Dr. Kligman, vedúci mnohých pokusov, sa o celom experimentovaní vyjadril ako o "nádhernom období".
Takmer 100-ročná história Holmesburskej väznice je plná násilných nepokojov, krvavých činov a čo je najviac šokujúce – chemických experimentov na väzňoch.
Väzenský objekt bol postavený ešte v roku 1896, pričom bol plne využívaný až do roku 1995. Zariadenie sa nachádza vo Filadelfii, kde je aj súčasťou tamojšieho väzenského systému.
Holmesburská väznica sa preslávila ako miesto kontroverzných dermatologických, farmaceutických a biochemických pokusov, ktoré sa za dverami odohrávali dlhé desaťročia.
Väzenie sa však do histórie zapísalo aj vďaka viacerým kolosálnym vzburám, ktoré sa tu odohrali najmä na začiatku 70. rokov.
Tri roky po zatvorení brán sa na pulty kníhkupectiev dostala aj kniha „Akri kože: Ľudské experimenty v Holmerburskej väznici“
Ľudské laboratórium
Väzenie bolo dejiskom mnohých procesov, ktoré vyvolávali etické a morálne rozpory. Zariadenie bolo obrovským laboratóriom, avšak namiesto krýs a potkanov tu boli hlavnými protagonistami ľudské bytosti.
„Bola to nečinná zbierka ľudstva, ktorá sa javila ako ideálna na dermatologické štúdie,“ píše sa v jednej štúdii. Dr. Albert Kligman s nadšením rozprával o tom, ako po prvýkrát vstúpil do väzenia. „Bolo to akoby farmár videl prvýkrát svoje úrodné pole.“
Jeden z odsúdených opísal experimenty, v ktorých sa museli vystavovať mikrovlnnému žiareniu, kyseline sírovej a uhličitej či rôznym roztokom leptajúcim pokožku v oblasti predlaktia či na semenníkoch. V niektorých prípadoch sa chovanci rozhodli s kompetentnými súdiť, no v lepšom prípade vysúdili len malé finančné odškodné.
Okrem vystaveniu sa škodlivým chemickým látkam boli však väzni braní aj pod nôž. Lekári najprv svoje subjekty vyzvali, aby vykonávali fyzicky náročnú aktivitu, pričom im následne začali z tela odstraňovať potné žľazy.
Takéto a podobné experimenty odsúdených značne psychicky aj fyzicky vyčerpávali a odzrkadľovali sa na ich zdraví. V zariadení s kapacitou 1 200 väzňov bolo až 90 % využívaných na nehumánne experimentovanie.
Všetci väzni využívaní na testovanie s experimentami síce dobrovoľne súhlasili, no to zrejme netušili, čomu sa upísali. Jasným lákadlom boli pritom finančné odmeny, ktoré sa pohybovali od pár dolárov až po tisíce.
Široká škála pokusov
Zatiaľ čo experimenty začali s primárnym zameraním na dermatologický výskum, onedlho sa začalo aj s testovaním komerčných farmaceutických výrobkov a biochemických látok.
Dermatologické experimenty zahŕňali štúdiu skúmajúcu spôsoby, ktorými môžu byť infikované nohy kožným ochorením. Väzni boli v tomto prípade vystavení obrovskému množstvu húb. Výskum bol uskutočnený v roku 1957. O rok neskôr sa vedci zamerali na vírusy kože, ako je herpes či bradavice. V druhej polovici 60. rokov pre zmenu vystavovali odsúdených ultrafialovému žiareniu a rôznym druhom mikróbov.
Armádu Spojených štátov však zaujímala iná oblasť výskumu. S tamojším vedením preto uzavrela zmluvu, ktorá hovorila o testovaní určitých látok na zmenu mysle.
Neskôr po vypuknutí škandálu samotní väzni priznali, že si neuvedomovali, aké látky do seba dávajú z dôvodu nedostatočnej informovanosti. Drogy priniesli celý rad dlhotrvajúcich účinkov v podobe halucinácií, dočasnej paralýzy a podobne.
LSD, atropín aj marihuana
Po 1. svetovej vojne, keď bol prijatý Ženevský protokol, ktorý okrem iného zakazoval používanie chemických zbraní, ako je chlór či yperit, Spojené štáty aj naďalej pokračovali v rozvoji a testovaní chemických bojových látok.
Len v Holmerburskej väznici bolo testovaných viac ako 254 rôznych chemikálií, medzi ktorými boli anticholínesterázové látky, halucinogény, kanabinoidy, ale aj sedatíva.
Jednou z najvýznamnejších testovaných chemikálií bol 3-chinuklidinyl-cyklopentyl fenyl glykolát, ktorý bol objavený čistou náhodou, keď si ho jeden z výskumníkov nechtiac vstrekol do palca. Okamžite po aplikácii vykazoval jasné známky poškodenia nervovej sústavy, čo nanajvýš upútalo armádu.
