CIA svoje metódy vníma ako zefektívnenie vypočúvania, organizácie za ľudské práva na to majú však odlišný názor.
Násilie, agresia a teror sú prirodzenou súčasťou ľudského druhu. Nič toho nie je lepším dôkazom ako svetové vojny, pretrvávajúce medzinárodné konflikty či „obyčajné“ vraždy. Zväčša je násilie páchané buď davovou psychózou, to je prípad ozbrojených konfliktov, alebo „zlým“ (neurotickým, labilným) človekom, napríklad vražda zo žiarlivosti.
Čo ak sú ale neľudské zverstvá páchané samotnou autoritou k dosiahnutiu určitého cieľa? Aj keď je postoj americkej vlády, ako aj CIA, k tejto téme jasný, faktom zostáva, že média, organizácie chrániace ľudské práva či len obyčajná verejnosť majú na ich zaužívané postupy častokrát odlišný názor. A nemožno sa ani veľmi čudovať.
Po preštudovaní si bežne dostupných metód, ktoré CIA pre svoje účely využíva, sa budeš zamýšľať nad kadečím. Najmä však nad tým, čoho všetkého sme my, ľudia schopní.
Mučenie ako také sa v 20. storočí delilo na dve hlavné línie. Francúzsku modernu zastupujúcu kombináciu vody a elektriny a anglosaskú modernu, ktorá mala v repertoári deprivácie spánku, vystavenie extrémnym teplotám, hluku a podobne.
CIA sa hrá rada so slovíčkami, a preto namiesto mučenia, čo ich techniky často pripomínajú, používa skôr pomenovania ako „rozšírené vypočúvacie techniky“. Mnohé z týchto techník sa dostali počas vlády Baracka Obamu na verejnosť a my tak môžeme bližšie nahliadnuť, akým spôsobom získava CIA od svojich cieľov informácie.
Rektálne kŕmenie
Niekedy tiež známa ako rektálna rehydratácia či klystír živín je metóda, ktorej bolo vystavených minimálne 5 zadržaných. Nutričné klystíry použila CIA na dvoch zadržaných, ktorí držali hladovku, na treťom, ktorý odmietal tekutiny, štvrtom bez lekárskej potreby a piatom, ktorého okolnosti nie sú známe.
Technika, pútajúca pozornosť už svojim názvom, spočíva vo vložení potravy do análneho otvoru. Tá je zvyčajne ešte umiestnená v skúmavke či malej fľaštičke.
Rektálne prijímanie živín bolo kedysi považované za legitímny postup používaný v lekárskej praxi. Intravenózne podávanie živín a nadmerné riziká spojené s podávaním potravy cez konečník však tento spôsob čoskoro pochovali. Už v prvej polovici 20. storočia sa táto metóda z lekárskeho prostredia vytratila.
Jedna zo správ CIA dokonca ponúka aj menu takto podávaného obeda. Humus s cestovinami a omáčkou, orechy a hrozienka. To má byť jedno z podávaných „rektálnych menu“.
CIA sa v súvislosti s touto metódou často bránila slovami, že len chcela prinútiť zadržaných jesť, aby nezomreli na podvýživu, keďže mnohí z nich začali po zadržaní držať hladovku.
Vyhovárala sa teda na „lekársku techniku“. Nemusíte byť však lekári, aby vám bolo jasné, že živiny podávané análnym otvorom sa asi len ťažko absorbujú do tela, keďže absorpcia živín prebieha najmä v tenkom čreve.
Následky sú skôr negatívne. Nezainteresovaní lekári hovoria najmä o poškodení konečníka a hrubého čreva, potrhaní potravy v čreve, v čoho dôsledku by sa mohol rozvinúť zápal, alebo o prolapse konečníka.
Zdravotnícky personál CIA sa o rektálnom kŕmení vo svojich dokumentoch však skôr vyjadroval ako o prostriedku na kontrolu správania, resp. o úplnej kontrole vyšetrovateľa nad vypočúvaným.
Ľadová procedúra
Na prvý pohľad si možno povieš, že na ľadovej vode nie je nič strašné. Dokonca je pre zdraviu prospešná. Nie však v takej podobe, v akej ju zvykli používať agenti CIA.
Tí však s touto metódou na trh v skutočnosti neprišli ako prví. Praktika sa spopularizovala najmä počas 1. svetovej vojny. Zadržaní boli vystavení ľadovej vode v takých množstvách, až kým neomdleli.
Ľadové kúpele sa čoskoro dostali do rôznych kútov sveta. Praktiku využívala v 20. rokoch dokonca aj chicagská polícia, v 30. rokoch sú zaznamenané prípady jej použitia aj v Španielsku, Francúzsku či Belgicku. Počas 2. svetovej vojny ju začali využívať aj britskí vyšetrovatelia na získanie informácii od nemeckých vojnových zločincov.
Jedným z najznámejších výpovedí, ktorá zachytáva vypočúvanie pomocou ľadovej vody je prípad Walida bin Attasha, ktorý sa po prepustení so svojimi zážitkami zdôveril Červenému krížu.
„Počas prvých dvoch týždňov som bol nútený ležať na igelite umiestnenom na podlahe. Na telo mi potom z vedier liali studenú vodu. Niekoľko minút som bol celým igelitom naplneným studenou vodou obalený. Následne ma vzali na vypočúvanie.“
Walid bin Attash však na rozdiel od Gula Rahmana skončil ešte dobre. Druhý menovaný totiž na tieto praktiky v priestoroch CIA zomrel. Rahman bol ľadovej vode vystavený tak dlho, až kým jeho telo neskolabovalo na podchladenie. So správou prišla agentúra AP.
To však nie je ani zďaleka všetko, čomu bol Rahman vystavený. V jeho správe sa totiž uvádza celý rad ďalších procedúr, ktoré sa zrejme viac či menej podieľali na jeho smrti. 48 hodín bez spánku, vystavenie hlasnej hudbe, izolácia v úplne tme. To je len časť procedúr, ktoré sú uvedené v oficiálnej správe.
Ak by si si myslel, že za neočakávanú smrť vypočúvaného sú následne agenti CIA karhaní, plietol by si sa. V tomto konkrétnom prípade nedostal úradník žiadny trest, namiesto neho dostal peňažnú odmenu za dôsledne vykonanú prácu.
„Waterboarding“
Alebo po našom, dusenie vodou, je veľmi známa metóda využívaná americkou armádou. Proces pozostáva z pripútania zadržaného k doske alebo stolu, pričom sa mu cez tvár prehodí uterák alebo iná tkanina, cez ktorú sa následne leje voda. Tá ide samozrejme do úst aj nosa, čo značne sťažuje dýchanie, respektíve u zadržaného navodzuje pocit ako pri topení a vyvoláva paniku.
V závislosti od závažnosti situácie sa voda na vypočúvaného leje rôzne dlhý čas, no portál theguardian.com uvádza aj 40 sekundové intervaly, ktoré sa opakujú, až pokým dotyčný nepredá požadované informácie.
