánkoch sa rozprávame s miestnymi a dozvedáme sa o tom, čo ich na meste trápi. Je to úprimný rozhovor o silných i slabých stránkach mesta, ktoré hľadá svoju novú identitu.
„MHD je tu extrémne drahá. Normálne sa za lístok platí aj dve eurá. A pritom autobusov nie je veľa a ani chodiť presne nevedia. Spolu s Vrútkami máme jednu dopravu, ale namiesto toho, aby to ľuďom uľahčilo život, je to skôr drahý kompromis,“ rozpovie nám Lenka, ktorá denne cestuje hromadnou dopravou, a tak jej problémy zažíva na vlastnej koži.
Na lavičke pred knižnicou sa dáme do reči s pánom Jozefom, bývalým zamestnancom fabriky ECCO. V jeho hlase cítiť rezignáciu: „Keď zavreli ECCO, 700 ľudí zostalo bez roboty. A to nie sú len jednotlivci - vyhodia otca, ale ovplyvní to celú jeho rodinu. Viete, koľkí odišli pracovať preč? Mladí sa tu nevedia uchytiť, lebo priemyslu niet. Mesto vlastne ani nemá nič typické, čím by sa odlíšilo, fabriky sem nechodia, nie sme pre nich atraktívny,“ opisuje.
„Ľudia odtiaľto chodia pracovať do väčších miest, prevažne do Žiliny. Ale keď majú deň čo deň stáť v kolónach pod Strečnom, nedivím sa, že sa tam radšej rovno presťahujú. Načo by tu ostávali? Nič ich tu nedrží,“ pokračuje Jozef.
Na druhej strane sa však objavia aj pozitívne tóny. Mária, zdravotná sestra z univerzitnej nemocnice, nám povie, prečo mesto stále vníma pozitívne. „Ak by som mala Martin niečím pochváliť, tak je to zdravotníctvo. Univerzitná nemocnica tu má skvelé meno, je tu mimoriadne veľa šikovných lekárov aj projektov. Aj teraz sa stavia nová nemocnica, čo je podľa mňa dobrý krok, hoci je pravda, že stojí peniaze, ktoré potom inde chýbajú.“
O problémoch mesta sa túžime dozvedieť viac - v centre sa totiž pohybujeme vo štvrtok okolo druhej poobede a všetko sa napriek tomu hemží ľuďmi. Plné ulice nám tak v kontexte „vyľudňovania“ mesta nedávajú zmysel. O problematike sa preto rozprávame s Tobiášom, mladým študentom vysokej školy, ktorý nám rozpovie o športe. „Martinský hokej bol kedysi rodiskom viacerých neskôr známych hokejistov, ktorí hrávali pravidelne aj za repre. Posledné roky však z finančných dôvodov boli už niekoľkokrát preradení do nižších súťaží,“ opisuje.
„Mestský klub hrá futbal na štadióne v Žabokrekoch. Perspektívny martinský florbal musí zas na postup do vyšších líg hľadať sponzoring. Od mesta dostanú minimum,“ uzavrie Tobiáš tému slovami, že bez peňazí sa to ťahať nedá.
Napokon nám aspoň fragmenty histórie pripomína pani Anna, ktorá sa k nám pridá pred cintorínom: „Kedysi sa Martin volal Turčiansky Svätý Martin. To ‚Svätý‘ však komunisti vymazali, lebo v názve nemohla byť viera. A v roku 1994 bolo mesto vyhlásené za národné kultúrne centrum Slovákov. Kultúra je vlastne to jediné, čo nás tu ešte naozaj drží.“
Na neskorý obed nás domáci posielajú do Frito Fine Burgers. A neoľutujeme. Burger, ktorý nám naservírujú, je skutočný gastronomický zážitok. Mäso šťavnaté, žemľa mäkká, omáčky doladené - po celodennej túre ide o dokonalú bodku.
Keď sa večer zniesol na mesto, pobrali sme sa späť k stanici. V nohách sme už cítili každý prejdený krok, hlavu sme však mali plnú obrazov. Martin za jediný deň ukázal svoju rozmanitú tvár: mesto, kde sa mieša história s modernými podujatiami, kde sa dá odfotiť s kocúrom aj obdivovať architektúru Dušana Jurkoviča, kde múzeá nie sú nudné, ale rozprávajú príbehy.
A hoci vlak odchádza, ostáva pocit, že Martin je kniha, z ktorej sme stihli prečítať len zopár kapitol.