Tá sa preto rozhodla obrátiť na univerzitu v Pensylvánii, aby chemikáliu oficiálne otestovali. V prvej várke experimentu bolo testovaných 19 mužov vo veku 22 až 37 rokov, u ktorých merali najmä srdcovú frekvenciu a krvný tlak.
V štúdii s názvom „Threshold Doses in Humans and Evaluations of Drugs in Man“ bolo testovaných viac ako 320 dobrovoľníkov, ktorým výskumníci podávali ditran, atropín a skopolamín. Holmerburské väzenie tak dokonale vykrývalo potreby vojska, keďže normálnych pacientov by mohli do podobných experimentov zapojiť len ťažko. Nižšie je uvedený krátky zoznam látok (v skrytých označeniach) aj s ich účinkami.
Dr. Kligman v raji
Ešte pred zotročením väzňov bol lekár Albert Kligman vážený profesor dermatológie na University of Pennsylvania. Už počas svojho štúdia medicíny sa zaujímal najmä o hubové infekcie, pričom po ukončení školy publikoval na túto tému aj viacero odborných článkov.
Jeho výskum v Holmesburskej väznici začal na popud samotného zariadenia, ktoré si Dr. Kligmana vyhľadalo, keďže mali jeho prácu v hľadáčiku už skôr. Bol to konkrétne viedenský farmaceut, ktorý sa na Kligmana obrátil so žiadosťou o pomoc ohľadom istého medicínskeho problému vo väzení.
Kligman bol po príchode do nápravného zariadenia nadšený jeho potenciálom. Po prvej návšteve sa preto rozhodol, že svoje experimenty naplno odštartuje práve tu. „Začal som väzenie pravidelne navštevovať, hoci som na to nemal ani povolenie. Trvalo to roky, kým úrady zistili, že vediem rôzne štúdie s dobrovoľníkmi. Bolo to nádherné obdobie“, vyjadril sa v rozhovore Dr. Kligman.
Ako bol Dr. Kligman zaujatý rádioaktívnymi látkami
Keďže sa východ a západ zmietal v studenej vojne, Spojené štáty vykazovali nadmerný záujem o testovanie najrôznejších rádioaktívnych látok. Jedným z hlavných experimentátorov, ktorý v Holmesbrurskej väznici viedol výskum s takýmito látkami, bol taktiež Dr. Albert Kligman.
Ešte pred vypuknutím studenej vojny sa na podobné účely využívalo maximálne röntgenové žiarenie, ktoré v rôznych intenzitách testovali na ľuďoch, avšak po vypuknutí konfliktu medzi veľmocami kompetentní pritvrdili a na testovanie začali využívať všetko, čo im Americká komisia pre atómovú energiu dodala.
Jedna z prvých štúdií, ktorú Dr. Kligman vo väzení vykonal, bolo testovanie účinkov cysteínu, tymidínu, testosterónu a kortikosteroidov u väzňov vo veku 21 až 50 rokov.
I keď bola v týchto experimentoch značkovaná koža rádioaktívnymi látkami, Kligman neskôr vyhlásil, že pre väzňov nepredstavovali žiadne riziko, pretože boli z kože odobraté po pár minútach. Použitie rádioaktívneho tymidínu bolo však v roku 1965 zakázané, čo hovorí za všetko.
Testovanie je ukončené
Mnohí advokáti Holmesbrurskej väznice, ako napríklad Solomon McBride, boli presvedčení, že v zariadení sa nedeje nič zlé. McBride tvrdil, že experimenty neboli nič viac ako natretie tkaniny rôznymi krémami či chemikáliami, ktoré následne priložili na telá odsúdených. Väzni za to navyše dostali zaplatené.
V závislosti od sponzora a typu experimentu si mohli prísť na 15 dolárov týždenne, alebo aj 250 000 dolárov ročne. Taktiež zastával názor, že tieto experimenty v mnohých prípadoch prispeli spoločnosti. McBride hovoril napríklad o všeobecnom rozšírení lieku Retin A proti akné.
Napriek tomu, že existovali mnohí zástancovia takéhoto systému, testovanie na väzňoch bolo napokon pod tlakom verejnosti a médií ukončené. Negatívna verejná mienka mimoriadne narástla ešte v roku 1973, keď sa na Kongresovom počutí o experimentovaní s ľuďmi začala preberať z etických a právnych pohľadov štúdia syfilisu.
Spoločnosti a organizácie, ktoré zastávali experimentovanie na ľuďoch, začali čeliť silnému odporu verejnosti. Testovanie na ľuďoch tak bolo zo Spojených štátov čoskoro úplne vyplienené.
